LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Zastihli sme ho v Liptovskom Mikuláši a keďže nedávno sme si pripomenuli 42. výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, požiadali sme ho o rozhovor.
Čo konkrétne ste povedali v auguste 1968, že ste museli odísť z Liptova?
- Pracoval som vtedy v Závodoch 1. mája. Bývali sme pri gymnáziu a do roboty som chodil pešo. Keď som 21. augusta ráno išiel do práce, stretol som sa s ruskými tankami. Bol to pre mňa taký šok, že ťažko opísať, čo som vtedy cítil. Ľudia tušili, že sa niečo chystá, ale také niečo nikto nečakal. Vytvorili sa dva tábory. Jedni vedeli, že treba niečo robiť a v myšlienkach a činoch boli za nové a pokrokové. Druhí sa triasli o svoje stoličky a zubami-nechtami sa chceli na nich udržať.
Normalizátori v Závodoch 1. mája presviedčali zamestnancov o správnosti vstupu vojsk do Československa a hovorili, že prišli k nám ochraňovať socializmus. Najaktívnejší boli riaditeľ Pavol Bračok, Ján Gažo, Zuzana Hladká, Ľudevít Durdiak, Jozef Fiedor, Milan Šrol a Vincent Bôžik. Na verejnej schôdzi som povedal, že to nie je žiadna záchrana ale okupácia a zrada. Viacerí ma síce poklepkali po pleci a povedali: Správne si hovoril. Ja som im na to povedal: Mne to nehovor. Vystúp verejne aj ty a povedz, že s tým súhlasíš. Ale nemali odvahu. Báli sa, aby neprišli o miesto.
Dôsledok môjho vystúpenia bol ten, že ma označili za oportunistu a pravičiara. Predvolali ma k riaditeľovi, ktorý mi oznámil okamžité vyhodenie zo zamestnania so súhlasom všetkých spomenutých normalizátorov.
Nebol som postihnutý iba ja. Za svoje názory si svoje odniesli aj Maroš Sedlák, Ján Šimovčiak, Ľudo Bátory a ďalší, ktorých postihli funkčne či finančne.
Čo ste robili, keď ste prišli o zamestnanie?
- Bolo to veľmi ťažké obdobie. Manželka bola vtedy tehotná a začiatkom septembra sa nám narodila druhá dcéra. V Liptovskom Mikuláši ani v celom okrese som prácu nezohnal. Riaditeľ bavlnárskych závodov v Ružomberku Artur Mydlo mi ponúkol zamestnanie pri výstavbe textilného kombinátu, ale ďaleko od môjho Liptova, až v Leviciach. Nemal som iné východisko, iba ju prijať, aby som uživil rodinu. Rok som chodil do Levíc na týždňovky a domov som dochádzal len na víkendy. Našťastie, v tých časoch zriadili spoj Levice - Jasná. Potom sa manželka s dcérami presťahovali do Levíc.
Nemala problém nájsť si prácu?
- Keďže mala manžela „pravicového oportunistu", mala to ťažké. Bola učiteľka a dali ju učiť do malotriedky na dedinu, kde takmer všetci hovorili po maďarsky. Ale manželka po maďarsky nevedela ani slovo. Dohodla sa so žiakmi, že ona ich bude učiť po slovensky a oni ju zase po maďarsky. Aj sa naučila.
A čo vaše deti? Netrpeli pre váš zlý kádrový posudok?
- Staršiu dcéru, hoci zmaturovala s vyznamenaním, na vysokú školu neprijali a išla pracovať do textilky. Neskôr začala diaľkovo študovať, čo nikdy nechcela. Deti často trpia za svojich rodičov.
Stalo sa to aj vám?
- Môj otec sa priatelil s Milošom Janoškom, priekopníkom turizmu, učiteľom a školským inšpektorom. Otec s ním pracoval a z rodinných dokumentov som sa dozvedel, že Miloš Janoška bol dokonca mojím rodičom na svadbe. Obaja boli evanjelici, bojovali proti fašizmu aj v Povstaní. Keď vznikol Slovenský štát a Janoška musel ako inšpektor skončiť, musel aj otec odísť do Demänovej. Študoval som vtedy na gymnáziu, mal som dobré známky. Ale na tretí štvrťrok som prepadol zo zemepisu, hoci som ho obľuboval, a z nemčiny. Nie preto, že by som ju nevedel, ale preto, lebo ma ju učil veliteľ Hlinkovej gardy v Liptovskom Mikuláši Izakovič a ja som bol vychovávaný v inom náboženskom a národnom presvedčení.
Ako ste si vy zvykli na normalizáciu a nové pracovisko v Leviciach? Nechodili za vami eštébáci?
- Našťastie ma nechali na pokoji. Boli tam kamaráti, ktorí sa za mňa zaručili. Ale že by som si zvykol na normalizáciu sa nedá povedať. Myslím si, že v textilnom kombináte som dosť pomohol, lebo vtedy tam nebolo veľa odborníkov, textilákov, fabriku stavali na zelenej lúke. Ale nemohol som vykonávať žiadnu vyššiu funkciu, mal som iba základný plat a prémie mi krátili. Spočiatku bol problém ľudí naučiť, aby prišli ráno do roboty. Keď boli oberačky hrozna alebo kukurice, jednoducho neprišli a netrápilo ich, že majú absenciu.
Nechýbali vám hory?
- Chýbali a chýbajú dodnes. Keď sa Lipták dostane mimo Liptova, nezvykne si. V Leviciach je rovina a veľmi teplo a ja som chladnomilný. Keď je zima, môžete sa zohriať, pobehať si alebo dať si trúnok, ktorý zohreje. Ale keď je horúčava, čo urobíte? Strčíte sa do chladničky?
Preto sa chodievate schladiť do Liptova?
- Rád sa sem vraciam, prežil som tu detstvo, mladosť a naj-krajšie roky svojho života, ale na konci aj veľmi zlé obdobie. Teraz som bol navštíviť svojho bývalého suseda Jozefa Oška. Naposledy sme prišli za ním pôvodne na jeden deň a ostali sme týždeň. Bol som si pozrieť aj výstavu o Milošovi Janoškovi.
Ako ste vnímali november 1989 a zmenu režimu?
- Ako isté morálne zadosťučinenie. Ale dvadsať rokov, kedy som bol vlastne vyhnancom vo vlastnej krajine, mi nik nevráti. Normalizátori a tí, ktorí mali po auguste 1968 moc, značne poškodili život nielen mne, ale celej rodine. Mnohí dopadli oveľa horšie a zničili im ich úplne. Preto by som rád pripomenul tým, ktorí s nostalgiou spomínajú na staré časy, no najmä mladým, ktorí tú dobu nezažili: Vážte si slobodu. Nielen cestovania, ale aj myslenia, konania a vierovyznania a robte všetko pre to, aby sa už nikto nemusel stať vyhnancom vo vlastnej krajine.
Svadobnou kyticou boli tanky
Na august 1968 v Liptovskom Mikuláši zaspomínal aj Jozef Oško. „Dvadsiaty prvý august 1968 bola streda, slnečný deň. O tri dni som sa mal ženiť, svadba mala byť 24. augusta na Kamennej chate. Vybral som sa do Palúdzky za svojou budúcou manželkou a cestou som stretol tanky. Už v noci okolo tretej sme počuli strašný rachot, nevedeli sme, čo sa deje. Martin Kučera, bývalý partizán a vojak sa postavil pred tanky a chcel ich zastaviť vlastnými rukami. Generál Muržic ich vraj nepustil do kasární. Dal zatvoriť brány, vojakom poskytol iba vodu a vyvesil československú zástavu. Hlavne tankov boli namierené smerom na kasárne. V júli som sa vrátil z vojenčiny a báli sme sa, že budem jeden z prvých, ktorých povolajú. Preto sme sa zobrali o dva dni skôr - vo štvrtok 22. augusta. Svadbu sme mali na mestskom národnom výbore, kde sme boli iba štyria. Svadobná kytica boli tanky, ktoré prechádzali popod okná. Bol to strašný pohľad. Po obrade sme išli domov. Otec zháňal po obchodoch niečo pod zub na svadobnú hostinu, ale obchody boli poloprázdne. Ľudia všetko vykúpili, báli sa, čo bude. A tak hostina bola skromná. Každý mal na uchu tranzistor a namiesto muziky počúval správy." Hoci svadbu nemali Oškovci podľa svojich predstáv, manželstvo sa im vydarilo a žijú spolu dodnes.
