Milan Lucina žil sedem rokov na Novom Zélande, v súčasnosti žije v Ružomberku. Porozprávali sme sa s ním o tom, čo zažil v krajine, ktorá je u nás známa najmä zvláštnym nelietajúcim vtákom kiwi a ovocím s rovnakým názvom.
Symbolom Nového Zélandu je kiwi. Videli ste ho?
- Iba v ZOO, vo voľnej prírode nie. Vtákov kiwi je už veľmi málo, ale ovocia kiwi veľmi veľa. Vypestujú ho tam najviac na svete. Aj vtákov je na Novom Zélande neúrekom. Na ich ochranu existuje dokonca Kráľovská spoločnosť pre lesy a vtákov. Na Novom Zélande však nežijú skoro žiadne divé zvieratá ani hady. Rozšírený je iba opossum, ktorého doviezli z Austrálie. Je to malý medvedík, ktorý obžiera stromy a ničí lesy, preto je povolené ho strieľať. Žije tam dokonca jedna komunita lovcov opossumov, ich ženy z nich robia kožuchy. V krajine rastú obrovské stromy kauri, niektoré majú viac ako tisíc rokov. Domorodí obyvatelia Maori z nich robili dlhánske kanoe.
Čo je na Novom Zélande iné ako u nás?
- Skoro všetko. Nový Zéland nemá, napríklad ústavu, napriek tomu sa vyznačuje vysokým stupňom demokracie. Je to jedna z mála krajín sveta, kde nie sú žobráci ani bezdomovci. Tak, ako počasie tam nie je ani veľmi studené, ani veľmi horúce, tak aj ľudia tam nie sú ani veľmi bohatí ani veľmi chudobní. Väčšina z nich nie je posadnutá túžbou po majetku ani moci. Viac pre nich znamená život sám, rodina, zážitky, dobré vzťahy.
Volebné obdobie na Novom Zélande trvá iba tri roky. Mladí ľudia po dosiahnutí 18 rokov sú povinní zaregistrovať sa na voľby a prvýkrát voliť, aby si uvedomili svoju zodpovednosť voči spoločnosti. Keď nejdú voliť, dostanú pokutu.
Na Novom Zélande je prekrásna divoká príroda. Cez celý Južný ostrov sa tiahnu Novozélandské Alpy, na ktorých je 22 obrovských ľadovcov. Ľadovce, spolu s mohutnými, rýchlo tečúcimi riekami, predstavujú jeden z najväčších rezervoárov pitnej vody na svete. Popri ľadovcoch sú v krajine aj subtropické dažďové pralesy, ba aj púšte. Na severnom ostrove je veľa gejzírov a termálnych prameňov, z ktorých stúpa horúca biela para. Dym stúpa aj z mnohých činných sopiek. Preto Nový Zéland nazývajú aj krajinou dlhého bieleho mraku. Keď sme sa vrátili na Slovensko, vybuchla tam sopka Mont Ruapehu. K Novému Zélandu neodmysliteľne patria aj ovce. Chovajú ich asi 60 miliónov. Nedoja ich, nežijú v stádach, sú individualistky. Celý rok sa voľne pasú v prírode. Z ovčej vlny vyrábajú kvalitné nepremokavé košele. Vydržia veľmi dlho. Dodnes ich nosím na turistiku.
Na Novom Zélande je veľa termálnych horúcich prameňov a gejzírov, z ktorých stúpa biela para. Preto Zéland nazývajú krajinou dlhého bieleho mraku. Biely dym stúpa aj zo sopiek na Severnom ostrove. FOTO: MILAN LUCINA
Prečo ste odišli práve na Nový Zéland?
- V bývalom režime som mal politické problémy, lebo som nesúhlasil s okupáciou našej republiky sovietskou armádou. Stratil som možnosť pracovať vo svojom odbore, bol som vypočúvaný a kontrolovaný. V roku 1983 sa mi podarilo emigrovať do Nemeckej spolkovej republiky, kde som dostal politický azyl. Počul som, že Nový Zéland je krajina s vyspelou demokraciou. Chcel som ju spoznať, tak som tam odišiel aj s rodinou. Syn mal vtedy tri roky.
Čo ste tam robili ?
- Všeličo. Vždy ma zaujímali ľudia, spôsob ich života, myslenia. Zistil som, že na Novom Zélande je rozšírený alternatívny spôsob života. Boli tam rôzne komunity, kde žili ľudia podľa vlastných ideálov. Jedna nás zaujala. Volala sa Riverside a bola pri pobreží Tasmanovho zálivu. Ľudia v nej žili tak, ako by mali žiť komunisti. Ale oni neboli komunisti, ani ni žiadni -isti. Nevyznávali žiadnu jednotnú vieru alebo ideológiu.
Môžete priblížiť život v komunite? Ako dlho ste v nej žili?
- Založili ju pôvodne členovia kresťanskej metodistickej cirkvi. Keď začala druhá svetová vojna, Novozélanďania museli isť povinne bojovať proti Hitlerovi. Muži v komunite odmietli ísť bojovať, lebo Biblia káže, aby nezabíjali. Preto ich zatvorili do koncentračného tábora. Keď sa po vojne vrátili, komunita bola od okolitých ľudí izolovaná. Pohŕdali nimi, lebo sa vyhli účasti vo vojne. Komunita však túto neprajnosť okolia prekonala svojím pozitívnym prístupom ku všetkým ľuďom z okolia. Postupne sa otvárala okolitému svetu. Najprv ľuďom iných vierovyznaní - katolíkom, židom, budhistom, potom aj ateistom. Napokon ostala iba jediná podmienka pre človeka, ktorý by chcel do nej patriť: že chce byť priateľom s každým v tomto spoločenstve, ale aj so svetom.
Komunita prijímala aj ľudí, ktorí momentálne potrebovali pomoc, napríklad, duševne a telesne hendikepovaných. Starali sa aj o starých ľudí, ktorí sa rozhodli žiť tam do konca svojho života.
V Riverside sme žili dva roky. Bola to ideálna spoločnosť, kde každý robil to, čo vedel a mohol, ale nie preto, aby mal z toho zisk, ale aby pomáhal druhým. Nikto nebol povinný pracovať, ale nikto nevydržal nepracovať. Natieral som strechy, orezával stromy, zbieral jablká, robil som na farme, v drevárskej dielni, viedol som kurzy jogy.
Mali sme všetko, čo sme potrebovali. Komunita bola úplne sebestačná a poskytovala pracovné príležitosti ľuďom z okolia. Najväčší ekonomický prínos mala z pestovania prvotriednych jabĺk, ktoré išli na export, z mlieka, mliečnych výrobkov a remeselných výrobkov. Moja žena sa tam vyučila hrnčiarstvu. V komunite bol obchod s potravinami, v ktorom nebol predavač. Odomkli ste si ho, navážili, čo ste potrebovali, zapísali do knihy a nechali tam peniaze. Nikdy nič nechýbalo. Súkromné domy si v noci ľudia nezatvárali. Niektorí ani nemali kľúče.
Mala komunita nejakého šéfa?
- Nie. Lebo keď vládne jeden človek, je vždy subjektívny a môže druhým vnucovať svoju vôľu. Mali svoj mnohými rokmi vyskúšaný systém riadenia. Raz za týždeň sa všetci členovia komunity stretávali v kostole, ktorý bol miestom spoločných debát, jedál i zábavy. Sadli si do kruhu, preberali, čo sa udialo za uplynulý týždeň a čo budú robiť na budúci. Schôdzu viedol vždy niekto iný, koho si zvolili. Zásada bola, že každý mal právo hovoriť päť minút. Čas sledoval človek nazývaný timer, časomerač. Neexistovala tam demokracia, ale konsenzus. Ak niekto dal nejaký návrh, všetci s ním museli súhlasiť, inak neprešiel. Nevýhodou bolo, že takto niektoré návrhy schvaľovali veľmi dlho. Výhodou bolo, že ak ho všetci schválili, nebolo človeka, ktorý by bol nespokojný alebo nešťastný. A cieľom bolo, aby všetci boli šťastní.
Boli ste tam šťastný?
- Áno. Spôsob života v komunite bol vlastne druh psychoterapie. Môj syn tam mal najšťastnejšie detstvo, aké mohol mať.
Prečo ste teda z komunity odišli?
- Lebo som chcel poznať niečo nové, aj iné úrovne života na Novom Zélande. Raz som si prečítal inzerát, v ktorom univerzita v meste Christchurch hľadala technika, ktorý ovláda zlievarenskú technológiu. Náhodou som tieto znalosti mal. Keď som mal asi 14 rokov, môj otec bol ako politický väzeň zatvorený v jáchymovských uránových baniach. Nemohol som pokračovať v štúdiu na gymnáziu, dali mi však možnosť učiť sa za zlievača v martinskom Závode J. V. Stalina, kde vyrábali tanky pre Sovietsky zväz. Tam som sa naučil technológiu odlievania a prácu na rôznych obrábacích strojoch. Neskôr som vyštudoval aj strojnícku priemyslovku v Prahe, takže som mal som aj ďalšie skúsenosti z tohto odboru.
Prijali ma a stal som sa členom pedagogického zboru strojníckej fakulty University of Canterbury v meste Christchurch. Je to najväčšie mesto na južnom ostrove. Hovoria o ňom, že je to najanglickejšie mesto mimo Anglicka. Má typickú anglickú architektúru, uprostred mesta je novogotická katedrála a obrovský park s botanickou záhradou. Veľmi sa mi tam páčilo. Ale keď som objavil inzerát, že na ministerstve zdravia vo Welingtone hľadajú pracovníka, prihlásil som sa a prijali ma.
Čím vás lákalo ministerstvo zdravia?
- O zdravie a zdravý životný štýl som sa zaujímal od mladosti. Odmalička som pravidelne cvičil a bol som jedným z prvých cvičiteľov jogy na Slovensku. Postupne som nadobudol skúsenosti, ako môžem aj iným ľuďom pomôcť v udržaní telesného a psychického zdravia pomocou pravidelného cvičenia. Na ministerstve zdravia sa skúmala aj úroveň a využívanie takzvanej komplementárnej medicíny, kam patrili napríklad homeopatia, naturopatia aj jogoterapia.
Čo konkrétne ste robili?
- Tri roky som pracoval na oddelení, ktoré skúmalo úroveň a rozvoj zdravotných služieb v krajine. Využíval som pri tom svoje znalosti štatistiky, ktorú som študoval na vysokej škole ekonomickej.
Váš syn chodil na Novom Zélande sedem rokov do školy. Ako tam funguje školstvo?
- Úplne inak ako u nás. Nový Zéland je krajina, kde sa ľudia venujú hlavne rodine a výchova detí je veľmi dôležitá. Deti nastupujú do školy, keď dovŕšia päť rokov. Prvý rok sa učia hlavne ako mať dobré vzťahy medzi sebou a formou hry správne anglicky hovoriť. V škole, do ktorej chodil môj syn, bolo veľa prisťahovalcov, možno dvadsať národností. Prvý rok sa končil veľkým festivalom, ktorý sa nazýval Celebration of Differencies, čiže oslava rozdielnosti. Škola sa ním snažila pozdvihnúť sebavedomie a sebaúctu detí prisťahovalcov.
Výchova v školách je prísne individualistická. Každý má vlastnú lavicu, ktorá je pre iného tabu. Veľa vecí si deti nechávali v škole a nikdy nikomu nič nezmizlo. Keď prišiel môj syn do slovenskej školy, hneď na druhý deň mu ukradli z tašky malý vreckový počítač, čo bol pre neho nemalý šok.
Prvoradým cieľom v novozélandských základných školách je naučiť deti lepšie žiť a poradiť si v najrôznejších životných situáciách. Často som sa pýtal detí, či sa tešia do školy. Nikdy som nedostal zápornú odpoveď.
Neexistuje tam záškoláctvo, odpisovanie, podvody, ani známkovanie ako u nás. Namiesto vysvedčenia dostávajú žiaci report, čo je akási správa pre rodičov. Dozvedia sa z nej, čo učiteľ zistil o ich dieťati, v čom je dobré, v čom má problémy, ako by mu mohli pomôcť.
V školách nekladú dôraz na učenie poučiek, hromadenie vedomostí, ale na to, ako ich získať, využívať, analyzovať, ako sa rozhodovať. Učia deti spoznávať samých seba, žiť život a mať dobré vzťahy s ľuďmi. Výsledkom výchovy v školách je, že na Novom Zélande nie je žiadna korupcia a kriminalita je oveľa menšia ako u nás. Policajti bežne nenosia zbrane, sú skôr poradcovia a správajú sa priateľsky. Majú rýchle japonské motorky, na ktorých naháňajú cestných pirátov. Na Novom Zélande je najviac áut na jedného obyvateľa na svete, ale šoféri jazdia veľmi rýchlo, preto je tam veľa dopravných nehôd.
Pôvodní obyvatelia Nového Zélandu sú Maori. Akí sú?
- Maori nie sú pôvodní obyvatelia. Pred nimi tam žili Moriori. Živili sa hlavne vajcami z obrovského vtáka moa, ktorý vyhynul. Boli mierumilovní. Raz prišli na obrovských kanoách Maori a všetkých Moriorov pozabíjali. Niekoľkým sa podarilo utiecť na susedné Chatmanské ostrovy, kde nedávno zomrel posledný potomok Moriorov. Keď v 16. storočí objavil Nový Zéland Holanďan Ábel Tasman, už na ňom žili Maori. Posádku, ktorá išla ostrov preskúmať, zabili, a tak Tasman radšej zdvihol kotvy a odplával.
Maori boli veľkí bojovníci, viedli dlhé vojny s kolonistami. Napokon sa im podarilo dosiahnuť, že Nový Zéland bola prvá krajina na svete, kde dostali domorodci rovnaké práva ako kolonisti. Zákon o rovnoprávnosti kolonistov a domorodcov podpísala v roku 1840 britská kráľovná. Všade inde vo svete kolonisti domácich obyvateľov utláčali. Briti sa snažia Maorov aj dnes podporovať, maorčina je nepovinný predmet v školách. Dobré ráno sa napríklad po maorsky povie kia orana.
Maori sú snedí a počerní, zdravia sa trením nosmi a sú výborní rezbári. Typické sú špirály, ktoré vyrezávajú do sôch aj do trámov svojich domov. Poznajú rastliny, vyznajú sa v liečiteľstve. Tvoria asi dvadsať percent obyvateľstva a majú určité privilégiá, ktoré im dovoľujú zachovávať rodový systém a žiť v alternatívnych komunitách. Na Novom Zélande je aj ministerstvo pre maorské záležitosti. Ako keby u nás bolo ministerstvo pre rómske záležitosti.
Čo ste si priniesli z Nového Zélandu domov?
- Hlavne zážitky, nové poznatky a skúsenosti. Samozrejme, aj nejaké suveníry. Napríklad, návrh novej vlajky Nového Zélandu od známeho rakúskeho maliara a architekta Hundertwassera. Je na nej zelená špirála, aká sa odvíja z konca najznamejších novozélandských stromov, fernov. Je symbolom prírody ale aj evolúcie a krajinu vystihuje určite viac ako súčasná, ktorá predstavuje príslušnosť k britskej Spoločnosti národov.
Hundertwasserova zástava. FOTO:ARCHÍV MILANA LUCINU
Hundertwasser si na Novom Zélande kúpil veľký pozemok na severnom ostrove, mal tam svoj dom aj loď. V dome nemal elektrinu a svietil plynovými lampami, ktoré vyrobili v Československu. Pýtal sa ma, či by som mu nemohol na ne zohnať cylindre. Vo Wellingtone sme s manželkou pripravovali jeho výstavu pri príležitosti 150 rokov Nového Zélandu.
Hundertwasser tvrdil, že v prírode nikde neexistuje rovná čiara a celý svet sa skladá z kriviek. Vo Viedni je Hundertwasserov dom, v ktorom je múzeum. Jeho steny majú nádherné krivky, každé okno je iné, na streche a všade sa prepletajú stromy a rôzne rastliny.
Neboli ste po návrate na Slovensko sklamaný? Prečo ste sa vlastne vrátili?
- Lebo som Slovák, narodil som sa na Slovensku, tu som doma. Keď sa u nás zmenil režim a komunisti stratili moc, tešil som sa. Ale bol som sklamaný, že zanikla Československá republika a že je tu taký nacionalizmus a iné -izmy, v mene ktorých sa ľudia snažia ovládať druhých. Na Novom Zélande také niečo neexistuje. Sú tam mnohé etnické skupiny, ale všetci sú Novozélanďania. Veď kto sú napríklad Švajčiari alebo Američania? Sú to ľudia rôznych národností, ktorí roky žijú spolu. Na Novom Zélande je človek, ktorý dostane štatút trvalého pobytu, rovnoprávny s Novozélanďanmi, aj keď nemá novozélandské štátne občianstvo.
Zaujímavé je, že na Zélande sú v mnohých významných funkciách ženy. Na ministerstvách je veľa žien, aj moja šéfka na ministerstve zdravia bola žena, predsedkyňou vlády a opozície boli tiež ženy. Nový Zéland je konštitučná monarchia, na jeho čele je anglická kráľovná, ktorú zastupovala generálna guvernérka, tiež žena.
Mimochodom, na Novom Zélande ženy získali ako prvé na svete v roku 1893 volebné právo a už v roku 1919 ich volili do parlamentu.
Chcete tým povedať, že keby vládli ženy, bolo by lepšie?
- To neviem, ale bolo by dobré to vyskúšať. Myslím si, že by nebolo v politike toľko agresivity.
Nový Zéland
Je ostrovný štát v Tichom oceáne juhovýchodne od Austrálie. Tvoria ho dva hlavné ostrovy - Severný a Južný a niekoľko malých. Na Severnom ostrove je veľa sopiek, na Južnom zase veľa ľadovcov. Veľkosťou sa približuje k Veľkej Británii, ale žije v ňom menej ako štyri milióny obyvateľov. Hlavným mestom je Wellington. Na Novom Zélande nemajú ústavu, bezdomovcov ani korupciu, ale ozajstnú demokraciu. Škoda, že je tak ďaleko - takmer dvadsaťtisíc kilometrov a 26 hodín cesty lietadlom.
