Emília sa narodila v Liptove vo Veľkom Borovom, Milan pochádza od Zlatých Moraviec. Spojili ich Kysuce. Obaja sa totiž už v mladosti upísali školstvu.
Spojili ich Kysuce
„Keďže Kysuce boli kedysi veľmi zaostalou oblasťou, po skončení školy nás tam cez umiestenku presunuli celú triedu," vysvetlila svoj učiteľský začiatok Emília.
Milan mal podobný, ale osobný dôvod pre Kysuce: „Ja som sa po skončení školy uvedomelo hlásil na to najhoršie miesto na Slovensku. Vedel som, že situácia bola najkritickejšia v Liptove, na Orave alebo Kysucich. Uvažoval som o tých oblastiach, nakoniec som sa rozhodol pre Kysuce."
Na Kysuciach v tom čase otvárali novú základnú školu. On sa v nej stal riaditeľom, ona učila najmenšie deti. Bývali v učiteľskej bytovke spolu s ďalšími učiteľmi. Našli sa.
Čo ich navzájom oslovilo
Čím zaujal Emíliu mladík Milan Červený? „Nielen tým, že bol riaditeľom, ale najviac som si u neho cenila toleranciu a zodpovednosť. Žiadal od nás mladých, manžel je o sedem rokov starší, aby sme sa k svojej robote hneď od začiatku stavali zodpovedne," prezradila žena. „Myslím si, že to mi ostalo po celú moju pracovnú dobu."
„Prvé stretnutie?" zopakoval otázku Milan. „V učiteľskej bytovke bolo viac pekných dievčat, všetko mladé učiteľky, ale Milka mi padla do oka hneď. Poznal som, ako robí, ako žije, prišlo priateľstvo, láska, manželstvo." Milan sa zasmial, že nemusel chodiť ďaleko na vohľady. Bývali totiž od začiatku pod jednou strechou v učiteľskej bytovke, v ktorej boli štyri dvojizbové byty. V jednej polovičke bývali chlapi, v druhej ženy. Kým sa však Milan s Emíliou vzali, poznali sa tri roky.
Sťahovali sa z bytu do bytu
Na učiteľské miesta potom chodievali spolu. Keď čakali prvú dcérku, na Kysuciach k lekárovi bolo viac ako tridsať kilometrov, rozhodla sa Emília na materskú dovolenku odísť k sestre do Zvolena. Tam porodila a s malým bábätkom prešli do Liptova na Borové k rodičom. „Materská dovolenka v tom čase trvala len štyri mesiace, potom bolo treba nastúpiť do práce. Našla som si ženu z dediny, ktorá sa o malú starala a šla som učiť. Z Kysúc do okolia Nitry, kde potrebovali v škole nové sily," dodala Emília.
Zo Slovenska do Kvačian
„Dostali sme sa síce blízko môjho rodiska, ale problémy s bytom sme mali stále," vzdychol si Milan. „S bytom sme mali celý život ťažkosti. Všelijako sme bývali." Emília dodala, že práve situácia s bývaním ich donútila postaviť si dom v Kvačanoch a manžel hneď - teraz je už dobre, sme vo svojom.
„Na bývanie sme dlhé roky dávali veľa energie. Stálo nás to celú našu mladosť, a tak sme sa nemohli venovať iným záľubám, možno viac pedagogickej činnosti. Pri starostiach o rodinu a bývanie to však nešlo," povedal Milan. Keď však už boli manželia v Kvačanoch vo svojom, rozvíjali záľuby či iné aktivity.
Obaja začali učiť v kvačianskej Základnej škole, ale veľmi aktívne sa zapojili aj do života v dedine. Najmä kultúra bola ich spoločnou záľubou.
Milana vždy priťahoval spev a divadlo: „Kadiaľ som chodil, všade som sa venoval divadlu, ale najviac v Kvačanoch. Tu som režíroval tridsať hier, s ktorými sme chodili aj do okolitých dedín a miest. Nacvičovali sme aj s deťmi v škole, ale aj s dospelými. Najmä na sviatky bývali premiéry."
Jeho veľkou záľubou bol aj spevokol. Asi dvadsať rokov chodil do učiteľského spevokolu v Liptovskom Mikuláši. „Musel som ho však po rokoch nechať, pretože som nestačil hlasom," prezradil oslabené hlasivky Milan.
Emília zasvätila roky v Kvačanoch práci v Slovenskom Červenom kríži (SČK). Ako predsedníčka miestnej organizácie pracovala do roku 1990. Obaja dostali za svoje aktivity množstvo ocenení.
Manžel je aj držiteľom striebornej a bronzovej medaily za darcovstvo krvi, Komenského medailu dostal za učiteľovanie. Manželka má tiež množstvo ocenení z SČK a zo Zväzu žien.
Na dôchodku sa nenudia
Záľuby držia manželov Červených aj na dôchodku. Nenudia sa. „Založili sme v Liptovskom Mikuláši pri Klube dôchodcov seniorský spevokol a už máme desať rokov za sebou," oznámil Milan a Emília dodala, že veru do klubu chodievajú do mesta každý týždeň. Okrem toho sa ich tri deti s rodinami a piatimi vnúčatami do Kvačian stále vracajú. „Máme veľmi dobré deti," skonštatovali manželia Červení.
