LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Tento materiál vznikol v Liptovskom Mikuláši vlani v jeseni a z rôznych dôvodov sa dostáva k čitateľovi až dnes.
Vaši rodičia vás podľa vtedajších zákonov „zavliekli do cudziny". To bolo začiatkom osemdesiatych rokov?
- Áno, bol som „zavlečený" do cudziny. (smiech) V roku 1980 sme odišli do Západného Nemecka. Mal som vtedy dvanásť rokov. Tu som vychodil ešte šiestu triedu základnej školy, v Nemecku som pokračoval v siedmej. Potom som študoval na gymnáziu. Neskôr som chodil postupne na dve vysoké školy, ale nedokončil som ich.
Keď ste s rodičmi odchádzali na dovolenku, z ktorej ste sa nevrátili, vedeli ste ako dieťa, čo plánujú?
- Áno, vedel som. V rodine sme sa rozprávali o komunistickom režime otvorene. Niekedy som bol tou otvorenosťou až prekvapený. Ale treba sa na to pozerať aj tak, že už vtedy mala Bratislava okolo tristotisíc obyvateľov a v tak veľkom meste nefungovala komunistická kontrola tak, ako v menších mestách. Videl som to na bratrancoch z „vidieka". Aj tu, v Liptovskom Mikuláši, sme mali nejakú tetu. Tá kontrola režimom bola citeľná. Na rozdiel od Bratislavy, pretože to bolo v porovnaní s Mikulášom anonymné veľkomesto a preto sa tam žilo trochu slobodnejšie.
Čím sa v roku 1980 vaši rodičia živili?
- Otec bol zubár a mama právnička.
To znamená na tú dobu relatívne prestížne profesie?
- Nemyslím si, že to boli nejaké prominentné pozície. Ani jeden z rodičov nebol členom komunistickej strany. Tým pádom nemali nejaké úžasné fleky. Bola to taká stredná príjmová trieda.
Čo ich priviedlo k rozhodnutiu opustiť krajinu?
- Ekonomická situácia. Nemôžem povedať, že sme utiekli preto, lebo sme boli prenasledovaní. Vedeli sme, že nemôžeme verejne prejaviť názor, ale nik nás nechodil buzerovať. Odišli sme kvôli lepšej životnej perspektíve.
Keď ste sa ocitli na druhej strane železnej opony, aký ste ako dvanásťročný chlapec mali prvý dojem? Bol to veľký alebo menší kultúrny šok? Pýtam sa aj preto, lebo na rozdiel od Liptákov ste mali možnosť vidieť kúsok slobodného sveta cez rakúsku televíziu, ktorú väčšina Bratislavy - na rozdiel od ostatných častí krajiny - mala možnosť sledovať.
- Bol to obrovský kultúrno-konzumný šok. Tie obchody plné tovarov. Ja som nechápal, ako ľudia vôbec dokážu vymyslieť také množstvo produktov a tovarov a mať ich na pultoch k dispozícii, zabezpečiť ich logistiku. Bolo to šialené. Tu som bol zvyknutý, že existuje jeden druh jogurtu alebo konzervy...
Kedy po revolúcii ste sa vrátili nazad?
- Bolo to 12. marca 1990. Mal som náročný semester - študoval som ekonómiu a mal som veľa skúšok. To bol dôvod, prečo až po troch mesiacoch od revolúcie. A mierne prevládala aj obava, či sa mi niečo nestane, keď sa vrátim. Keby som sa vrátil pred revolúciou, tak by ma komunisti neboli pustili nazad do Nemecka. A tak som po revolúcií - podobne ako mnohí iní emigranti - vyčkával, ako sa to v starej vlasti vyvinie...
Ako sa z vášho pohľadu zmenila krajina, do ktorej ste sa po takmer desiatich rokoch vracali?
- Nijako. To bol pre mňa kultúrny šok. Keď som prišiel na sídlisko, na ktorom som vyrastal, tam boli tí istí ľudia v tých istých sivých kabátoch, tie isté autá... Jediná zmena, ktorú som vnímal bola, že podrástli stromy. Nechápal som. Mal som dojem, že tam zastal čas.
Napriek tomu ste sa v takej krajine rozhodli podnikať?
- To podnikanie bola taká príjemná sprievodná činnosť. Zabezpečovala mi nejaký zdroj príjmov, ale táto krajina ma lákala niečím iným. Ja som si nepamätal veľa z toho, čo sa dialo do mojich dvanástich rokov. Ale keď som sa vrátil - a mal som dvadsaťdva - tak som prvýkrát vedome zažil niečo také, že som si uvedomil, že ľudia na ulici sa zhovárajú medzi sebou mojou rodnou rečou. Nebola tam žiadna jazyková bariéra. Ja síce viem po nemecky dobre, ale predsa len som si musel všetko v hlave interne prekladať do slovenčiny. Nikdy som nebol s nemčinou zžitý, alebo ako to mám vysvetliť. Druhou vecou bolo zmýšľanie tých ľudí. Jednoducho som zrazu oveľa viac chápal ich konanie, reakcie. Bolo mi to bližšie a prirodzenejšie. Nemecká a slovenská mentalita sú jednoducho iné. A navyše Nemci majú veľké mindráky z Hitlera. Povedať v Nemecku vtip o Hitlerovi bola zaručená cesta, ako sa stať outsiderom.
Máte dvadsaťdva, študujete na vysokej škole a miesto toho, aby ste použili študentskú pôžičku na financovanie štúdia zoberiete peniaze na Slovensko a začnete podnikať. Koľko to bolo - desaťtisíc mariek?
- Bolo to o niečo menej a nebolo to z pôžičky. Ja som mal študentský účet a banka mi dovoľovala ho prečerpať a ísť do mínusu. A musím doplniť, že počas štúdia som pracoval ako strážnik. A nezarábal som až tak zle. To prečerpanie účtu bolo vo výške možno dvoch - troch mesačných príjmov. Nakúpil som prvé telefónne záznamníky, faxy, papier do nich a doviezol sem.
Z prečerpania účtu ste vybudovali veľkú úspešnú firmu...
- ... skôr stredne veľkú, pretože veľké firmy sú nad päťsto zamestnancov a tá moja mala okolo dvestosedemdesiat...
... ktorú ste neskôr predali. Dnes sa netajíte, že ste úspešný mladý muž.
- Netajím sa tým, že môj majetok je vyšší ako sú moje finančné nároky na život. Netajím sa tým, že už nikdy nemusím robiť na to, aby som si udržal súčasný životný štandard. Môj dnešný životný štandard nie je jachta a súkromný ostrov, to tam tiež napíšte. Nežijem nejako brutálne nad pomery. Nepijem šampanské za tristo eur, nekupujem si obleky za tritisíc, nenechávam si ich šiť na mieru. Toto všetko ovplyvňuje finančnú potrebu na udržanie si životného štandardu. Nie je príliš extravagantný.
Koľko vlastníte áut?
- Jedno. A moja partnerka tiež jedno.
Je to auto porovnateľné s niektorým lacnejším modelom auta Jána Slotu, alebo...
- Ježišmária, ja mám oproti Jánovi Slotovi kolobežku! Volvo XC60, kúpil som ho v Nemecku, lebo tam je lacnejšie. Stálo asi 38-tisíc eur.
Žijete v byte alebo v dome?
- Mám štvorizbový byt v centre Bratislavy. Je to do istej miery komfort, ale zase v ňom nevisia obrazy za milióny, nie sú tam zlaté kľučky. Ale nešetril som na jeho vybavení. Je to funkčne zariadený byt, v ktorom sa cítim príjemne.
Máte zaujímavý životný príbeh. Študent, ktorý podniká, podnikateľ, ktorý študuje a ktorý príde za ministrom financií a strčí mu do ruky na jednom hárku koncept daňovej reformy. Aspoň tak hovorí legenda.
- Ten hárok je na tej legende jediná pravdivá vec. Ono to ale nevzniklo všetko naraz. Ja som na Slovensku podnikal od mája 1990 a keď som začal v októbri 1998 študovať na Ekonomickej univerzite, tak som zamestnával vo firme cez dvesto ľudí. Študovať som začal vo chvíli, keď som si mohol dovoliť začať sa jemne odpútavať od firmy. Nebolo mojou ambíciou zostarnúť s ňou. Štúdium mi pomohlo odpútať sa od firmy, odišiel som z jej štruktúr v roku 2001 a o päť rokov som ju predal. Čiže som s ňou strávil pätnásť rokov, tie veci neboli naraz. No a v novembri 2002 som oslovil Mikloša s tým hárkom papiera.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste začali uvažovať o slovenskom daňovom systéme?
- Ako podnikateľovi mi strpčoval život. Ale dlhodobo som plánoval ísť do politiky a rozmýšľal som, ako. A nechcel som do nej vstúpiť s nejakými všeobecnými blábolami, ale po odbornej línii. V tomto sa mi najlepšie javil daňový systém. Je to pomerne kompaktná vec, ľahko reformovateľná, netreba tam veľa študovať. Ja som sa za rok intenzívneho štúdia stal expertom v tejto oblasti. Venoval som sa tomu vysoko nad rámec toho, čo vyžadovala škola.
To, že vás Ivan Mikloš nielen vypočul, ale presadil do praxe veľkú časť vašich návrhov môžeme teda považovať za váš osobnostný i politický úspech?
- Je tam oveľa viacej šťastia ako schopnosti, že sa mi to podarilo. (smiech) Ale dôležité je, že sa mi potom Mikloš ozval a ja som strávil na ministerstve financií rok. 5. decembra 2003 parlament schválil posledné potrebné zákony. Na druhý deň som dal na ministerstve výpoveď, lebo reforma bola na svete a už nebolo čo riešiť. Na ministerstvo som sa vrátil ešte ako poradca Jána Počiatka v júli 2006.
Prečo? Nepozerali ste sa na to tak, že Mikloš je pravičiar, presadil vaše reformy a predsa len, Počiatek bol inej farby?
- Počiatek mi dal ponuku vrátiť sa na ministerstvo. Prijal som to, lebo hrozilo, že Fico zruší rovnú daň. A to som nechcel.
Obhájiť a udržať sa ju podarilo...
- Áno. Strávil som na ministerstve deväť mesiacov. Ukázalo sa, že už nemá ako rovnú daň zrušiť, a tak som odišiel. Pretože zrušiť ju, na to bolo treba meniť veľké množstvo zákonov. A v marci 2007 o niečom takom nebolo ani slychu. Uvedomil som si, že k k prvému januáru 2008 to už nestihnú. Ak by chceli niečo robiť, tak najskôr od začiatku ďalšieho roka, ale to už bolo blízko k voľbám a bolo mi jasné, že už neurobia nič.
Prečo ste mali ambíciu vstúpiť do politiky?
- Som rád, keď môžem meniť pravidlá. Keď mám dostatočnú príležitosť a možnosť meniť ich.
Po zavedení rovnej dane a krátkom pôsobení v Počiatkovom tíme prišla fáza, v ktorej ste koketovali s myšlienkou vstúpiť do SDKÚ-DS. Nakoniec ste založili vlastnú stranu, z ktorej si mnohí do istého momentu robili viac i menej skrývané posmešky. Aké je to založiť novú stranu na zelenej lúke?
- To koketovanie s Dzurindom bolo asi preto, lebo som taký koketný typ. (smiech) Založiť stranu obnáša veľa roboty. Nečakal som, že až toľko, koľko jej nakoniec bolo.
Prečo človek, ktorý si podnikaním zarobil - a má ich - viac ako tri a pol milióna eur zakladá stranu a strká do nej vlastné peniaze? Mohol by predsa celý život už nič nerobiť a užívať si ich.
- Nič nerobiť celý život, to nie je ani cieľ, ani nejaká úžasná výzva. Dokonca to nie je ani príjemné trávenie času. Z pohľadu človeka, ktorý žije z priemernej mzdy možno. Ja chápem, že keď človek zarába menej, ako sú jeho nároky, tak jeho hlavným zmyslom života je zarobiť viac. Ale ak máte o dosť peňazí viac ako potrebujete, a je to dlhodobý stav, potom sa priority menia. A garantujem vám, že nič nerobiť pre majetných ľudí nie je cieľ. To si myslia tí, ktorí nemajú k životu toľko peňazí, koľko potrebujú.
No dobre, ale prečo ste ako majetný človek zakladali stranu? Prečo ste nerozbehli, napríklad, obdobu Dobrého anjela? Za ním stoja tiež dvaja konkrétni bohatí podnikatelia...
- Mňa láka meniť pravidlá, nie robiť charitu, ktorá je potrebná preto, lebo tie pravidlá nie sú dostatočne dobré. Charita nie je pre mňa výzvou. Každý sme zrejme iný. Preto som si nekúpil jachtu, preto nerobím charitu. Preto som spolu s pár ďalšími ľuďmi založil stranu...
... ktorá má pre svojich členov veľmi prísne kritériá.
- Najprísnejšie na slovenskej politickej scéne. Ich nastavenie nebolo cieľom, ale prostriedkom. Pre mňa bolo dôležitejšie postaviť kritériá tak, ako to najlepšie dokážeme.
Vaši členovia nesmeli byť pred rokom 1989 členmi komunistickej strany, zamestnancami či spolupracovníkmi tajných služieb...
- ... štátnej bezpečnosti...
...vojenskej kontrarozviedky nie?
- My máme podchytenú štátnu bezpečnosť, kontrarozviedku nie. Podľa mňa tam bolo tak málo ľudí...
... pol Liptovského Mikuláša, napríklad.
- To fakt? Asi pre bývalú vysokú vojenskú školu, nie?
... a ďalším z kritérií na vašich členov je, že po roku 1989 nesmeli byť členmi viac ako dvoch politických strán.
- Nie je to tak, máme dokonca člena, ktorý bol v troch stranách. Najskôr bol v jednej, ktorá sa zlúčila s ďalšou a ani nevedel ako a tá sa spojila s treťou. Riešime to individuálne. Ale určite sa pozeráme podozrivo na človeka, ktorý bol šesť rokov v jednej strane, šesť v rokov v druhej a teraz by chcel k nám.
Keby chcel ku vám vstúpiť bývalý okresný funkcionár Smeru alebo HZDS?
- Nie, ježišmária! Úplne vylúčené! Bývalý okresný funkcionár SDKÚ mal problém stať sa našim členom. Odmietli sme ho. (smiech)
Aj keby bol perspektívny v ostatných veciach, tak jeho funkcia bola prvou červenou kartou?
- Otázka je, v čom by bol perspektívny. Treba sa vždy pýtať a vidieť, prečo chce niekto vstúpiť. Buď sa vo vlastnej strane nevedel uplatniť - otázka je, či sa potom bude vedieť u nás a čo tam potom tak dlho robil - alebo niečo vyviedol. Môže sa síce stať, že niekedy niekoho perspektívneho odmietneme. Ale radšej to, ako mať medzi sebou zhnité jablko.
Čo najlepšie a čo najhoršie urobila vláda Róberta Fica?
- Najlepšie? Prijala euro, dotiahla do konca vstup do Schengenu, pretože predošlej vláde sa nedarilo stíhať termíny. Otázka je, za akú cenu sme boli v tom Schengene načas. To je iná vec. Ale stať sa súčasťou schengenského priestoru bola dobrá vec a dôležitý signál pre svet. A tretia vec, ktorú chválim - je to možno prkotina, ale dôležitá - Ficove ihriská. Podporiť telesnú aktivitu v širšom rozsahu je určite rozumná vec a vnímam to oveľa viac ako verejný statok než súkromný. Čiže tieto tri veci - euro, Schengen a ihriská vnímam pozitívne. Všetko ostatné z práce Ficovej vlády negatívne.
