Ďaleko od ruchu denného života a vysoko v lesoch Šípskej Fatry nad obcou Stankovany čuší dvestoročná osada Podšíp.
PODŠÍP. Napriek tomu, že poslední obyvatelia ju opustili začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia, dodnes ju navštevujú turisti pre neopakovateľnú a pokojnú atmosféru bez akýchkoľvek výdobytkov modernej civilizácie.
Podšíp je vo výške 760 metrov nad morom na akejsi terase s výhľadom na Rosutec a Stoh, na miesta, kde sa kríži Liptov s Oravou a Turcom. Ticho horskej osady, ktorá je charakteristická pôvodnou ľudovou architektúrou, chráni dominantný vápencový vrchol Šípu.
Územie s 15 drevenicami bolo v roku 1991 vyhlásené za pamiatkovú zónu vidieckeho typu. Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny sa 40 rokov podieľa na záchrane a udržiavaní autentického rázu vrchárskej osady.
Do Podšípu vedie nenáročná prístupová cesta zo Stankovian, ktorá zaberie priemernému turistovi asi 90 minút pochodu po lesnom teréne. Odhodlanejší turisti sa na Podšípe zastavujú v rámci výstupu na Šíp. Z vrcholu vedie dolu do osady prudký chodník.
Drevenice z masívnych štvorcových trámov
Dnes žije už len sedem pôvodných obyvateľov Podšípu, ktorí detstvo strávili vysoko v horách. Svoje rodisko opustili pred mnohými rokmi, no na toto obdobie stále radi spomínajú.
„Žili sme v chudobe, skromne, ale oveľa družnejšie. Všetky podšípske rodiny si navzájom pomáhali, spoločne sa hore tkalo plátno, priadlo, mlátilo obilie," približuje život v osade Anton Chorvát.
Osadu obývalo osem až desať domácností. V maličkej chalúpke s jednou izbou a malou kuchynkou sa tlačilo aj jedenásť ľudí. „Teraz nechápem, ako sme sa tam toľkí pomestili. Dnes bývame vo veľkých murovaných domoch a stále nám je málo."
Drevenice vyrábali ľudia svojpomocne, postavili jednotlivé diely, ktoré očíslovali a hore ich zmontovali. Niektoré z nich sú staré viac ako sto rokov. Okrem obytných domčekov stavali aj hospodárske budovy, senníky a šopy.
Strechy nemali komíny, dym z pece stúpal cez povalu pomedzi drevené šindle. Navyše tu ukladali ľudia drevo na zimu, ktoré sa v dyme usušilo. Snáď zázrakom žiadna drevenica nevyhorela. Súčasný vzhľad osady zachytáva už len torzo pôvodného Podšípu, svoj charakter odľahlého a pokojného miesta však časom nestratil.
Stačilo to, čo si dokázali zaobstarať sami
Podšípania sa živili chovom dobytka, každá rodina vlastnila kravy alebo ovce. Na poliach, ktoré sú dnes lúkami, pestovali najmä zemiaky, kapustu, jačmeň a ovos.
V ťažkom období veľkej hospodárskej krízy zháňali peniaze na živobytie, ako vedeli. Pracovali v kraľovianskom kameňolome alebo v lesoch Ľubochnianskej doliny. Obyvatelia Podšípu boli zruční aj v košikárstve, všetok potrebný materiál našli na okolí.
„Hľadali sme najmä javor, klen alebo liesku. Dlhé kusy dreva sa rozrúbali na šteliny (pozn. autorky: tenká štiepka), zaparili a trhali. Na kolene sme dohladka očistili lyko, aby malo ostré hrany. Otec z toho potom plietol alebo opravoval košíky," vysvetľuje jeden z posledných Podšípanov.
Nie vždy ale za výrobky dostávali peniaze. Fungoval výmenný obchod, vďaka ktorému priniesli domov potraviny. V sezóne zbierali lesné jahody, ktoré predávali turistom alebo im robili vodcov na vrchol Šípu.
V zime chodili do dediny na lyžiach. Do práce a do školy dochádzali obyvatelia denne, v akomkoľvek počasí. Nazad nikdy nechodili naprázdno, ruksaky a tašky mali naplnené cukrom, octom, petrolejom, soľou a ďalšími potrebnými vecami, ktoré si nedokázali zaobstarať vlastnými rukami.
„Zima na Podšípe bola ťažká, najmä preto, že snehová pokrývka napadala aj do výšky dvoch metrov. Vždy sa našiel jeden obetný baránok, ktorý ráno vyšliapal cestu ako prvý. No aj tak sme boli všetci do pása premočení."
Anton Chorvát však opisuje, ako si niektorí uľahčili schádzanie do dediny po snehu. „Otcovi sme zničili jeden sud a z dosák si vyrobili primitívne lyže. Keď na to prišiel, museli sme naše lyže vrátiť a vymyslieť niečo iné. Z javora som vyrezal dosky a nad parou ohol ich špičky. Dole sme potom leteli pomedzi stromy, ich zapadnuté vrcholce nám búchali do kolien."
Hore sa však podľa jeho slov šliapalo oveľa ťažšie. Sneh bol primrznutý, na chrbtoch niesli náklad a navyše si v hlbokej tme nedovideli ani na špičku nosa.
Noci v svetle petrolejových lámp
Vrchársku osadu nešpatia elektrické stĺpy a asfaltové cesty, dokonca k nej nedolieha ani hluk dopravných prostriedkov. Voda tečie len z horských potokov a prameňov medokýšov a do dreveníc ju nosia v kanvách. Jedlo pripravujú na malej murovanej piecke alebo otvorenom ohni. Veľkú lúku pred osadou križujú stáda oviec, kráv, či divej zvery.
Mnohí, ktorí objavili čaro Podšípu, tvrdia, že je to miesto ako zo starej rozprávky. Dnes však ťažko uveriť, že tam pred 60-timi rokmi žili celé rodiny. Napriek tomu sa ale ľudia hľadajúci pokoj a únik od rýchleho života vracajú do opustenej osady.
