LIPTOVSKÁ SIELNICA. Rybári spomínajú aj napriek sporadickým studeným kúpeľom a niekoľkohodinovým státiam v ľadovej vode marských štrkovísk.
Na všetky útrapy s udicou za dve stovky v starej mene dal zabudnúť dlhoočakávaný záber. A keď sa plaváčik ponoril po takmer každom nahodení, to už išlo o pravú rybársku horúčku.
Vtedy zabúdali nielen na dážď či chlad, ale i všetky pracovné a rodinné problémy. Preto asi bude na tom čosi pravdy, že chvíle strávené s prútom pri vode sa priratúvajú k celkovej dĺžke životnej púte.
Rybárske siete sa plnili jedna radosť
Časy sa zmenili aj pri liptovskom mori. Dávne neresiská rýb v meandroch Váhu pri Parížovciach či Sokolčiach sú už dávno pod viacmetrovým vodným stĺpcom.
To bola voľakedy rybačka, nostalgicky spomínajú skôr narodení vyznavači tohto koníčka. Mnohopočetné stáda hlavátok, jalcov, podustiev, ale i pstruhov a lipňov tam mali priam ideálne prostredie na rozvetvovanie svojho potomstva.
Výborné podmienky na rybolov boli aj potom, keď sa prvé mechanizmy zaryli do pôdy pod novou priehradou. Lovilo sa v novovytvorenom koryte smerujúcom k vznikajúcim priehradným vežiam. Sieťky sa plnili jedna radosť.
Rovnako to bolo aj pod hrádzou, kde po túto umelú prekážku vytiahli azda všetky pstruhy z dolnoliptovského Váhu. Až dnes je jasné, že bolo priam hriechom nezdokumentovať niektoré rekordné úlovky.
Kapitálne duháky naháňali rybaciu drobotinu
Stavebné finále tohto najvyššieho stupňa vážskej kaskády však nenechalo na seba dlho čakať a obľúbené rybárske štácie zatopili marské vody.
Do ich hĺbok teraz rybári hádžu nástrahy zo štrkových pláží, umelo vytvorených skalných hrádzí alebo z člnov. A pritom spomínajú na časy, keď popri brehoch vystavovali na obdiv svoje zrkadielka húfy polmetrových podustiev, keď kapitálne duháky či jazeráky naháňali rybaciu drobotinu prakticky popri celom pobreží. A kapry a liene? Tým trčali počas neresu chrbtové plutvy z vody medzi vrbinami a trávou v každej slnkom prehriatej zátoke.
Majetnejším rybárom pomáhajú sonary
Dnes je rybár s niekdajším klasickým výstrojom a loviaci z brehu prakticky bez šance. Ešte tak začiatkom júna, keď ryby priplávajú bližšie do plytšej a slnkom prehriatej vody.
Neskôr už treba poriadne rybárske prúty, navijaky, na ktoré sa zmestí 200 - 300 metrov pevného vlasca. A k tomu čln, samozrejme, s motorom na vyvážanie nástrah a zakrmovanie či lov dravcov.
Majetnejším pomáhajú sonary, ktoré dokážu odhaliť stanoviská rýb,hlavne kaprov a zubáčov. Kto by sa predsa dnes bavil s ostriežami alebo ploticami. O metrákoch kukuričného šrotu ani nehovoriac.
Niekdajšie obľúbené zátoky sú prepletené krížom krážom na veľké vzdialenosti silonmi, že už niet kam hodiť, aby sa s niekým nezamotali. Nuž čo, kto chce byť úspešný na starnúcom vodnom diele, musí ísť s dobou a technickým pokrokom. Len či toho už niekedy nie je až priveľa.
Autor: Márius Korčák
