LIPTOV. Časť historicky liptovskej oblasti, malebná Važecká dolina, kde leží pod východnými zrázmi Kriváňa Zelené pleso, je teraz prísne chránenou rezerváciou. V roku 1980 turistický chodník, vedúci k plesu, zrušili.
Vráťme sa v čase späť. V mysli si možno predstaviť dej a pohyb známych osobností po horskom masíve kopca. Obrázky z imaginárneho videa sa dajú púšťať raz dopredu, inokedy dozadu. Čo v historických obrazoch vidíme?
V historických záznamoch sa píše, že na Kriváni prekvital spravidla v auguste i začiatkom septembra čulý turistický ruch. Na prelome 18. a 19. storočia na vrchol vystúpili aj niektorí významní Európania. Anglický cestovateľ Robert Townson (1793), francúzsky prírodovedec Balthasar Hacquet (1794), poľský geológ Stanisław Staszic (1805) alebo švédsky botanik Göran Wahlenberg (1813).
Výstup „milovníkov reči a literatúry slovenskej" z Liptovského Mikuláša na Kriváň Liptowský opísal Belopotocký v almanachu Hronka v roku 1837. Karol Kuzmány o rok neskôr dopísal román Ladislav. Opísal, ako L. Konrád a deväť mládencov počas výstupu na Kriváň spievali pieseň Nad Tatrou sa nebo kalí.
Po búrkach vstalo slnce
V nasledujúcich rokoch sa s národnými vychádzkami doslova roztrhlo vrece.
Deň po prvom zasadnutí literárneho spolku Tatrín v starej fare v Liptovskom Svätom Mikuláši 29. augusta 1844 sadli naši, čo nezostali skrytí „kdesi so svrčkami" na povozy a vybrali sa cestou na severovýchod. Výpravu slovenských vlastencov viedol prvý a nakoniec posledný raz sám Ľudovít Štúr. Na vrchole stáli o deň neskôr.
Ale v tom istom roku sa na Kriváň dostali aj iní. Ešte pred Jánom v júni 1844, keď bol ešte, ako píše v Almanachu Nitra Bohuš Nosák - Nezabudov „končiar zavalený snehom".
Lovec Hakeľ, ktorý ich sprevádzal neskôr, tvrdil, že nikdy nepočul, že by sa v júni ktosi odvážil na výstup. Podľa všetkého prenocovali na Grúniku. „Tam stoja koliby, dobre postavené z dreva. Po troch búrkach slnce vstalo jasne," píše Nosák.
Posuňme videofilm na koniec augusta toho istého roka. Blízko Troch studničiek, kde v roku 1999 zhorela chata kapitána Rašu, vraj v peci kuchár nechal horieť, z Podkrivánskej poľany neďaleko Troch studničiek, ráno s prvými lúčmi slnka vstávajú z vozov nocľažníci.
Na raňajky majú čerstvý ovčí syr z neďalekého salaša, chlieb, víno, žinčicu. Okrem Štúra, Belopotockého a Hurbana, medzi celebritami boli aj Samuel Štúr, Ján Francisci Rimavský, dvadsaťdvaročný Janko Kráľ a o desať rokov starší Jonáš Guoth, ale aj iní. Z výletu sa napoludnie vrátili cez Štrbské pleso.
O krátky čas v Mikuláši u M. M. Hodžu vo farskej záhrade opisuje Štúr Samovi Bohdanovi Hroboňovi zážitky z Tatier. „Ožilo vo mňe ťisíc a ťisíc eitou pri pohlaďe na tje naše Tatri velebnje a tajomnje. Ťažko opusťiť tomu tento kraj, kdo ho raz viďou a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svatiň Tatranskích."
Roky suchoty a nemoty
Nasledujúcich takmer dvadsať rokov sa vo filme skoro nič súvisiace s Kriváňom neobjaví. Sú to „roky suchoty a nemoty".
Všetkého dočasu. Pamätnú národnú púť v roku 1861 zorganizoval Štefan Marko Daxner, autor prijatého Memoranda slovenského národa v Martine, v tom čase už podžupan gemerskej stolice. Bolo to na prahu čias s veľkými očakávaniami. V tom čase sa rodila Matica slovenská, prvé slovenské gymnázia. V roku sa 1864 J. Francisci stal županom liptovskej stolice.
Nepredbiehajme. Je posledný augustový deň v roku 1944. Medzi slovenskými patriotmi sú aj bývalí hurbanovskí dobrovoľníci z revolučných jednotiek z meruôsmych rokov. Aj oni zostali na Podkrivánskej poľane. Podľa pomysleného videa sa cítili dobre. Možno i trochu popíjali, ale všetko v rámci normy, lebo si spievali, „...neodstrihnite nám z uniformy".
Na vrchol Kriváňa nakoniec vystúpilo iba 32 výletníkov. Aj pribylinský básnik Daniel Bachát-Dumný, spisovateľ a zberateľ porekadiel zo Sielnice Adolf Záturecký, Karol Kuzmány z Brezna aj veľa Liptákov. Peter Pálka, Daniel Beniač, Jozef Bodický, Adolf a Július Bohušovci a iní. Ženskú časť výpravy viedla Paulína Daxnerová.
Privítali ich cigáni z kapely
Keď sa vracali z výstupu na Podkriváňsku poľanu, ktorú možno považovať dodnes za miesto akéhosi základného tábora, vyšli spoza stromov cigáni z kapely Jožka Piťu a privítali ich ľudovou hudbou. Daxner uzavrel vychádzku slovami: „Len, bratia, nič sa nebojme, ale v našich Tatrách, sťa ten Kriváň stojme!"
Eufemisticky citát: „S touto vychádzkou je spojené aj zničenie kráľovského obelisku." Škoda, mohli sme mať tam doteraz zvláštny historický artefakt, nehnuteľný odkaz tej doby. Ale čosi predsa zostalo, bezmenné sedlo v juhovýchodnom hrebeni Kriváňa sa odvtedy nazýva Daxnerovo sedlo.
Krátka večera, dlhá zábava
Po niekoľkých rokoch sa obnovila tradícia národných vychádzok na Kriváň. Jeden z účastníkov, mikulášsky fotograf a spisovateľ Pavol Socháň, píše v Národných novinách o výlete, ktorého sa zúčastnilo 23. augusta 1884 až 67 ľudí, okrem obsluhy, najmä Liptákov.
Ako inak, najprv ich priviezli do základného tábora na Podkrivánsku poľanu, kde rozložili štyri vatry. „Večera sa odbavila krátko, ale zábava trvala dlho do noci. Svätomikulášsky spevokol Tatran zaspieval Hej pod Kriváňom, Zahučali hory, Čože ten potôčik hučí?, všetko miešané zbory od Karola Ruppeldta. Veľkolepý obraz. Na návrší v polkruhu skupina spevákov, v strede roztomilé devy, z kraja bujarí junáci."
Socháň s básnickým črevom nazval Kriváň hlavou spiaceho obra vykúkajúcou spoza hory. O štvrtej ráno „za zvukov trúby sa začal pochod na Kriváň".
Na jeho vrchole sa do pol deviatej zhromaždilo 35 výletníkov. Okrem P. Socháňa aj Jonáš Guoth a Ján Ružiak. Notár Juraj Sokol, bratia Škarvanovci z Hýb, Karol Kordoš, važecký farár A. Okályi.
„Dve panie, sedem slečien a dvadsaťštyri pánov jasalo nad krásou slovenskej prírody. Nad nami slnce, nebo a boh, pod nami tvrdá skala a dolu šíra zem. Nadšení veľkoleposťou otčiny zaspievali sme si Kde domov môj," opisuje P. Socháň.
Národné vychádzky sa postupne z Kriváňa vytratili na iné miesta. 20. augusta 1886 sa okolo 500 ľudí zúčastnilo na likavskom výlete.
Národovci si konečne všimli, že aj naše slovenské šľachtické sídlo si zaslúži pozornosť. Aj tam sa ovplyvňovali dejiny Slovákov.
