Prepadávanie Nemcov a správy posielané do Sovietskeho zväzu. Takto spomína na Slovenské národné povstanie (SNP) Zuzánek Kulina z Liptovského Mikuláša.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. BUKOVINA. „Robili sme prepady a mali sme za úlohu robiť spravodajskú činnosť," konštatoval Kulina, ktorý pôsobil v partizánskej skupine Signál na Orave. K partizánom sa pridal po začatí SNP, pretože bol na neho vydaný zatykač za ilegálnu činnosť a musel sa skrývať.
„Zatkli ma, keď som mal 17 rokov," spresnil. „Najhoršie bolo, že ma vo väzení bili. Celú hlavu mi popretínali nejakým železom," dodal. Keď ho prepustili, musel sa ako domáci väzeň, chodiť každý deň hlásiť richtárovi v Bukovine, kde vtedy býval. Kým nedostal avízo, že ho chcú opäť zatknúť a ušiel k partizánom.
„Vyzvedali sme, aká je situácia na Slovensku, jednak medzi civilným obyvateľstvom a jednak medzi partizánskymi skupinami a vojakmi a vysielali sme správy do Kyjeva," spomína na obdobie medzi partizánmi.
Proti Nemcom nebojovali len so zbraňou v ruke. „Hore Oravou boli v zime veľké záveje a Nemci mali snehové frézy, tak sme ich prepadli a snehové frézy sme im zobrali. Odsunuli sme ich do takej 'slepej' doliny a tam boli až do oslobodenia. Potom sme ich odovzdali Československému armádnemu zboru," uviedol.
„Tiež sme boli vyhodiť trať. Transport sa zosypal do Oravy, vlaky nechodili," ponúka ďalší príbeh Kulina a dodáva, že raz dokonca zapálili pílu, ktorá spracovávala drevo pre Nemcov.
Počas Povstania ho neobišlo ani zranenie. „Prepadli nás s mínometmi a črepina odrazená od skaly ma zasiahla do zadku," povedal Kulina. „Zvalili ma na plášť a nožíkom mi ju vydlabali. Darmo som reval," spomína.
Nikdy nezabudne na jednu cestu autom. Pre bezpečnosť išli v noci bez svetiel. „Zrazu Nemci z lietadla strieľali guľometom na cestu, nemal som sa kde vyhnúť. Môj závozník, ktorý mal 14 alebo 15 rokov, dostal zásah a zvalil sa na mňa. Bol rozstrieľaný. Chlapíka sme potom vybrali, vykopali pri ceste provizórny hrob, vystrelili sme salvu do vzduchu. Človek v takýchto chvíľach 'stvrdne'," povedal.
Po oslobodení išiel do Poľska a hoci nemal vodičský preukaz, robil šoféra. „Vozil som muníciu k Ostravsku," spresnil vojnový pamätník. Najkrajšie spomienky však má tak ako mnohí iní práve na oslobodenie. „Keď vyhlásili Nemci kapituláciu, radosť ruských vojakov bol obrovská. Hádzali sa o zem, čiapky vyhadzovali, hrýzli si prsty, tí, ktorí mali zbrane, strieľali do vzduchu," povedal.
