PODBANSKÉ. Rodina lesníka Miroslava Čisára sa do doliny nasťahovala v roku 1969 s dvoma malými deťmi. V doline sa narodili ďalšie dve. Deti Hanka, Mirko, Evka, Andrejka vyrástli, ale manželia Čisárovci tvrdia, že mesto im nechýba. Tešia sa z prírody. Kriváň im doslova cez kuchynské okno nazerá do tanierov. Kedysi to vraj tak nebolo. Domček stál v hustom lesnom poraste. Víchrica v roku 2004 stromy poriadne preriedila. Niektoré rozbili strechu a nastrkali sa do izieb na poschodí. „Napriek tomu sa v doline žilo kedysi lepšie," vzdychla si mamka Čisárovie. Dolina stíchla.
Oheň by zničil lykožrúta, ale aj dolinu
Keby len to. Dolina ošedivela. „Lykožrút už zožral smreky, púšťa sa aj do kosodreviny. Môžeme poďakovať ochranárom, že dolina vyschla, len malinčie rastie," vysvetlil šedivenie bývalý lesník. Dodal, že ak by nejaký turista zahodil ešte rozžeravený ohorok z cigarety alebo stačí vraj aj sklenená fľaša v týchto horúčavách, hora vzplanie. „Oheň by zničil lykožrúta, ale aj dolinu," zosmutnel muž.
Hneď si však spomenul na veselšie časy: „Kedysi do doliny chodievalo viac ľudí. Najmä na brigády. Vysádzali stromky. Poriadne sa museli pri práci obracať. Niekde bolo tvrdo vykopať jamu pre stromček, inokedy bolo treba v strmine sadiť. Len krompáča sa zadržiavali, taký prudký svah to bol. Keď brigádnici vysadili dennú výmeru, posedeli sme spolu, rozprávali, ba sa aj pospievalo. Teraz? Ani sa už nesadí, ani toľko ľudí už do doliny nechodí. Je smutná."
Klebety do doliny nedoletia, ale zvieratá ich navštevujú
„Ak niekto zo známych umrie, musia nám deti dať vedieť, lebo žiadne reči k nám neprídu. Ani klebety," usmiala sa žena.
Spojením s civilizáciou sú pre manželov mobil a televízia. Televízia, zdá sa, očarila aj jelene. „Vždy v rovnakom čase v zime chodievajú k domu dva. Môžeme si podľa nich nastaviť hodinky či pustiť televízne noviny. Presne na televízne chodievali. Nazreli do okna, zjedli, čo sme im k domu nachystali a odišli. Niekedy za noc prišli aj dvakrát," začal na tému zvieracích susedov M. Čisár. Dokonca vraj pes, ktorý strážil dom, ani nezaštekal na jelene. „Zvykol si na ne, boli ako domáci."
Medvedica rozbila plot na kúsky, aby pomohla malému
Kedysi okolo domčeka stál plot. Raz v apríli, keď bolo snehu veľa ako vždy ešte na jar, medvedica s mladým hľadali u Čisárovcov potravu.
Stará urobila dieru v plote, oba medvede prešli. Našli vrece kukurice pripravené na mletie. Medvedica vzala vrece a hybaj na kraj lesa urobiť si hostinu. Mladé sa však nevedelo dostať z dvora. Mama medvedica rozbila plot úplne, aby ho vyslobodila. Čisárovci ho viac nestavali.
„Medvede sa potom pod skalou hostili, ale niečo ich vyrušilo a pošli. Po ich odchode sme premerali stopy. Malé malo desať a medvedica dvadsaťdeväťcentimetrové. Silné zviera," s úctou vyslovil M. Čisár.
Anna Čisárová dodala, že medveď chodieva k domčeku, aj keď je doma sama. Nebojí sa? „Nie. Raz som otvorila okno a spýtala sa ho - čo, pán sused, prišiel si ma pozrieť? Medveď sa pokrútil, postavil na zadné, pozrel, odkiaľ vravím a odišiel. Len stopy v snehu ostali."
Otec pridal, že najmä dcéra Evka s ním chodievala každý večer na posed. „Taký štupeľ, ale vydržala do polnoci. Keď prišli blízko medvede, oči jej dobre nevypadli - oci, prídu aj k nám dohora? Neboj sa, pušku máme. Medveďa som ale nikdy nestrelil. Strieľal som len na vysokú. Na jelene a jelenice," rýchlo uzavrel M. Čisár. Okrem kamzíka a svišťa vraj k Čisárovie domu chodievajú všetky zvieratá. Líškam domáca pani pripravuje hostiny. Kedysi vraj chovali domáce zvieratá, kravy, prasce, kury. V súčasnosti vraj len líšky. Ešte aj kocúr im odišiel. „Ktovie, či ho líška vzala, či orol."
Príroda a deti boli vždy pre manželov tým najkrajším
Čo bolo najkrajšie za viac ako štyridsať rokov v doline takmer bez civilizácie?
„Príroda vždy," odpovedala pani domu. „Narodenie detí," doplnil domáci pán. V doline sa narodili dve mladšie. Všetky však prežili svoje detstvo v prírode. V lete pri bystrinke, v zime sa spúšťali zo strechy hospodárskej budovy, toľko snehu bolo.
„Príroda bola pre nás všetkých všetkým," pokračoval. „Kým nebola znivočená, to bol môj život." M. Čisár je po operácii srdca a zdravotný stav mu dovoľuje pohybovať sa len okolo domu. Vyjde niekoľko metrov aj do lesa na hríby či maliny, ale ďaleko sa už pustiť nemôže. Nevládze. Domáca pani najradšej na čučoriedky. Nemusí na ne chodiť ďaleko, kedysi ich vraj nebolo. Ako niet stromov, čučoriedie a malinčie začalo rásť všade.
Veľký nákup robia raz do mesiaca v meste
Anna Čisárová chodila do práce len toľko, aby nechýbala deťom. Kedysi bola štyri roky žeriavničkou. Potom chvíľu pracovala v hotelovej kuchyni, ale najviac a najradšej v lese. „Vysádzanie stromkov som mala najradšej."
Záhradka pri dome však neprinášala úžitok. „Nič v nej nerástlo. Len limbe sa v nej darí," zasmiali sa domáci a dodali, že otec limbu vysadil, keď sa im narodila dcéra Evka, prvá v doline. Limbe sa očividne pri dome páči, má štyridsať a vyrástla poriadne vysoko do krásy. „Len aby sa lykožrút do nej nepustil," vyjadrili obavy domáci.
Všetky deti chodili do školy do Pribyliny. „Mali do nej ďaleko," povzdychla si mama. V lete cesta trvala asi tridsať minút rýchlou chôdzou k autobusu, v zime predieranie sa snehom. Čas? Podľa množstva snehu. Vždy však prichádzali už k autobusu mokré z brodenia sa v ňom. Nehovoriac o ceste popoludní domov. Unavené, mokré. Doma rovno ku kachľovej piecke. Aj mokré oblečenie na nej sušili. Napriek tomu sa všetky veľmi dobre učili. „Nemali sme s nimi problémy," potvrdil otec. „Učili sa dobre, vyštudovali. Tri ostali v Liptove, najmladšia už dvanásť rokov žije v Anglicku, ale všetky sa k nám do doliny vracajú."
