LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Nápad vyrobiť drevené hodiny vnukol rezbárovi Daliborovi Novotnému z Liptovského Hrádku ešte v roku 1985 obrázok starých indiánskych hodín. „Rozhodol som sa hneď vyrobiť drevené hodiny bez jediného klinca či inej kovovej spojky," povedal rezbár. „Nikdy som si však nemyslel, že budem pri rezbárčine potrebovať matematiku v takom rozsahu, ako to bolo pri vypočítavaní koliesok prevodov v drevených hodinách." Vraj musel hlboko načrieť do matematiky, aby vypočítal, ako hodiny vyrobiť, aby boli plne funkčné.
Vyrezával aj na kurze
Nápad bol na svete, výpočty D. Novotný zvládol, a tak začal vyrezávať. „V tom čase som bol na zváračskom kurze, ale aj tam som pracoval na hodinách. Vyrezával som prevodové kolieska," zaspomínal rezbár.
Každé z koliesok je inak vyzdobené, ale jedno do druhého zapadajú na milimetre presne. Vraj musia. Dokonca aj drevené akoby nity držia hodiny pokope pevne, ale rozobrateľne. „Hodiny som doteraz neukázal na verejnosti. Premiéru mali v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline na ukážkach prác rezbárov. Dovtedy viseli na stene doma v obývačke dvadsaťštyri rokov. Sú funkčné, ale majú prikrátku reťaz, takže keď ich natiahnem, idú len hodinu," upresnil. Očká na reťazi, ktorá drží pondus, sú, samozrejme, tiež drevené a spájané sú znovu pevne krátkymi drevenými kolíkmi. Každé očko dvoma.
Privítali syna tikotom
Hodiny pútali v pribylinskom skanzene pozornosť návštevníkov. Nejeden neveril, že sú skutočne celé z dreva. „Na ciferník som naplánoval drevené samostatné čísla. Hoci som ich vyrobil, nechal som nakoniec tie, ktoré vznikli pôvodne," vysvetlil a dodal, že hodiny prvýkrát natiahol pred narodením svojho syna. Išli hodinu a mali veľmi malé meškanie.
