V súčasnosti žije aj s manželkou v Domove dôchodcov v Liptovskom Mikuláši.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Deväťdesiatročný Michal Dzuriak, rodák z Jamníka, si sadol za stôl k manželke, podložil si rukou hlavu a začal spomínať. Vety plynuli jedna za druhou, len občas stíchol. Ticho zapríčinili ťažké spomienky na udalosti z druhej svetovej vojny, ktorej bol priamym účastníkom.
Zo šiestich detí traja synovia bojovali vo vojne
M. Dzuriak sa narodil 28. augusta 1920 v Jamníku, tam vyrastal do dvadsiateho roku. „Bolo nás šesť detí," povedal starý muž. „Traja sme bojovali vo vojne. Keď Nemci v roku 1941 napadli Sovietov, transportovali nás ako vojakov do Ruska. Šiel som na front medzi prvými a slúžil v rýchlej divízii. Slovenská armáda bola vtedy pod Tisom, a tak som najprv bojoval proti Rusom. Padli tam vtedy mnohí ľudia, ja som sa z frontu vrátil vo februári 1942."
Michal Dzuriak v Rusku bojoval na strane Nemcov. Keď dobyli nejaké územie, slovenskí vojaci ho obsadzovali, aby sa naň Rusi nevrátili. Nemci v Rusku vraj spočiatku postupovali aj osemdesiatkilometrovou rýchlosťou a slovenskí vojaci za nimi na autách.
„Vždy som bol v obrannom postavení, len raz som sa dostal priamo do boja proti Rusom. Bolo to na Vianoce v roku 1941," pokračoval M. Dzuriak. „Mali sme prevahu, pretože nám prišlo na pomoc osem nemeckých tankov. Tigre sa volali, a Rusov sme odohnali. Potom sme mrzli v zákopoch. Rozložili sme si ohne na jednej strane, Rusi na druhej. Bola to mrzká zima. Vtedy nám armáda dala aj kapce."
Z frontu šiel do kasární na odvšivavenie
Koncom februára v roku 1942 sa M. Dzuriak vrátil z frontu do kasární v Žiline. „Po návrate som bol dva týždne v kasárniach v karanténe," odhalil nepríjemnú spomienku dôchodca. „Hneď nás donaha pozobliekali, zavšivavené šaty spálili. Dva týždne som sa nemohol s nikým ani zhovárať. Prísne nás držali."
Potom ešte počas vojny M. Dzuriak slúžil ako čatár v Liptovskom Mikuláši, ale tiež študoval. „Aj keď som bol už vyučeným murárom, urobil som si ešte štyri triedy meštianky. Chcel som však dokázať, že sa viem učiť, a tak som šiel na strojnícku priemyslovku. Všetko som stihol počas vojny," dodal muž a potom opísal svoj druhý návrat do bojov.
Front išiel cez Jamník, muž partizánčil
„Počas Slovenského národného povstania (SNP) v roku 1944 som bol ako študent doma v Jamníku," vrátil sa deväťdesiatnik znovu do vojnových udalostí. „Školu som prerušil, pretože ma znovu povolali do armády. Tentoraz do československej do Popradu. Tam sme narukovali traja bratia. Ja som nešiel do boja, ale do dôstojníckej školy, kde som bol šesť mesiacov. Bratia však išli na front, mladší padol pri Michalovciach. Vo Vinnom je pochovaný."
Počas SNP vraj robil Michal Dzuriak nielen spojku partizánom, ale zúčastnil sa aj obsadenia letiska nad Jamníkom. „Letisko sme však museli pustiť. Keď sa hnali na nás nemecké tanky, utiekli sme odtiaľ na vozoch cez Podtureň do Mikuláša. Tam na nás strieľali Nemci a rozbili nás. Ja som utekal cez Ploštín do hôr, na Poludnicu. Ostal som tam niekoľko nocí, a keď som videl, že Nemci nejdú tuho za nami, zorganizovali sme sa a odišli do Jamníka. "
Keď sa vrátil Michal Dzuriak domov, pušku aj uniformu zahrabal do drevárne do smetí, lebo Nemci znovu obsadili Jamník.
Život v mieri začal manželstvom
Deväťdesiatnik tvrdí, že sa oženil neskoro. V roku 1948 mal dvadsaťosem rokov a rozhodol sa pre manželstvo. Jeho nevesta mala dvadsaťštyri. Vychovali spolu tri deti, ktoré sa rozbehli do sveta. Dvaja sú v Bratislave, tretí v Čechách. „My sme tiež žili v Bratislave tridsaťsedem rokov, potom sme sa vrátili do Jamníka," zakončil M. Dzuriak.
