LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Dievčatá, ktoré žijú v Dome sv. Kláry, pripravovali už deň dopredu všetky potraviny a prísady na guláš a opekanie. Vychovávateľky a zamestnanci zas vymýšľali hry a súťaže. Všetci sa tešili, že prežijú spolu veselú nedeľu vo Veselej záhrade. Tak totiž nazvali podujatie, ktoré sestra Júlia so svojimi dievčatami a zamestnancami zorganizovali už druhýkrát v záhrade vedľa zariadenia pôvodne určeného pre týrané a zneužívané dievčatá.
Veselú záhradu si však nevymysleli len tak pre nič, za nič. Prvú júnovú sobotu si totiž ľudia na celom svete pripomínajú Svetový deň modlitieb za deti v ohrození, a tak sa aj v Liptovskom Mikuláši už päťkrát pripojili k celoslovenským oslavám. Dvakrát v záhrade, predtým trikrát na mikulášskej fare.
Oslavy hrami a veselým pobytom o mesiac posunuli a sestra Júlia to vysvetlila: „V júni oslavy nestihneme pripraviť, snažíme sa ich každý rok posunúť na prázdninový čas. Jednak sa tešíme spolu na prázdniny, jednak niektoré dievčatá zo zariadenia odchádzajú do vlastných rodín, tak sa s nimi lúčime. Iné však prichádzajú na leto k nám, a tak ich vo Veselej záhrade vítame."
Deň začal sv. omšou v kaplnke Domu sv. Kláry a pokračoval hrami a súťažami v záhrade.
Deň bol o dávaní a spoločnom prežívaní
Do Veselej záhrady na prvú júlovú nedeľu zavolali deti z okolia, rodiny s postihnutými deťmi, rodiny zamestnancov, bývalé aj súčasné klientky. Čas na pobyt v záhrade si našiel aj liptovskomikulášsky dekan Vladislav Saniga, ale aj ujo Laco, ako mnohí dôverne oslovovali svoju spriaznenú dušu, Ladislava Dvořáka. Ten pripravil nevšedné prekvapenie pre vozičkára Janka, ktorý na stretnutí oslavoval dvadsiate prvé narodeniny. Priniesol mu futbalový dres našej reprezentácie v Afrike. Chlapec sa šťastne usmieval a raz-dva bol v drese oblečený. Radosť mali aj ostatní z toho, že im ujo Laco priniesol typickú futbalovú trúbu z Afriky nazývanú vuvuzela. Každý si chcel na nej zafúkať.
„Veselá záhrada je super, celý deň sme strávili spolu v príjemnom prostredí," potvrdila Zuzana Brtáňová, zamestnankyňa Domu sv. Kláry. „Spolu sme varili guláš, opekali, mali stolnotenisový aj basketbalový turnaj, spoločenské hry či boj o čokoládu, kreslili sme na telo."
Pre víťazov súťaží boli pripravené darčeky, ktoré vyrobili dievčatá v keramickej a krajčírskej dielni. „Šité medvedíky urobili veľkú radosť najmä malým deťom, ktorým sme ich dali len tak," dodala Z. Brtáňová. „Takže deň bol vzájomne prepletený. S čím robili dievčatá, s tým sa aj podelili. Tento deň bol o dávaní a spoločnom prežívaní, o komunite."
Dobrý sused je pre dievčatá na nezaplatenie
Dom sv. Kláry nemá svoju vlastnú záhradu, ale má dobrého suseda. Petra Huťana, ktorý svoju záhradu požičiava obyvateľkám na opekačky. Vzadu v záhrade však majú dievčatá aj vlastné záhony, svoje hriadky so zeleninou, nechýbajú ani zemiaky, o ktoré sa starajú v rámci pracovnej terapie. „Takže jedna časť záhrady je na zábavu, druhá na prácu," vysvetlila Z. Brtáňová.
Názov Veselá záhrada vraj vznikol spontánne na prvej takejto akcii. Bolo veselo, tak aj stretnutie nazvali veselým. Pre mnohých je však Veselá záhrada o tom, že sa spolu stretnú. „Spočiatku sa veľakrát ani veľmi nepoznáme, ale odrazu všetko perfektne funguje a my si rozumieme. Všetci robia, čo chcú, slobodne si vyberajú aktivity, rozprávajú sa, vezmú si zo stola, na čo majú chuť. Prídu či odídu vtedy, keď potrebujú. Ani neviem, koľko ľudí sa tu v priebehu dňa premlelo," spokojne okomentovala situáciu Zuzana Brtáňová.
Psychologička Oľga Šupalová, ktorá do Veselej záhrady prišla s dvoma dcérami, vidí veľkú výhodu stretnutí v tom, že sa na ňom zúčastnia ľudia s rôznymi osudmi. Prídu celé rodiny, ale aj jednotlivci, zdraví či postihnutí, osamelí a hlavne sú na ňom klientky Domu sv. Kláry. „Je dobré, že my sme prišli s rodinami, že boli aj vozičkári. Dievčatá takto poznávajú reálny život, vidia rodinu v akcii."
Svoju prácu robia s celým srdcom, ale nenahrádzajú štát
Predstavená Domu sv. Kláry, sestra Júlia, bola dušou Veselej záhrady. Vlastne všetci ňou boli, ale ona poletovala od jednej skupinky k druhej, smiala sa, provokovala, ponúkala, zatrúbila na vuvuzele a hneď zas sedela na deke pri deťoch či nazerala dievčatám do stolového futbalu.
Na chvíľu však zvážnela: „My ako charita tu nie sme preto, aby sme nahrádzali štát. Staráme sa o deti, chorých, sociálne slabých a všetkých, ktorí potrebujú našu pomoc. Robíme to celým srdcom, ale nestačí len srdce a láska, potrebné sú aj korunky."
Dodala, že štát síce na prevádzku neštátnych zariadení prispieva, ale bez finančnej pomoci ľudí by nemohli ani oni pomáhať. „Je super, že my môžeme a máme z čoho pomáhať. A o tom je charita. Ľudia pomôžu nám, my môžeme pomoc poskytnúť ďalej. Máme svojich sponzorov a ak od nich dostaneme peniaze či iné dary, mne sa už ľahko dáva ďalej, lebo mám z čoho. Keby som toto zázemie nemala, neviem dať. Sú medzi nami úžasní ľudia."
Dom sv. Kláry v Liptovskom Mikuláši bol pilotným projektom pre týrané a zneužívané dievčatá. Otvorili ho v roku 2001, ale Júlia prezradila aj plán: „Plánujeme však urobiť centrum aj v Liptovskom Hrádku, už máme pripravený projekt, čakáme na výzvu."
