Ivan Štefan Šenšel, doktor práv, dlhoročný cirkevný hodnostár, divadelník telom aj dušou a spisovateľ, si na dôchodku kúpil fujaru, chcel čítať knihy, ale nemá čas.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. V detstve bol vraj Ivan Štefan Šenšel veľmi bujné chlapča. Nadmernou aktivitou zakrýval nadváhu. Chlapci ho volávali Brúšik. Ani vzorným žiakom veru nebol. Z ľudovej školy trojky nosil. V tomto trende pokračoval aj na strednej škole. „Za osem rokov som mal jednotku zo správania len dvakrát," okomentoval mladé roky Ivan Štefan Šenšel. „Popri svojich vylomeninách som však bol aj hltačom literatúry."
Čítal dobrodružnú aj vážnu literatúru. V roku 1936, keď mal trinásť rokov, si urobil rebríček svojich najobľúbenejších kníh. Na prvom mieste bol Dumasov gróf Monte Cristo.
Po maturite odišiel do Bratislavy na právnicku fakultu. Popri štúdiu si našiel čas aj na iné aktivity. Bol tajomníkom Kuzmányho kruhu evanjelických akademikov, ktorý združoval evanjelických poslucháčov všetkých bratislavských vysokých škôl. Nechýbal takmer ani na jednej priemére činohier, opier a operiet v Slovenskom národnom divadle, našiel si čas na šport, ale aj posedenie pod viechou.
Ako cítite vplyv otca farára na váš život?
- Hoci otec patril k ortodoxnému prúdu, mal veľa dobrých známych medzi katolíckymi farármi či rabínmi. Podobne to bolo aj v národnostnej otázke. Bol členom Rázusovie Slovenskej národnej strany, ale mal blízkych priateľov medzi Čechmi na náboženskom aj politickom poli. K tolerancii ma teda nenásilne viedol od mala. To mi ostalo na celý život.
Nechceli ste byť kňazom, keď ste vyrastali v silne nábožensky založenej rodine?
- Nie, aj keď som po maturite nemal jasnú predstvu, kam ísť. Akosi som sa rozhodol pre právo. Nebolo to najšťastnejšie riešenie, lebo za komunistického režimu sme boli právnici v podnikoch zaradení na úrovni stredoškolákov. Právnici totiž pre vládu boli symbolom vykorisťovania. Keďže sme s mojou Vierku už mali v tom čase tri deti, museli sme s každou korunou dobre narábať.
Vaše sociálne cítenie, ktoré ste tiež získali v detstve, prejavilo sa aj v právnickej praxi?
- Začal som robiť právnika v kameňolomoch. V roku 1956 som ako právnik nastúpil do hrádockej Tesly. Veľa som cestoval po celej republike (Československo - pozn. autorky), obľúbil som si Prahu, kde som navštevoval divadlá, koncerty, ale mal som rád aj mesto a jeho historické pamiatky.
V podniku ma však volali advokát chudobných. Dával som právne rady pracovníkom aj proti podniku. Raz ma zavolali na direkciu a vykrstili ma. Povedal som: „Dajte mi teda zákaz, že nemôžem poskytovať pracovníkom právne rady." To však nemohli urobiť, lebo v období socializmu sa veľmi presadzovala právna pomoc robotníkom. Len mi dali radu, aby som túto pomoc nepreháňal.
Nemali ste problémy s tým, že ste pochádzali z rodiny farára, v ktorej aj starý otec vraj veľmi rebeloval proti vláde?
- Vychádzal som so všetkými bez väčších problémov, nikdy som nebol v komunistickej strane, ani ma nenútili do nej vstúpiť, ani ma neprenasledovali. Možno aj preto, že v ochotníckom divadle som reprezentoval podnik, takže prižmúrili nado mnou oči.
Sestrinho manžela však nespravodlivo obvinili a odsúdili na trinásť rokov za rozvracanie republiky. Odsedel šesť rokov a v roku 1968 mu dal prezident Ludvík Svoboda milosť. Keď ho zavreli, urobili však aj u nás domovú prehliadku. Po niekoľkých dňoch prišli za mnou do podniku, vzali ma odtiaľ a zavreli v hoteli Smrek do jednej izby. Od ôsmej rána až do večera do jedenástej ma prehovárali, aby som podpísal spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou. Hoci ma nebili ani nekričali, bol som úplne vyčerpaný. Večer by som už bol takmer podpísal hocičo.
Potom mi už dali pokoj, musel som však podpísať prehlásenie, že nikomu nič nepoviem. Do roku 1989 som to aj dodržal. Po celý čas som však pravidelne chodil do kostola a nijako som sa politicky neangažoval.
Ako ste sa dostali k divadlu?
- Mal som vždy veľa energie. Právnická práca mi z nej brala len časť. Vplyvom rodiny som však mal záujem pracovať aj v cirkevných orgánoch. Stal som sa zborovým dozorcom v Liptovskej Porúbke a v Liptovskom Hrádku sme založili divadlo, ktorému som sa venoval štyridsať rokov. Dokonca sme boli zaradení do najvyššej kategórie medzi vyspelé súbory. Hrali sme nielen v Liptove, ale aj Maďarsku, Poľsku a veľmi silné divadelné a osobné priateľstvá vznikli na deviatich zájazdoch v bývalej Juhoslávii.
Robil som divadlo realistické, ale pustil som sa do originálnych nápadov, a tak sme si ako divadlo vytvorili svojský štýl divadla „nadsázky". Okrem divadla mojou láskou bola ľudová pieseň, v mnohých inscenáciách sme teda využili aj hudbu.
Ako reagovala na všetky vaše aktivity manželka? Veď ste mali tri deti.
- Moja žena bola mojou prvou vážnou láskou. Mal som dovtedy len tajné, čo dievčatá ani nevedeli, že som do nich zaľúbený.
Vierka vždy pristupovala k mojim aktivitám veľkoryso. Čo sa týka divadla, zapojila sa. Chodila s nami, aj keď sme mali malé deti. Vždy sme si ich nejako zariadili a ako dorastali, pustili sa aj oni do divadla. S divadlom žila celá naša rodina.
Neskôr Vierka mala veľké zdravotné problémy. V roku 1985 dostala rakovinu hrtana, prežila haváriu, pridružila sa trombóza, druhýkrát rakovina hrubého čreva, ale stále ma podporovala. Dokonca som mal vďaka nej z prvej ruky názory o našom divadle a jej pohľad mi najmä pri novátorských nápadoch pomohol. Občas mi povedala: „No, trošku pribrzdi." Nie vždy som ju počúvol.
Je to inteligentná, praktická žena, výborná kuchárka a vynikajúca gazdiná. A usilovná až ma ide niekedy vychytiť. Možnože som bol niekedy sem-tam aj pod papučou, ale dobre mi tam bolo. Som jej za veľa nesmierne vďačný.
Chceli by ste niekedy čas vrátiť?
- Nedbal by som mať dvadsať rokov, ale, podľa mňa, najkrajšie roky sú okolo päťdesiatky. To už človek nie je celkom sprostý a ešte nie je celkom osprostený. Životná energia sa dá ešte využiť. V tomto období sa s Vierkou snažíme si všetko spríjemniť, máme priateľov, krásne vnúčatá. Raz mi jedna podarená ženička v Liptovskej Porúbke povedala, že deti sú kapitál a vnúčatá úroky. Človek má vždy radšej úroky ako kapitál.
Aj slnko, aj hrmavica
My, vysokoškoláci, aj keď sme boli v Bratislave, cítili sme sa súčasťou Porúbky, a tak sme na Vianoce 1942 naštudovali jednodejstvový Lessingov Poklad. Hrali sme ho na Štefana pred domácim predstavením. Ale môj DEŇ prišiel o päť dní. Na Silvestra. O polnoci sa išlo na vežu a spievalo sa Rok nový zase k nám prišel. Potom sa šlo spievať popod obloky po dedine. Všetko to šlo normálne. Išli sme hore závozom. Ja som šiel sám, predo mnou Arpád Šupala a popod pazuchy viedol dve dievčatá. Vravím mu: „Arpád, veď mi jednu daj, načo sa ti dve." Spod jednej pazuchy sa mu vykrútila Viera Šlaukovie, dievčatko ani nie šestnásťročné s potvorskými čiernymi očami. Ja som si ju dovtedy nevšímal viac ako iné dievky, veď to bola soplinda. Zbytok vyspevovania po dedine som strávil s touto mladou dámou (teraz mi pripomenula, že som sa cestou hore závozom strepal do snehu) a bolo mi s ňou sakramentsky dobre. Z ničoho nič. Naraz. Mírnixdírnix. Veľmi by sa mi bolo žiadalo na rozlúčku ju bozkať, ale nenabral som odvahu. Trvalo to veru ešte dlho, kým sme sa bozkali (úryvok z autobiografickej knihy Aj slnko, aj hrmavica)
