Pepo krvácal, bosorka zhorela a chlapi tancovali brušné tance

Pod Likavským hradom rinčali zbrane, krvácal husitský kapitán a upálili nevinnú bosorku. Nikto však netrpel ani neplakal, práve naopak. Najviac smiechu bolo, keď chlapi tancovali brušné tance.

Likavské hradné slávnosti sa začali vystúpením detských tanečníc. Po romantickom úvode sa rozpútal boj o Likavský hrad. Uhorské kráľovské vojsko sa z neho snažilo vyhnať husitov, ale na prvýkrát sa im to nepodarilo. Oddýchli si, večer sa vrátili a husitov napokon porazili. Ich veliteľovi nemilosrdne sťali hlavu. Bojovali neúprosne - mečmi, halapartňami, sekerami, kladivami, tesákmi, strieľali z lukov, kuší a palných zbraní.

Počas celého dňa sa striedali šermiarske, tanečné a divadelné vystúpenia, hrali Vrbovské Vŕby, svojich operencov predviedli sokoliari zo Zvolena. V programe Likavských hradných slávností, ktoré sa uskutočnili v prvú júlovú nedeľu, účinkovalo spolu viac ako 120 ľudí z celého Slovenska. Šermiari v dobových kostýmoch, v brnení, s prilbami a štítmi chodili celý deň pomedzi návštevníkov, takže sa naozaj mohli cítiť ako v stredoveku.

Banda tupých hláv

Celý program moderoval Wandor Laco Ambrúž, ktorý je členom až dvoch šermiarskych skupín - Batuhla a Bergfrid. Bergfried je hradná veža, ale čo je Batuhla? „Banda tupých hláv. Pôvodne sme si chceli dať nejaký honosný názov, ale stačil jediný pohľad na fotky z nášho prvého spoločného vystúpenia a všetky ilúzie boli v keli," prezradil Wandor. Je vojak z povolania a šermovaniu sa venuje asi sedem rokov. „Kedysi sme šermovali a vystupovali vážne, s presnou choreografiou. Ale bolo to akési nemastné - neslané. Jedného dňa sme si povedali, že kašleme na scénar a začali sme na pľaci žartovať. Výborne sme sa zabávali a publikum tiež. Odvtedy v tom pokračujeme. Strieľame si sami zo seba, sme recesisti."

Dokázali to aj pod Likavským hradom, kde predviedli scénku Koza, kačka, zabíjačka. Hladní bojovníci najskôr zjedli farmárovi kozu aj kozliatka, kačku a napokon prišiel aj svoju svinku. Ale farmár to len tak nenechal a pomstil sa.

Palcáty, bijáky, šidlá

Šermiari ukázali, ako sa bojovalo s obojručnými mečmi, sekerami, palcátmi, bijakmi aj šidlami. Bijak je drevená palica, ktorá má na konci reťazové násady a šidlo tiež palica, na ktorej je ostrý hrot. Boje vyzerali dosť nebezpečne, ale nikto sa nezranil. Okrem husitského kapitána, ktorého na konci sťali. Volali ho Pepo.

„Pepo sa zraní na každej akcii a krváca aj bez cudzieho zavinenia. Keď ho išli sťať, oškrel si niekde ruku," prezradil Wandor a dodal: „Ja som síce raz prišiel v jednej bitke o dva zuby a raz mi kamarát rozťal peru, mám na nej tri stehy, ale inak môžem zodpovedne prehlásiť, že šerm je bezpečný koníček, bezpečnejší ako futbal. Je to o disciplíne, sebakontrole a aj keď sú vystúpenia humorné, je za tým tvrdý tréning."

Wandor je nielen výborný šermiar, ale aj skvelý zabávač a improvizátor. Jeho vtipné poznámky neraz rozosmiali návštevníkov. Mimochodom, prišlo ich asi 1800 a atmosféra bola ako víno. Keď čakali, kým sa zotmie, aby mohli upáliť bosorku, zorganizoval Wandor rýchlokurz tanca. Z davu povyťahoval chlapov, ktorých profesionálna tanečnica učila brušné tance. Bolo smiechu do popuku.

Bosorku nikto neľutoval

Už tretíkrát upálili pod Likavským hradom nevinnú bosorku. Predtým ju však vypočúvali a mučili. Obvinili ju, že spolupracovala s husitmi, kliešťami jej drvili prsty na rukách aj nohách. Pôvodne jej chceli vytrhnúť jazyk. Ale nie jej vlastný. Kúpili dva bravčové, ale napokon si to rozmysleli. Bosorku priviazali ku kolu a upálili. Organizátori sa ju snažili zachrániť a kričali, že je nevinná, ale dav ich prekričal. „Len ju upáľte, nech už zhorí."

Na hranici však nezhorela bosorka, ale figurína, do ktorej zašili vrecko s pušným prachom. Nenápadne ju vymenili za živú bosorku, keď zapálili dymovnice. V zákulisí bol pre istotu pripravený hasič.

Pôvodne mali večer premietnuť aj hraný film o dejinách Likavského hradu. Režírovala ho Mária Slašťanová a účinkujú v ňom členovia Združenie na záchranu Likavského hradu Hortus de Likava a ich kamaráti.

„Chceli sme ho premietnuť už vlani, ale prekazil nám to dážď. Tento raz zase zlyhala technika, dataprojektor nekomunikoval s notebookom. Rozmýšľame, že ho dáme na webovú stránku hradu Likava," prezradila Martina Halamová z Hortus de Likava. Združenie založili v roku 2007 miestni nadšenci histórie a kultúry a odvtedy organizujú Liptovské hradné slávnosti. Tento rok sa konal už ich štvrtý ročník.

Stredoveká kuchyňa

Pod Likavským hradom bolo veľa stánkov a remeselníkov. Šperkárka Janka vyrábala dobové šperky podľa originálov aj vlastnej fantázie, rezbár z Oravy vyrezával črpáky aj ozembuchy. Malí i veľkí obdivovali cínových vojačikov, ktorých šikovný majster odlieval a ručne maľoval. Nechýbali ani stánky s rôznymi slanými aj sladkými dobrotami, napríklad medovinou, ktorá je vraj obľúbeným nápojom šermiarov.

Veľký záujem bol o špeciality stredovekej kuchyne, ktoré pripravovali členovia žilinskej šermiarskej skupiny Cech Terra Selinan. Posúchy boli také výborné, že ich nestíhali piecť.

Pre deti bola pripravená lukostrelecká strelnica, súťažný kvíz, makety rytierov a dvornej dámy. Mohli sa povoziť na koňoch, konskom taxíku alebo dať si namaľovať tvár. V Huňadyho veži si mohli návštevníci pozrieť expozície o histórii hradu, ktoré pripravili pracovníci Liptovského múzea v Ružomberku.

V budúcnosti možno bude pod hradom aj stredoveký skanzen s pravou stredovekou krčmou a ubytovaním, o čo sa snaží Združenie Hortus de Likava. Chcelo by zrekonštruovať hradné záhrady na západnom svahu a oživiť historické remeslá a technológie. Napríklad, murovanie vápennou maltou, výrobu a farbenie odevov podľa dobových postupov, ale aj gotický šerm a lukostreľbu.

Templári, smolné nosy a Čierna pani

Hrad Likava postavili v 14. storočí a je najväčším hradom v Liptove. Hovorí sa, že ho dali postaviť templári, ale historici to odmietajú. Aj to, že v ňom väznili Jánošíka. Podľa povestí sú v ňom ukryté poklady, ktoré stráži duch a straší v ňom Čierna pani. Raritou sú takzvané smolné nosy, ktoré vyčnievajú z múrov. Kedysi z nich liali na nepriateľa horúcu smolu. Hrad mal mnohých pánov. Štefan Thököli ho dal zväčšiť a prestavať a dal na ňom vysekať studňu. Posledným majiteľom hradu bol František Rákoczi II., ktorý ho vlastnil až do roku roku 1707. Obával sa, že jeho vojsko ho nedokáže ubrániť pred cisárskymi vojskami, preto ho dal zbúrať a odvtedy je v ruinách.