V pribylinskom skanzene sa opäť rozozvučal sokolčiansky zvon na pamiatku zatopených obcí, ktoré zanikli pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara. Pod jej hladinou zostali dediny Liptovská Mara, Sokolče, Ráztoky, Dechtáre a ďalšie. Niektoré zanikli celé, z iných zostali iba časti.
PRIBYLINA. Obyvatelia zo zatopených obcí, hlavne Sokolčí, sa v pribylinskom skanzene stretávajú každoročne v lete na Nedeli rodákov. Vždy ich víta sokolčiansky zvon, jediná cenná pamiatka, ktorá zo Sokolčí zostala. „Keď v roku 1974 zbúrali v Sokolčiach posledné domy, zbúrali aj zvonicu. Zvon dlho trónil na zbúranisku a jedného dňa bez stopy zmizol. Nikto nevedel, kam sa podel. Až v roku 1987 Ján Jurkovič - Mrdek prezradil, že je vo zvonici v Demänovej," prezradil Pavol Jurkovič a pokračoval: „Ponúkli sme ho Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. V januári 1988 sme sa s ním na sokolčianskom plese slávnostne rozlúčili. Bola to dojemná rozlúčka. Keď som sa zadíval na zvon, zaujali ma signatúry po jeho obvode, ktoré odkrývajú históriu zvona aj zvonice. Prekvapilo ma, že boli v slovenčine. V roku 1861 do zvonice udrel blesk a za obeť mu padol aj zvon. V roku 1865 z neho odlial Adalbert Littman v Banskej Bystrici menší. Rozlúčková slávnosť so zvonom sa skončila o polnoci, keď na ňom zazvonil sokolčiansky richtár Ján Kubovčík."
Sokolčiansky zvon zavesili v drevenej zvonici v Múzeu liptovskej dediny v roku 1992. Pôvodne chceli v skanzene postaviť murovanú zvonicu, takú istú, akú mali v Sokolčiach. Ale chýbali peniaze. A tak zvon dodnes visí v drevenej zvonici, ktorú postavili podľa tej, ktorá stojí v Pavčinej Lehote.
Pri zvonici sa na Nedeli rodákov stretlo 11. júla asi dvadsať Sokolčanov, prihovorila sa im Oľga Brnická.
Stan Mikita v Sokolčiach pásol kravy a chytal raky
Sokolče mali bohatú históriu. Spomínajú sa už v 13. storočí ako zem kráľovských sokoliarov. Na Pisárke stál drevený letohrádok, kde chodila šľachta na poľovačky. V erbe mali tri ruže vyrastajúce zo srdca a volali ich bryndziari, lebo vraj kedysi sadili bryndzu z rebríka.
O histórii Sokolčí vie veľa Pavol Jurkovič, ktorý dlhé roky viedol kroniku, zbieral a písal sokolčianske povesti a zostavil z nich knihu. Sokolče boli jednou z najvyspelejších obcí stredného Liptova. Bola v nich škola, matrika, pošta, sporiteľňa, obchod, mäsna a postavili si aj kultúrny dom. Ľudia v dedine žili ako jedna veľká rodina. Bolo v nej veľa chýrnych muzikantov, hrávali divadlá, futbal aj hokej.
V Sokolčiach sa narodil, pásol kravy a chytal raky legendárny hokejista Stan Mikita. Pôvodne sa volal Stanislav Guoth a najstarší Sokolčania sa na neho ešte pamätajú. Osemročný cestoval do Kanady, kde sa o neho starala teta so strýkom. Adoptovali si ho a zmenili meno na Stan Mikita. Stal sa hviezdou NHL a vstúpil do hokejovej Siene slávy. V tomto roku oslávil sedemdesiatku.
Zaniknutá obec má stále svojho richtára
Pavol Jurkovič organizoval dlhé roky aj stretnutia Sokolčanov, brigády a plesy, na ktorých si a každoročne volia svojho richtára. V súčasnosti ním je Ján Devečka z Galovian. Každú prvú augustovú sobotu sa dodnes stretávajú v sokolčianskom Háji, uvaria si guláš a spomínajú. Vzorne sa starajú o svoj cintorín, ktorý pravidelne čistia a kosia. Založili aj Združenie Sokolčanov, ktorého cieľom je, aby sa na obec nezabudlo. „Dom možno zrúcať, predať, ale skutočný domov je tam, kde sme si otĺkali kolená, kým sme začali chodiť. Je to kúsok prepotenej zeme utlačenej vlastnými nohami, udýchanej vlastným dychom," povedal na jednom zo stretnutí Ivan Petráš.
Pavol Jurkovič vysťahovanie z rodnej dediny znášal veľmi ťažko. Často citoval Jesenského báseň: Vyhnali ma z rodnej chaty, zima bola, zvliekli šaty... Pohľad na Liptovskú Maru, ktorou sa turisti nadchýňajú, jeho bolí. Zamýšľal sa nad tým, prečo priehradu vlastne volajú Marská, keď celá sypaná hrádza má 1200 metrov, z toho tisíc bolo v chotári Sokolčí. Myslí si, že Sokolče by si zaslúžili mať v Liptovskom Mikuláši aspoň jednu ulicu.
Zvonica v pribylinskom skanzene, v ktorej je sokolčiansky zvon. FOTO: (BEA)
