Počas dvojročného vzdelávania sa ženy rozrodili. Inšpirovali sa totiž obsahom výučby a na hodiny chodili aj s bábätkami.
LIPTOVSKÝ JÁN. Vzdelávanie a pôrod akosi nejdú ruka v ruke. Na prvom a zatiaľ jedinom slovenskom vzdelávaní terapeutov pevným objatím sa, podľa slov lektorky, ženy rozrodili. Inšpirovali sa vraj obsahom výučby. S úsmevom to tvrdí nemecká psychologička českého pôvodu Jiřina Prekopová.
Jiřinu Prekopovú už druhý rok možno sporadicky stretnúť v Liptovskom Jáne. Vedie tu vzdelávanie terapeutov pevným objatím, ktorého je autorkou. Že vôbec čosi také vzkrslo v jej hlave, vraj vďačí svojmu slovenskému manželovi. Raz, keď bola nervózna a zlostila sa na celý svet, vzal ju do náručia a nepustil napriek jej nadávkam, kým sa neupokojila.
Terapia pevným objatím bola na svete. Jej prví slovenskí terapeuti sa už tretí rok rodia práve v Liptove. Výcvik by mali ukončiť v apríli na budúci rok. Keďže Jiřina Prekopová, napriek svojej veľkej zaneprázdnenosti, osobne vedie v Liptovskom Jáne vzdelávanie, položili sme jej niekoľko otázok.
Na výcviku sa zúčastňuje vybraná skupina z celého Slovenska. Čo môžete o nej povedať?
- Máme tu asi dvadsaťpäť ľudí. Vysoká kvalita, sú to pedagógovia, psychológovia, lekári, ktorí sa zaujímajú o terapiu pevným objatím, ale aj o pevné objatie ako životnú formu, ktorá je založená na kresťanskej etike. Výchova. Viete, čo všetko k nej patrí?
Rodičia sa vzájomne musia bezpodmienečne milovať a vydržať spolu za všetkých okolností. Aj zlých, aj vtedy, keď sú problémy a manžel sa rád napije, aj tam, kde je svokra, ktorá rozosieva jedy. Manželia sa musia vždy snažiť, aby konflikt medzi sebou spracovali, uzmierili sa a obnovili lásku skôr, ako večer zapadne slnko. Aby si do postele líhali v pokoji.
Uprostred seminárnej miestnosti máte rekvizitu - posteľ. Načo?
- Nazývam ju charizmatka, je to matrac z postele a na ňom robíme pevné objatie. Ráno sme, napríklad, mali na matraci mladú mamičku, ktorá sa zmierovala so svojou vlastnou mamou. Tá ju nevedomky zneužívala tak, že si akoby vymenili funkcie. Mama si nechávala od dcéry radiť a zverovala jej všetky problémy s manželom.
Mladá žena však potom nevedela ustáť situácie vo vlastnej rodine. Vznikol problém. Uzmierovačku sme robili bez mamy. Ona by možno ani neprišla a možno by terapiu ani nevydržala, lebo v tomto prípade ide o poruchy systémového poriadku. Rodičia totiž majú byť veľkí a majú deťom dávať bezpečie, orientáciu. Nie obrátene. Zistili sme však, že jej mama sama mala zlé detstvo. Bola totiž posledná z dvanástich detí.
Navyše, otec spáchal samovraždu, keď mala tri roky, z dvanástich detí niektoré zomreli, takže smutné traumatizujúce detstvo. Keď sa jej dcéra vydala, stále hľadala to, čo v detstve od mamy nedostala. S manželom tak padli do emocionálnej pasce a mali ťažkosti vo vlastnej rodine.
Dá sa vôbec zmieriť s niekým, kto nie je v danej situácii prítomný?
- Áno. Terapiu robíme vo vi-zualizácii v troch krokoch. V prvom korku pri konfrontácii so zatvorenými očami sa frekventant predstaví v konflikte. Často je v tomto kroku veľa vzdoru, hnevu, vyplavujú sa smútky. Tak to bolo aj s našou mladou ženou.
V druhom kroku sa žena pozrela na detstvo svojej mamy dospelým pohľadom, nie pohľadom zraneného detského srdca. Odrazu pochopila skutočnosti, v ktorých vyrastala jej mama. Pochopila, že mama nedostala materinskú lásku a dcéra odrazu chápe jej ťažkú situáciu.
V treťom kroku sme v predstave nechali sedieť mamu na stoličke. Dcéra si sadne k jej nohám, pozerá jej do očí a povie jej: „Ja som malá, ty si veľká mama. Ďakujem ti za to, že si mi dala život. Čo si mi nedala, už nie si mi dlžná. Beriem si ťa do srdca takú, aká si, so všetkými chybami a slabosťami. Prosím, daj mi požehnanie.
Neboli to jednoduché tri kroky, trvali viac ako hodinu, ale je to veľmi účinná terapia, ktorej cieľom je dostať mamu do srdca. Je to duchom svätým inšpirovaná terapia.
Ide to na jedenkrát?
- Áno, ale človek musí byť ochotný lásku v sebe objaviť.
Dokáže terapia pevným objatím vyriešiť aj také problémy, ako sú alkoholizmus a rôzne závislosti?
- Podľa toho, o aký stupeň závislosti ide a aká je príčina. Tie sú všelijaké. Znásilnenie v rodine. Zmierte sa však s otcom, ktorý vás zneuctil. Sú prípady, keď sa niečo dá odpustiť, ale aj nedá. Mám však skúsenosť, že každý človek potrebuje zmier s vlastnými rodičmi, aby mohol byť slobodný, aby nebol neustále v detskom hneve a nerobil celý život rebélie.
Na terapiu sa pozeráme z uhla štvrtého prikázania - cti vlastných rodičov, inak je ti zle na zemi a máš všelijaké psychosomatické choroby, rozličné neurózy. Takže zmierujeme deti s rodičmi, aj s takými, ktorí už zomreli. Vtedy sa zmieruje ľahšie, pretože už nemôže vzniknúť žiaden nový konflikt.
Mám skúsenosť, že niekedy sa zdá, že vzťah medzi rodičom a dieťaťom nemôže byť dobrý. Cez vizualizáciou však dieťa pochopí, prečo rodič bol taký a taký. A keď dieťa vezme rodiča do srdca, pôsobí to ako sviečka, svetlo sa šíri ďalej od dieťaťa k rodičom.
Dokáže človek tieto tri kroky absolvovať sám?
- Ťažko. Môže síce, ale jednak terapia nejde do hĺbky, jednak nemusí ustáť situácie, keďže je v probléme namočený. Zvyčajne začne plakať a kričať, nezvládze situáciu sám, lebo je v emočnom amoku.
Keď je v tejto chvíli sám, tu končí. Zapáli si cigaretu, napije sa alkoholu či zapne si televíziu, aby od smútku odvrátil pozornosť. Preto vždy treba niekto, kto človeka drží. Môže to byť priateľ, partner, terapeut.
Ako teda možno definovať terapiu pevným objatím?
- Ako pradávnu tradíciu, ako naučiť deti v prvých rokoch života bezpodmienečnej lásky v normálnej, prirodzenej spoločnosti. Bez kočíka. Naši prastarí rodičia nosili dieťa v šatke na chrbte alebo hrudníku do tretieho roku. Bolo to veľmi pevné objatie, ktoré je biologicky podmienenou tradíciou.
Dieťa totiž nie je zrelé, aby fungovalo samé. Potrebuje mamu čo najbližšie pri sebe, aby sa potom mohlo postupne od nej odpútať. Toto objatie je biologickou a emocionálnou potrebou. Dieťa tak nie je nikdy odložené, keď sa previnilo, nahnevalo matku, napríklad, uhryzlo. Mama predsa neuhryzne dieťa späť. Ak by to urobila, iba by potvrdila, že je to správne konanie. Keď dieťa mamu uhryzne, ona povie - to ma bolí, tu máš jabĺčko, hryz doň. Dieťa tak dostane konfrontáciu, ale nie je potrestané izoláciou.
Jiřina Prekopová
Narodila sa v roku 1929 v Prostejove. Psychológiu, filozófiu a pedagogiku študovala v Olomouci, neskôr v Mníchove. Ako, tzv. politicky nespoľahlivá nesmela dlhé roky vykonávať svoje povolanie. V roku 1970 so svojím slovenským manželom, ktorý bol 15 rokov väznený za protikomunistickú činnosť, opustili Čechy. V západnom Nemecku se konečne ako psychologička plne uplatnila. Až do dôchodku pôsobila v oblasti vývojových porúch prevažne na detskej klinike Olgahospital v Stuttgarte. Pracovala s autistickými deťmi. Od Marthy Welcha z USA a pod osobnou vedeckou podporou Nika Tinbergena (Oxford), nositeľa Nobelovej ceny, prevzala terapiu forced holding. Vyvinula z nej svoju vlastnú metódu patentovanú v Európe pod názvom Festhaltetherapie nach Prekop, v preklade Terapia pevným objatím podľa Jiřiny Prekopovej. Jej podstatou je syntéza vývojovej a hlubinnej psychológie, systemickej terapie podľa Hellingra, etológie a teológie. Cieľom tejto metódy je obnova lásky v rodinných vzťahoch.
Jiřina Prekopová napísala veľa odborných článkov a kníh, z nich niektoré sú preložené do šestnástich jazykov a stali sa bestselermi. Sú nimi, napríklad, Malý tyran, Nepokojné deti, Deti sú hostia, ktorí hľadajú cestu, Keď dieťa nechce spať, Ako byť dobrým rodičom a Prvorodené dieťa. Inštitúty Jiřiny Prekopovej boli založené v Nemecku, Viedni a Mexico City. Do Česka a ďalších východných krajín preniesol pod osobným dohľadom Jiřiny Prekopovej jej terapiu Jaroslav Šturma vo forme kongresu a výcviku pre terapeutov.
