PARTIZÁNSKA ĽUPČA. Kedysi to bola rušná dedina plná baníkov, potom pokojná osada hlboko v hustých horách. Dnes tam rastú nové drevenice a víkendové vily. V najvyššie položenej osade Nízkych Tatier žije dnes toľko ľudí, že by nebolo ťažké zrátať ich na prstoch jednej ruky. Napriek tomu sa Magurka zväčšuje.
Prítomnosť zlata a antimónu v neďalekých baniach umiestnili kedysi pýchu monarchie do krásnych lesov, ktoré majú pre dnešného človeka výnimočné čaro. V celej Ľupčianskej doline je totiž ťažké chytiť signál.
Pozemky patrili pod obec Partizánska Ľupča, cirkevne bola Magurka do roku 1958 začlenená k farnosti Liptovská Lúžna. Ľudia žili v domoch a pracovali v záhradách, ktoré im oficiálne nepatrili.
Až po Nežnej revolúcii bolo možné odkúpiť pôdu a pozemky do osobného vlastníctva. Pred dvoma rokmi sa začalo na Magurke stavať vo veľkom. Pribudli rekreačné chaty, z ktorých mnohé nemajú s pokojnou a čistou dušou osady nič spoločné.
Zlatá horúčka prepukla aj na Magurke
S dolovaním zlata a sprievodných rúd začali v Latiborskej, Zámostskej a Ďurkovej holi v blízkosti Magurky už od roku 1250. Napriek tomu, že bane boli ukryté hlboko v horách, baníci sa tu trvalo usadili už v 14. storočí. Osada a ťažba boli veľmi významné v celej Rakúsko-Uhorskej monarchii. Auraria Magurka, Zlatá Magurka. Tak to tu volali.
Magurské studničky Čítajte V roku 1927 zatvorili štôlne a ľudia sa porozchádzali do iných baní v republike. Počas svojej najväčšej slávy bývalo na Magurke takmer 800 ľudí. Pri pohľade na osadu dnes si človek len ťažko predstaví, kde sa pomestili.
Takmer 80-ročný Henrik Halama, jeden z mála pôvodných žijúcich Magurčanov, len s úsmevom dodáva: „Bolo tu oveľa viac dreveničiek. Miesta, kde stáli, už pohltila hora, ktorá sa stále viac a viac približovala k osade. Magurka vyzerá maličká, ale nebolo to vždy tak."
