V skromnej, zato cennej publikácii Kriváň, ktorú zostavil Ivan Bohúš z príspevkov Alojza Lutonského a Jána Olejníka, sa píše: „K prvej vlasteneckej vychádzke v 20. storočí dal podnet Kornel Stodola, podnikateľ a zúčastnilo sa na nej pätnásť Mikulášanov a štyria hostia, ružomberský obchodník Fedor Houdek, pobratim Čech, cestovateľ Lípa a dvaja dolnozemskí Slováci, Ján Grúnik a Ondrej Spevák. Rehorovi Uramovi - Podtatranskému uverejnili v prílohe Národných novín báseň Výlet na Kriváň. 20. augusta 1907, rok pred smrťou, vyšiel na Kriváň zakladateľ Slovenského národného múzea, botanik, rodoľub Andrej Kmeť."
O poslednej národnej vychádzke na Kriváň pred prevratom, po ktorom vznikol prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, 20. augusta 1912 informuje v Slovenských pohľadoch, zo známej rodiny z Ružomberka Ivan Houdek.
„Keď výhľadom s chochola Kriváňa kochalo sa 62 účastníkov z Liptova, Oravy, Turca, Nitrianskej, Trenčianskej a iní, kým ostatní na čele s nezabudnuteľným Jurajom Janoškom st. ostali v nižších polohách, netušili ešte, že sa blíži míľovými krokmi naplnenie času. Bolo to v časoch, keď prišla k slovu a pribrala sa do práce nová, agilná generácia, ktorá siala na národnej roli dedičnej, zoranej, skyprenej hlboko predchádzajúcimi generáciami, v očakávaní bohatej žne. Rachot žandárskych pušiek, posledné stony umierajúcich v Černovej (1907), plamenný protest veľkého Nóra, Björnsona a sústavná práca našich zahraničných priateľov a priaznivcov zobudila vtedy už svedomie Európy a obrátila jej pozornosť na ťažkú borbu malého národa o svoje holé bytie."
Houdkov komentár vystihuje aktuálnu spoločenskú a politickú situáciu. Kriváň nestratil ani vtedy svoj symbolický význam. Aj vďaka nemu sa zaradila naša krajina do spoločenstva po slobode túžiacich národov.
Po 1. svetovej vojne
Po vojnovej víchrici už 30. augusta 1918, krátko potom ako rozohnali brachiálnou mocou zakázané martinské slávnosti, vystúpila na Kriváň päťdesiatčlenná skupina mladých Slovákov.
Siahnime opäť po Houdkovom komentári: „Ale hradby otrokárov sa vtedy už pukali, rúcali, ich bojovné šíky sa klátili, rozpadávali v ničotu a duše účastníkov vychádzky ovládla podivuhodná predtucha veľkých dejov, pocit blížiaceho sa vykúpenia, kýženej slobody a v diaľavách ako by bolo vidieť už sľubné zore nového, krajšieho života."
Po 1. svetovej vojne v septembri 1919 sa dohodli na oživení národných vychádzok členovia Tatranského spolku turistického pod vedením Miloša Janošku, priekopníka slovenského horolezectva a propagátora turizmu u nás.
Hoci sa neskôr z výstupov na Kriváň strácal národný charakter, stali sa turistickou atrakciou, najmä pre obyvateľov západnej časti našej republiky. Mali na tom zásluhu filmári a fotografi Karel Plicka, Jan Hála a iní.
Rôzne podoby Kriváňa
Kriváň, ktorý sa objavil na olejomaľbách P. M. Bohúňa a ďalších výtvarníkov, je pohľadom na horu od Liptova. Ale zakrivený roh má svojské podoby. Z Východnej alebo zo Štrby je iný než z Važca či Hýb. Kriváň sa vydal na úspešnú púť po umeleckých ateliéroch a plenéroch.
Oslovili nielen Liptákov Jozefa Božetecha Klemensa, Janka Alexyho, Ladislava Čemického, Ferdinanda Katonu, Zola Palugyaya, Ľudovíta Fullu a iných. Stal sa motívom pre ďalších: českých umelcov Otakara Štáfla a Jaroslava Votrubu. Stovky profesionálnych aj amatérskych výtvarníkov.
Je škoda, hoci už v tom čase jestvovali fotografické a filmové kamery, že niet kvalitných fotografií so zvláštnym svetelným úkazom, nazývaným vidmo. Ivan Kenéz, fotograf tatranskej prírody, je jedným z tých, ktorému sa v oblasti Kriváňa podarilo tento veľmi zriedkavý úkaz vyfotografovať.
„Vzniká vďaka zhode okolností. Je to obrovský tieň osôb, zvierat, ale aj vrcholov kopcov premietnutý na hmlovú stenu mrakov. Je to preto, lebo je plný kvapiek vodnej pary, ktoré sa tam pohybujú. Lietajú. Na hmlovej projekčnej stene vidieť okolo vrhaného tieňa aj kruhové dúhové spektrum, auru. Mnohé závisí od uhla. Aj to, či sa vidmo ukáže, alebo nie," vysvetlil dokumentarista I. Kenéz.
Po roku 1923 organizoval vychádzky Klub československých turistov. Neskôr Klub slovenských turistov a lyžiarov. Národné výstupy sa striedali, raz na Kriváň, inokedy na Gerlach.
Cez 2. svetovú vojnu
V roku 1943 oslávili účastníci národnej púte, ako povedal na vrchole hory tajomník Matice slovenskej Ján Marták „sté výročie uzákonenia spisovnej slovenčiny a súčasne i sté výročie mohutného pôsobenia Tatier na naše slovenské umenie a na náš duchovný život."
Kriváň pôsobil v tom čase aj na inú časť spoločnosti. V jeho okolí operovali partizáni z oddielu Vysoké Tatry, bol tam čulý ilegálny život. Naši pomáhali pri prechodoch pohraničným pásmom aj poľským politickým utečencom. Na Podbanskom a v okolitých horárňach ukrývali vlastenci mnohých ukrajinských a iných emigrantov. Paradoxné situácie. Jedni sa tam schovávali pred fašistami, iných skrývali pred sovietskymi orgánmi.
Na vrchole vztýčili zástavu
Po ústupe zostali partizánske jednotky v okolí Kriváňa až do konca vojny. Nebyť ukrajinského provokatéra, ktorý prišiel 25. septembra na Važeckú chatu a potom priviedol fašistov, nemali vážnejšie straty. V bojoch padli kpt. Ráša a Širočenko. Hitlerovci chatu potom vyrabovali a vypálili. Nemeckí letci robili letecké prieskumy. Partizáni v polovici októbra v roku 1944 prepadli poľné letisko na Mokradi a jeho zariadenia celkom zničili.
Partizánom sa podarilo v novembri na vrchole Kriváňa vztýčiť červenú zástavu a o niekoľko týždňov po prelete sovietskych lietadiel ponad oblasť rozšírili medzi obyvateľmi informáciu, že v Krížnom, v Tichej a Račkovej doline posilnili parašutisti oddiely o dvetisíc vojakov. Nemci sa viac až do príchodu frontu do hôr neodvážili.
Po desaťročnej prestávke
Po 2. svetovej vojne sa skupinové výstupy na Kriváň neobnovili. Až po desaťročnej prestávke sa prvý národný výstup uskutočnil v roku 1955 ako súčasť podujatia Dni Tatier.
O rok neskôr na Podkrivánskej planine postavili v stanovom tábore 2 500 stanov. Bol to základný tábor na skutočné masové podujatie. Už vtedy každý, kto na pamätný štít vystúpil, dostal odznak. V tom ročníku ich bolo iba v jeden deň viac ako dvetisíc. Nielen domácich, ale aj turistov z Nemecka, Rumunska, Francúzska, Poľska a Bulharska.
V roku 1968 organizátori mienili pripomenúť 120. výročie bojov slovenského dobrovoľníckeho zboru o národné práva v meruôsmych rokoch, teda v rokoch 1848 a 1849. Chceli, aby bol podujatiu priznaný znova tradičný národný charakter celoštátneho významu. Augustové udalosti pochopiteľne zasiahli aj do plánov a predstáv organizátorov národných vychádzok.
