Nedeľné koláče na stole, bosé nohy v tráve, spev kohúta či čaša vody na slnku a počas dažďa aj štvorročná Lesanka, ktorá sa sprchuje pod odkvapom. To sú obrazy z rodiny speváka a hudobníka z Liptovského Mikuláša Jána Majerčíka.
LIPTOVSKÁ LÚŽNA. Celé leto a mnoho víkendov počas roka trávi Majerčíkovie rodina aj so psom Lakym v Liptovskej Lúžnej. Uteká z mesta, aby nabrala energiu v dreveničke po starej mame. „Cítime sa v Lúžnej veľmi dobre," potvrdil otec Ján. „Cítime energiu, ktorú v tomto prostredí dostávame, ktorú si môžeme brať. Tu je miesto, kde môžeme byť slobodní, byť v kontakte so zemou, byť sami sebou. Byť v prírode, byť slobodný - to je najväčší dar."
Mal toľko energie, že zabudol jesť
Hneď dodal, že pri nedávnom kosení zabudol aj na jedlo. Až neskoro večer si uvedomil, že celý deň nejedol. Akoby mu stačila energia chalúpky, záhrady a dotyky bosých nôh na zemi. „Doslova nás energia v Lúžnej nabíja," pridala sa spevákova manželka Stanislava. „Keď sme v paneláku dlhší čas, sme veľmi unavení. V drevenici sa zregenerujeme, naberieme energiu. Potom nám vydrží v meste nadlho."
Stanka Majerčíková je už pätnásť rokov s deťmi doma. Starší chlapci Andrej a Viliam pomaly odrastajú, najmladšia Lesanka trávi dni doma s mamou. Niekedy mamka vstáva ráno aj o tretej, štvrtej, aby navarila a mohla sa cez deň venovať deťom.
Necíti žena potrebu budovať si svoju kariéru, venovať sa profesii? Nie, vraj ju domácnosť a starostlivosť o rodinu uspokojuje. „Som s deťmi a zatiaľ sa nám to zdá ako najlepšie riešenie," povedala Stanka. „Absolútne nemám potrebu uplatniť sa niekde v zamestnaní. Vyhovuje mi práca okolo rodiny. Každý deň varím, Janko si berie jedlo aj do roboty. Naloží ho do ruksaku ako naši predkovia kedysi. Aj vodu si berie z domu."
Rodina nepije hocijakú vodu, ale živú. Otec Ján hneď prezradil recept. Zo studničky naberú vodu do fľaše a nechajú ju tri hodiny na slnku nabiť sa jeho energiou. Potom ju postavia na hodinu, dve do tieňa a živá voda je na svete. Ďalšia zásada - fľaša je vždy sklenená.
Spevák s najmladšou dcérkou Lesankou. FOTO: AUTORKA
Ľanové košele či blúzky, širák po starom otcovi
Rodina Majerčíkovcov je hlboko spojená s prírodou, má veľmi blízky vzťah k predkom, ale aj ku všetkému slovanskému a slovenskému.
„Je to pre nás prirodzené. Potrebujeme žiť inak ako väčšina ľudí," povedala žena a dodala, že pre jej rodinu je takýto spôsob života normálny a vie, že každému ich životný štýl nemusí vyhovovať. „Každý človek má vo svojej karme niečo iné," uzavrela.
Ján a Stanislava Majerčíkovci svoj vzťah k minulosti prezentujú aj oblečením. Ľanové košele a blúzky, širák po starom otcovi, dlhá bavlnená sukňa. „Od malička neznášam umelé látky. Nikdy by som si neobliekol syntetickú košeľu," prezradil hudobník. „Dokonca aj na vojne som si zohnal od skladníka plátenú. Bola mi síce krátka, ale bola z prírodného materiálu."
Pokračoval, že na koncerty sa oblieka výhradne do vyšívaných ľanových košieľ, ale aj do práce a doma chodieva v jednej, ktorá nie je síce vyšívaná, ale je ušitá z ľanu a v štýle našich predkov.
Vzťah k prírode získali už v detstve
Kde získali Majerčíkovci taký hlboký vzťah k prírode? „Narodil som sa v Liptove, vyrástol tu," povedal J. Majerčík. „Myslím, že každý by ju mal mať rád. Veď aj Američania majú radi svoju krajinu a pritom históriu majú oveľa kratšiu ako my. Naše slovanské korene sú hlboké." Manželka pridala, že ona časť detstva prežila v Lúžnej, časť v Liptovskom Mikuláši: „Mám možnosť porovnať. Na Lúžnu mám veľmi veľa spomienok, ale spomienky z mesta akoby sa mi vymazali z pamäti."
Majerčíkovci sa do Lúžnej vracajú do domčeka Stankinej starej mamy a Stanka skonštatovala: „Úžasná stará mama a hoci ako vdova žila v domčeku sama, vždy si nás aj ôsmich brala na prázdniny k sebe. V dome nie je vodovod, vodu aj drevo sme museli nanosiť, ale prežívali sme tu krásne dni. Mne sa zdá samozrejmé, že máme taký hlboký vzťah k prírode. Každý človek má iný spôsob života, iné prezentuje. My sme si s manželom vybrali takýto spôsob života."
Hľadajú najmä duchovné príčiny chorôb
Je pre rodinu jednoduché žiť spôsobom blízkym k prírode a s úctou k predkom? „Myslím, že dosť ťažko, pretože ak takto žijeme, sme oveľa viac zodpovední za všetko," zauvažovala Stanka. Napríklad, aj za to, ako budú rodičia postupovať pri chorobe svojich detí.
„Keď sú deti choré, snažíme sa rozmýšľať, prečo ochoreli, či aj v nás nie je chyba," pokračovala mamka troch ratolestí. „Lieky? Veľmi málo, skôr čaje a bylinky a hľadanie príčin v nás. Veď ak sme my - rodičia napätí, prejaví sa to na deťoch. Vždy hľadáme príčiny detských chorôb v sebe. Príklad? Keď niektoré z detí kašle, signalizuje jeho kašeľ, že v rodine je dusná atmosféra. Vtedy netreba ísť do sporov, ale vzťah prečistiť. Často treba, aby sa človek zmenil, ale niekedy to nejde ľahko. Musíme sa začať meniť nie navonok, ale vo svojom vnútri, inak to nefunguje."
U najstaršieho syna Andreja sa, podľa maminých slov, po očkovaní, objavila alergia. V rodine nikdy nikto nemal alergiu ani z jednej strany. „Predpokladáme, že keď v dvanástich rokoch poslednýkrát Andrejka zaočkovali, následkom toho dostal alergiu. Myslela som, že to bola len náhoda, ale situácia sa zopakovala aj pri druhom synovi."
Hľadajú manželia aj v synových alergiách duchovnú príčinu? Otec Ján sebakriticky uznal: „Možno za Andrejkovou alergiou je aj to, že je v puberte, ohnivom veku, a ja mu niečo vyčítam. Že chodí neskoro spávať, že sa hrá na notebooku. Uvedomujem si, že by som ho mal menej napomínať, ale nedá mi to. Veď ja som od malička inak žil. Stále som robil nielen preto, že som musel, ale aj sám od seba."
Dnešné deti, podľa manželov, majú život oveľa ťažší ako ho mali oni v detstve. Obrovský tlak z každej strany, stres v rodine či škole. „Najmä tie deti, čo vyrastajú v meste a nemajú možnosť byť v spojení s prírodou, hrať naboso futbal, to majú veľmi ťažké," zakončil J. Majerčík.
Ján Majerčík na koncerte v mikulášskej čajovni. FOTO: AUTORKA
Keď žena stretne svoju pravú polovicu
Ako sa žije Stanke s hudobníkom a spevákom? „Veľmi dobre a prajem všetkým ľuďom, aby našli k sebe svoje dvojča, blízku bytosť, s ktorou sú na jednej vlne. Je to najdôležitejšie v živote. Ak človek nestretne svoju polovicu, myslím si, že má celý život pocit, že mu niečo chýba," skonštatovala manželka.
Zasahuje tvorba piesní Majerčíkovcom do rodiny? Ján sa zasmial: „Pesničku Človek som napísal cestou do obchodu. Vravím Stanke - daj papierik a odrazu sa doslova slová sypali. Vyššia moc. To nie sú moje pesničky, to sú naše pesničky. Prišli ku mne a je ich len tak posúvam. Najskôr väčšinou prichádza ku mne hudba, potom slová. Dlho mám, napríklad, nahranú melódiu na mobile alebo zapísanú v notách, až potom mi zvyčajne napadnú slová, prípadne sa chytím dvoch slov v básni."
Ján Majerčík vraj chodí často do knižnice, vyberá si poéziu a Janko Kráľ je jeho najobľúbenejším básnikom. „Veľmi sa mi páčia aj verše Milana Rúfusa. Písal presne to, čo som ja zažil. Napríklad, báseň Rodinná pošta. Ja som každý deň, keď som prišiel domov zo školy, našiel na stole papierik - sme na poli, príď tam a tam. Preto mi je Rúfus veľmi blízky. On bol naozaj čistý človek."
Slnovrat plný zážitkov
Ján Majerčík sa zúčastnil na slávnostiach letného Slnovratu na Cisárskej holi na Utekáčom v Lučeneckom okrese, kde bolo viac ako dvesto ľudí nielen zo Slovenska: „Na slávnosť Slnovratu som šiel v mene svojej rodiny. Niečo ma naň silno ťahalo a na obrade som precítil silné prepojenie s duchom našich predkov. Hlboko som precítil aj prípravy obradného kruhu, spoločné jedlo, môj asi šesťhodinový koncert pri ohníku, kde sme pomedzi piesne rozprávali o svet- ských, duchovných, ba priam čarovných a zázračných veciach. Úžasné chvíľe. Čas zastal, pršať prestalo, akoby duch lesa cítil za nás zodpovednosť. Staré slovanské obrady sme robili v obrovskom kruhu, kde horeli štyri vatry. Účasť na nich bol zážitok, ktorý vo mne silno zazunel. Určite na budúci rok pôjdem na slávnosť Slnovratu s celou rodinou."
