Vyrastala pod Likavským hradom, ale v detstve spoznávala život aj na bockých lúkach a salašoch, učarovala jej kuchyňa starej mamy. Detstvo jej tak predurčilo cestu do národopisu a etnografie. Iveta Zuskinová, riaditeľka Liptovského múzea v Ružomberku.
RUŽOMBEROK. LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Iveta Zuskinová tvrdí, že mala v živote veľké šťastie. Pred rokmi sa jej podarilo vybrať si povolanie, ktoré robí celý život a ktoré je dosiaľ jej záľubou.
Nebola to však náhoda. Už v detstve nabrala jasný smer k ľudovej kultúre, hoci si to v tom čase ani neuvedomovala. Pri spätnom pohľade pri okrúhlych narodeninách však všetky spomienky poskladala do jasných puzzlí života.
Aká bola cesta malého dievčaťa k národopisu?
- Dostala som sa k nemu akoby obkľukou, aj keď som o ľudovú kultúru mala záujem od detstva. Môj otec bol lesník a celkom útle detstvo som strávila v Likavke pod hradom a na hrade. Veľmi rada si na toto obdobie spomínam. Horáreň bola pod hradom, ktorý má teraz Liptovské múzeum v Ružomberku v správe.
Moji rodičia však pochádzali z Nižnej Boce, kde som sa aj ja narodila. Mama išla hrabať k starým rodičom a nedala som jej čas ísť rodiť do nemocnice. Doteraz som však hrdá na to, že som sa na Nižnej Boci narodila. Starí rodičia a ich spôsob života mali na mňa veľký vplyv. Chovali dobytok, takže bolo treba sušiť seno. Za rána stará mama navarila jedlo na celý deň, dala ho do koša a šli sme robiť na lúky. Zbierali sme však aj huby, čučoriedky či bylinky.
Od trinástich rokov som žila v Liptovskom Hrádku, kde otec začal pracovať v Lesnom závode na Čiernom Váhu. Dochádzali sme za ním na mašinke, ktorá je teraz v pribylinskom skanzene. Preto mám k nej vrelý vzťah. Spoznala som v detstve tiež spôsob lesníctva a tradičný spôsob hospodárenia a života na dedine. Páčili sa mi folklór, tance a spevy.
Keď som končila základnú školu, mama ma usmernila na stavebnú priemyslovku. Školu som však veľmi ťažko znášala. Bola v nej náročná matematika a k nej som nemala vzťah.
V súčasnosti však oceňujem, že som ju absolvovala, lebo som zvládla technické písmo, čítať výkresy, čo sa mi neskôr zišlo pri výskumoch bývania a architektúry.
Vyštudovali ste potom národopis?
- Prihlásila som sa naň, ale prijali ma len na externé štúdium. Vtedy som však mala tiež šťastie, že v Národopisnom múzeu v Hrádku potrebovali pracovníčku. Takže som aj študovala, aj som mala nádej, po čase prejdem na denné štúdium. Všetko sa však skomplikovalo tým, že som sa vydala.
Môj muž už pracoval v Tesle a chcel sa ženiť. Vzali sme sa, sľúbil, že mi bude pomáhať v práci aj doma a svoj sľub na sto percent dodržal. Školu som teda neprerušila, bola som študentka, mamička aj pracovníčka v jednom. Svokra mi tiež veľmi pomohla v starostlivosti o oboch mojich synov. V hrádockom múzeu v kaštieli pri hrade bola krásna práca, mohla som sa realizovať.
Práca na hrade však nebola len o výskume.
- Nie. Mali sme veľa výstav, stálu expozíciu a aj keď by sa zdalo, že to bolo zastrčené a malé múzeum, v tom čase patrilo medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. Doteraz si zachovalo svoju špecializáciu. Veď národopisné múzea sú na Slovensku len dve. Slovenské národné múzeum v Martine, jeho národopisná časť a naše v Liptove. Ostatné múzeá mávajú len malé národopisné oddelenia.
Som rada, že sa podarilo v Liptovskom Hrádku národopisné múzeum udržať a získať preň nové priestory v historickej budove Soľného úradu, kde postupne budujeme návštevnícky atraktívne expozície. Jedinečné z celoslovenského pohľadu sú expozície ovčiarstva, modrotlače či čipky. Pri obnove budovy spolupracujeme s poľskými múzeami.
Liptovské múzeum v Ružomberku je v súčasnosti tiež pod novou strechou a pribudli v ňom atraktívne priestory. Mnohé projekty sme mohli zrealizovať vďaka európskym fondom a podpore z kraja. Teší ma, že sa nám tak podarilo sprístupniť viac národných kultúrnych pamiatok v celom Liptove a že si ich návštevníci obľúbili.
Pri práci v teréne ste sa stretli s niečím, čo vám ostalo hlboko v pamäti?
- Mám z terénu nezabudnuteľné zážitky. Chodila som na výskumy do zátopových oblastí, do Sielnice, Sokolčov. Boli to smutné pohľady, ako sa ľudia odtiaľ vysťahovávali. Na druhej strane sa nám odtiaľ podarilo získať jedinečné predmety po konkrétnych ľuďoch.
Zľahka vám ich dávali?
- Nie. Napríklad, živo si pamätám, ako sme získali expozíciu, ktorá je takmer celá od Jána Lovicha. Jeho dcéra, ktorá bývala v Sielnici v inom dome, nechcela ani počuť, že by sa mala niečoho vzdať. Vraj kým ona žije, všetko si vezme. Bola neprístupná, určite jej bolo ľúto, že musí odísť z dediny. Mala už viac ako osemdesiat rokov.
Potom zasiahla šťastná náhoda. Po čase ma oslovili dve dámy s tým, že by sa potrebovali zbaviť dedičstva po tete. Darovali nám veľa predmetov a boli šťastné ony aj my. Úžasná náhoda. To, čo som kedysi chcela zo Sielnice, dostalo sa do skanzenu. Nábytok, obrazy, všetky predmety v jednom domčeku sú od Jána Lovicha, konkrétneho človeka z konkrétneho domu. Na obrazoch sú skutoční ľudia, ktorí v dome žili.
Obe dámy, jedna z Bratislavy, druhá zo Zvolena pravidelne k nám chodievali, donášali ešte dlho rôzne osobné veci z rodiny J. Lovicha: modlitebnú knižku, sklo, porcelán. Takto sa darilo budovať Pribylinu.
Toto všetko bolo vaším detským snom?
- V detstve som netušila, čo je národopis. Ako dieťa som mala vytipované profesie. Lekárka, učiteľka, ale páčili sa mi zámky a hrady. Chcela som v nich sprevádzať ľudí a hovoriť im o tom, ako sa kedysi žilo. Takto sa postupne vyprofilovalo moje zamestnanie.
Ako hodnotíte svoj doterajší život pri pohľade naspäť?
- Skutočne som mala šťastie, takže dnes naozaj nemám čo ľutovať. Nemala som v živote veľké traumy. Akurát mi je ľúto, že som sa mohla kedysi viac pýtať starých rodičov.
Môj starý otec bol fantastický. Bol včelár, salašník, s ním som chodievala na salaše veľmi vysoko. Dnes s obdivom pozerám na tie hory, kde sme chodili. Bola som malá, starý otec chorý, ale zvládli sme výstup. Ja som hore vynášala chlieb, naspäť sme obaja niesli syr. Žiaľ, zomrel veľmi skoro, mal len šesťdesiatštyri rokov. Príčinou bola totiž ťažká práca v baniach, kde pracoval od malinkého dieťaťa. Veľmi vážne si v nich poškodil zdravie.
To, že som si viac nezapísala z jeho rozprávania, jeho života a jeho spomienok, ma mrzí najviac. Rovnako ma mrzí, že som si všetko nezapamätala zo života svojej starej mamy a mamy. Stará mama bola vynikajúca kuchárka, piekla výborné koláče.
Moja mama bola tiež neobyčajná, húževnatá a praktická žena. Veľa vecí dokázala zvládnuť a tiež si vravím - do čerta, mohla som sa naučiť od nej, napríklad, štrúdľu ťahať, ale aj ďalšie veci. Vtedy, kým obe žili, sa mi všetko zdalo také prirodzené, akoby tu mali byť stále. Obom týmto mojim blízkym ženám, ktoré boli skutočne špičkové, som venovala svoju knižku Kuchyňa starých materí.
