ZÁVAŽNÁ PORUBA. Takto popísali svoju cestu životom jubilanti zo Závažnej Poruby, manželia Miloš a Želmíra Staroňovci. Miloš Staroň oslávil osemdesiate a jeho manželka Želmíra sedemdesiate piate narodeniny.
„Z môjho ročníka nás už nežije veľa: Marta Valentová, Janko Štrkolec, Miro Niňaj, Emka Brosková, Elena Vadovická, žijúcich vrstovníkov vari porátam na prstoch jednej ruky," rozhovoril sa jubilant.
Počas studenej vojny bol výcvik tvrdý ako skala
Zaspomínal na učiteľku Jaškovú a učiteľa Vašku i na meštianku v Liptovskom Mikuláši. Ani vojenčinu neobišiel, no len jednou vetou: „Slúžil som za Čepičku."
Bolo to obdobie studenej vojny a vojenský výcvik bol tvrdý ako skala, hovorilo sa, že ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.
Keď začalo byť teplo, znova odišli do zimy
„Vyučil som sa za obuvníka, no ťahalo ma to ku železu. Po vojenčine som získal spôsobilosť vodoinštalatéra a tomuto remeslu som sa venoval pätnásť rokov. Ani sám neviem prečo, ale v šesťdesiatom ôsmom mi ponúkli prácu pri výchove mladých kúrenárov a vodárov. Tak som sa v učilišti uchytil ako majster odborného výcviku a na naliehanie nadriadených som vydržal až desať rokov po dôchodku. Mnoho chlapcov prešlo mojimi rukami, dnes patria k úspešným živnostníkom," poznamenal.
Doložil, že v zime robili kúrenie po studených stavbách, a keď v dome začalo byť teplo, znova odišli do zimy. Taký je údel takýchto remeselníkov.
Futbalista storočia to uhral na všetkých postoch
Futbal patrí k srdcovým záležitostiam Miloša Staroňa. Ako šestnásťročný začal hrávať za A mužstvo Závažnej Poruby. Celé dva roky nastupoval v mužstve Dukly Chomútov.
Desať rokov patril do vybranej jedenástky okresu. V tridsiatich deviatich rokoch ešte stále obliekal dres Závažnej Poruby.
Bol to typ všestranného hráča s veľmi dobrou technickou vybavenosťou, výbušnosťou, rýchlosťou, prehľadom v hre a napokon aj dobrým zakončovateľom. Uhral to na všetkých postoch: od obrancu, po útočníka, okrem brány. Na toto miesto sa postavil až ako päťdesiatpäťročný, keď hrali proti sebe štyri strany Poruby.
Dlhšiu dobu pôsobil ako tréner, dva roky pískal a dlho mal funkciu v Telovýchovnej jednote Pokrok aj Športovom klube. Dnes je častým hosťom ihriska nielen ako divák, ale aj ako usporiadateľ. V roku 2000 oprávnene dosiahol ojedinelé ocenenie Futbalista storočia, ktoré vzišlo z ankety v obci.
Želmíre Staroňovej tiež učaroval šport
Aj Želmíre Staroňovej učaroval šport. A to už od ranných rokov. Keď v Porube nebolo telocvične, v sále kultúrneho domu bolo gymnastické náradie: koza, kôň, bradlá.
„Tam sme trávili voľný čas, súťažili sme, porovnávali svoje sily a schopnosti. A bolo nám dobre. Učili sme sa jeden od druhého. Spájala nás myšlienka, že v zdravom tele je zdravý duch," spomenula mladé časy.
„Cvičenie mi vždy robilo radosť, bol to relax. Stretávali sme sa ľudia s podobnými záujmami, spoznávali sa, mali sme k sebe bližšie," pripomenula.
Vie zastúpiť, presvedčivo zahrala aj horára
Roky každému bežia, no u Želmíry akoby sa zastavili. Hoci má dosť svojich starostí, pracovných i zdravotných, v čulosti s pribúdajúcimi rokmi nepoľavila.
Patrí k najosožnejším členkám folklórnej skupiny Poludnica. Spieva sólo, rezko tancuje a keď treba, tak na vystúpení zastúpi chýbajúceho člena. Raz dokonca presvedčivo zahrala pána horára. Primaľovala si fúzy a uniforma horára ju zmenila na nepoznanie.
Účinkuje v ženskej speváckej skupine, spieva v cirkevnom spevokole, spravuje miestny dom smútku, účinkuje na pohreboch, venuje sa umeleckému spracovaniu kože. Patrí k zakladateľom fondu ľudovoumeleckej tvorby občanov Závažnej Poruby. Sadí stromky, pomáha na chate Opalisko.
Doma vedie malé hospodárstvo, pestuje zeleninu a patrí k skúseným a úspešným hubárkam. Iný ako biely, nepovažuje za trofej. Žije s rodinou a pre rodinu. Staroňovci, dvaja neobyčajne aktívni ľudia potvrdzujú, že ak je práca potešením, život je šťastím.
