Recept na to, akým spôsobom sa dožiť najmenej sto rokov, by mohli dať dve dámy z Liptovskej Porúbky. Obe začiatkom júla slávili svoje narodeniny. Jedna stoštyri rokov, druhá sto.
LIPTOVSKÁ PORÚBKA. Stoštyriročnú Annu Madudovú posledné roky slabosť pripútala na posteľ. Už nechodí, slabo vidí aj počuje, kamarátky jej pomreli, takže ju občas obchádza smútok.
Slnku neukazovala tvár
Veselšie však druhú stovku života načala Ľudmila Olšáková. Na gratulantov sa dôkladne pripravila. Jemne namaľované oči a pery, náhrdelník ladil s náušnicami, na tvári takmer niet vrások. „Teta Ľudka, prezradíte recept?" boli zvedavé ženy. Čiperná storočná dáma sa zvrtla do kúpeľne a priniesla krém. „Kvalitný potrebujem s olivovým olejom, pretože už mám suchšiu pokožku," prezradila. „Ale aj voda je v Porúbke tvrdá. Tvár si v nej umyjem jedine vtedy, keď ju prevarím."
Elena Fáberová, členka kultúrnej komisie, o jubilantke prezradila, že teta Ľudka si nikdy nedala slniečku opáliť tvár: „Hoci vyšívala vonku na priedomí, vždy bola slnku otočená chrbtom."
Jubilantka recitovala aj spievala
Jubilantky oslávili narodeniny v kruhu svojich najbližších, ale prišli im zagratulovať aj z obecného úradu. Storočná Ľudmila Olšáková hosťom zarecitovala pri príchode aj odchode básne o Slovákoch a slovenčine, ponalievala do pohárikov, ba pustila sa s nimi aj do spevu.
Keď si starenka spomenula na svoju najmilšiu záľubu, vyšívanie, znovu sa rýchlo zvrtla a odcupkala povyberať zo skrine vyšívané obrusy, zo spálne vankúše s vyšitým monogramom. Takmer všetko výšivkou richelieu, niekde plná krížiková výšivka. „Mrzí ma, že posledný obrus už nevládzem dokončiť. Neudržím v prstoch ihlu," prezradila starenka a poskladala vyšívanú nádheru.
Už by sa nevydávala, ale sťahovala sa
Rečou zablúdila často do najhorších období svojho života. Obe svetové vojny sa do jej spomienok hlboko vryli. Hovorila o strachu z rinčania zbraní, o prenasledovaní a skrývaní. „Veľa biedy sme prežili," potvrdila hrôzu vojen.
Krajšie časy? Možno aj to, že v dvadsiatich štyroch rokoch sa zaľúbila do chlapca z Moravy. On však odišiel domov, oženil sa. Znovu ich osud zviazal spolu, keď mala Ľ. Olšáková sedemdesiatštyri. Päťdesiat rokov čakala na svojho ženícha a dočkala sa svadby. Život im doprial byť spolu len päť rokov. Už by sa nevydávala. „Sama so sebou mám dosť roboty, čože by som okolo chlapa robila," usmiala sa, ale prezradila, že veru by sa rada presťahovala niekde do stredu dediny. Na kraji fučí a zimy si tak užije až - až.
Každé ráno sa namaľuje
Ľudmile Olšákovej prišli k stovke zablahoželať starosta Marián Sklenár s členkami kultúrnej komisie, nechýbali ani deti z materskej školy. Keď najmenší dorecitovali a dospievali, teta Ľudka každému na čelo vtisla bozk a hneď zas podišla na kus reči k ďalším hosťom.
Čo najradšej robí dnes? „Mám málo trpezlivosti, aby som len tak sedela. Upratujem v byte, porobím všetko, čo treba, ale rada sa pozerám von oknom." Jej najbližší prezradili, že každé ráno sa pekne oblečie a nezabudne sa namaľovať. Len tak decentne. Tmavšou ceruzou obočie, jemne červenou pery.
