Gabriela Mellegová sa narodila v Liptovskom Mikuláši, ale už osemnásť rokov žije s rodinou, manželom Jozefom a synom Adamom, v Austrálii. Mellegovci však na rodný región nezanevreli a vracajú sa do Liptovského Mikuláša každý rok na niekoľko mesiacov.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Gabika, za slobodna Neštická, bola známa ako speváčka vo viacerých liptovskomikulášskych skupinách. Hrala v nich aj na netradičných hudobných nástrojoch.
Zahrala si tiež ochotnícke divadlo aj úlohu vo filme. Na konkurze ju vybrali do tanečného zboru Divadla J. G. Tajovského, ktoré je teraz Štátnou operou v Banskej Bystrici.
Venovala sa módnemu dizajnérstvu, v ktorom dosiahla úspechy na súťažiach a istý čas sa ním dokonca živila. Slovom, má všestranný umelecký talent. Na prvý pohľad sa môže zdať, že k nemu chýba maľovanie. Nie je to tak. Rada kreslila odmalička a výtvarná výchova bol jeden z jej najobľúbenejších predmetov.
O svojom talente nikdy nerozmýšľala
„Výtvarnú výchovu som mala naozaj rada, až dovtedy, kým mi učiteľka nedala päťku za to, že som nakreslila modrú hus," spomenula a taktne meno učiteľky neprezradila. „Bola som smutná, keď povedala, že modrá hus neexistuje, pretože v mojej fantázii boli modré husi normálne," dodala Gabriela.
Hoci výtvarnú výchovu jej paradoxne znechutila učiteľka, ako bolo vtedy zvykom, kreslila do kroník či pamätníkov. Ako módna návrhárka robila náčrty šiat. Obrazy však začala maľovať v Austrálii v období, keď hľadala nový spôsob sebarealizácie.
Keď chceme s Gabrielou hovoriť o jej talente na rôzne druhy umenia, zaskočí ju to. „Nikdy som nerozmýšľala, či mám talent, alebo nie. Keď ma niečo zaujme, začnem a skúšam to robiť najlepšie ako viem. Raz to vyjde, inokedy nie. Musím priznať, že som úplne technický antitalent, to je isté na sto percent a výraz spadla z jahody v tomto prípade je taký výstižný, ako keby ho vymysleli na mňa," poznamenala.
V umení aj v živote používa veci, ktoré už mal niekto rád
Zaujímalo nás, aké techniky pri maľovaní používa: „Moje najobľúbenejšie sú vysokopigmentové akrylové farby, ale používam aj tempery, primiešavam k nim rôzne lepidlá, rada používam aj priemyselné farby. Nevyhýbam sa ani zlatým farbám, ktoré sú veľmi atraktívne pre ľudí z ázijských a arabských krajín, lebo predstavujú luxus a bohatstvo," vysvetlila Gabika.
Niekedy pri maľovaní nepoužíva štetce a farbu nanáša prstami. „Alebo spájam takzvaný action painting, pri ktorom sa farba leje či strieka, s prácnym vykresľovaním detailov. Často nanášam farby na seba v hrubých vrstvách a čakám niekoľko dní medzi jednotlivými nánosmi, kým uschnú, aby som dosiahla hrboľatý povrch. Naň potom umiestnim figurálny prvok," povedala a priznala, že už robila obraz aj vidličkou.
Gabriela maľuje na rôzne podklady, okrem iných aj na drevo. „Určite v tom nie som prvá, ale rada pracujem so zvyškami preglejok, nábytkov, zbieram starožitné drevené rámy, ktoré si potom upravím. Snažím sa používať nielen pri svojej tvorbe, ale aj v živote, čo najviac vecí, ktoré už mal niekedy niekto rád. Je to veľký trend, ktorý má nespočetné množstvo priaznivcov na celom svete a ja ho takýmto spôsobom podporujem, lebo cítim osobnú zodpovednosť za to, čo sa deje na našej planéte," vyjadrila sa a pokračovala, že v jednom období ju veľmi zaujali malé aj veľké skaly v záhrade a desiatky z nich pomaľovala.
„Bolo zaujímavé pozorovať, ako na toto dielo vplýval príslovečný zub času. Po niektorých už nie je ani stopy, čo je pre mňa trochu symbolické. Mám však aj práce na plátne alebo papieri."
Najslobodnejšia je v ateliéri v austrálskych horách
Inšpiráciu nachádza Gabika všade okolo seba. V prírode, hudbe, ľuďoch, poézii aj v živote.
„Všetky podnety nosím v hlave a ak mám šťastie, prídem na námet, ku ktorému sa chcem vyjadriť. Či už sa z toho smejem, alebo nad tým smútim, radujem sa, alebo sa len tak zabávam. Napríklad, nedávno som dokončila obraz, ku ktorému ma inšpirovalo práve Slovensko, jeho história a príroda. Iné nápady prídu na Slovensku, iné v Amerike či Austrálii."
Gabriela prišla na to, že maľovať môže kdekoľvek, kde je sama. Najlepšie sa však cíti v ate- liéri v horách v Austrálii. „Je to vlastne malá chata obklopená eukalyptami, večnou zeleňou, jedovatými hadmi, klokanmi, papagájmi. Cítim sa tam najslobodnejšie na svete, som tam doslova súčasťou prírody a to považujem za najväčší luxus, aký mi bol dopriaty."
S malým detailom sa dokáže hrať celé týždne
Namaľovala už štyri desiatky diel, najmenšia miniatúra mala ani nie päťkrát päť centimetrov a najväčší obraz mal viac ako dva metre krát meter osemdesiat.
Prvýkrát vystavovala pred šiestimi rokmi v Austrálii, štyri jej obrazy vybrali v rámci projektu, na ktorom sa zúčastnili umelci z desiatich krajín. Gabriela bola hrdá, že na výstave malo prostredníctvom nej zastúpenie aj Slovensko.
Neskôr vystavovala na viacerých kolektívnych výstavách. Za obraz s názvom Večnosť získala dokonca jednu z cien v konkurencii tristo obrazov. Priaznivý ohlas jej dodal odvahu pokračovať v tvorbe a začala rozmýšľať aj o sólovej výstave. „Najbližšie ma čaká kolektívna výstava v októbri v Austrálii a potom budem pripravovať výstavu, na ktorú sa veľmi teším. Bude v Podtatranskom múzeu v Poprade koncom mája budúceho roka."
Na otázku, prečo sa venuje maľovaniu, Gabriela odpovedala: „Ťažko sa to vysvetľuje, jednoducho povedané musím. Veľmi ma to baví, každý obraz je ako moje dieťa, venujem mu čas, s malým detailom sa dokážem hrať aj týždne. Keď sa mi nedarí, všetko zatriem čiernou farbou a začnem odznova. Hľadám spôsob, ako vyjadriť myšlienky, ktoré sa mi preháňajú hlavou v mojej bujnej fantázii. Na výstave sa jeden pán stále vracal práve k môjmu obrazu. Pozeral naň veľmi zblízka, potom s odstupom, znova sa prešiel po celej miestnosti a vrátil sa k nemu. O chvíľu priviedol ďalších ľudí, spolu sa na obraz pozerali veľmi dlho, ukazovali prstom na detaily, hovorili o tom, čo videli pred sebou. Presne toto chcem."
Gabrieliným snom je vypracovať sa na originálnu a nezávislú osobnosť. Mať svoj vlastný štýl, zlepšovať sa v tom, čo robí a učiť sa, čo ešte nevie.
Z každého druhu umenia čerpá inšpiráciu a radosť
Úžasný je pre ňu pocit, keď vie, že jej výtvarné práce sa ľuďom páčia. Napríklad, keď jej pani, ktorá vlastní jej miniatúry povedala, že ich má na stolíku vedľa postele a vždy pred spaním a po prebudení sa na ne pozerá.
Ako je isté, že sa všetko v živote mení, mení sa aj Gabrielin život a záujem o istý druh umenia. Nevie s istotou vybrať, ktorý druh umenia uprednostňuje: „Navzájom sa u mňa dopĺňajú, prelínajú a všetky ma posúvajú ďalej. To, ktorému som sa intenzívne venovala pred rokmi, vystriedal záujem o iné, ale ani na jedno som nezanevrela. Práve naopak, naďalej z neho čerpám inšpiráciu a radosť."
Manžel Jozef a syn Adam si už na Gabikine „úlety" zvykli. „Vedia, že najlepšie urobia, keď ma nechajú žiť a robiť, ako myslím. Majú ma radi takú, aká som a keď som spokojná, sú aj oni. Samozrejme, platí to aj opačne," dodala Gabriela.
