LIPTOVSKÁ PORÚBKA. Na jeho prvom ročníku sa zúčastnil jediný liptovský rezbár Jakub Moravčík z Liptovskej Porúbky.
Čo spojilo liptovského rodáka Jaroslava Buncka s vami?
- Určite drevo a práca s ním. Rezbár Jaroslav Buncko ma asi pred rokom oslovil s tým, že bude robiť na Morave drevárske sympózium a bol by rád, keby som na ňom prezentoval Liptov. Keď som sa s ním po prvýkrát rozprával, nevedel som, o koho ide, hoci pochádza z Dovalovskej cesty v Liptovskom Hrádku. Bádal som po internete. S úžasom som zistil, že je to vypracovaný drevorezbár, ktorý sa zúčastnil na neuveriteľnom množstve medzinárodných sympózií po celom svete. Jeho práce sú v Japonsku, Litve a mnohých ďalších krajinách. Keď som spoznal jeho tvorbu, skonštatoval som, že je to pán rezbár.
Chodievate často na sympóziá?
- Na prvom som bol v roku 2002 v Košiciach, potom Liptovskom Petre, ale iných rezbárov som bol pozrieť aj vo Východnej. Moravské sympózium však bolo iné. Usporiadateľ Jaroslav Buncko tvrdí, že na sympózium by si mal rezbár priniesť len svoj talent a svoje náradie, o ostatné by sa mali postarať usporiadatelia. Nech rezbár tvorí len z toho, čo má v sebe a čo dokáže dať do dreva.
V Čechách som videl, napríklad, aj rôzne náradie. Ja mám dláta, ktoré sú pekné aj na pohľad, aj dobre sa mi s nimi robí. Videl som však dláta, ktoré neboli až také lákavé na oko, ale boli veľmi dobré. Napríklad, Litovec mal dláta vyrobené z čapov tankov. Perfektná oceľ a dláta vykované na mieru rezbára. Jaroslav Buncko a jeho syn Radek pracovali so špeciálnymi japonskými dlátami zo samurajskej ocele.
Líšilo sa ešte niečím moravské sympózium od iných?
- Po každej stránke bolo na veľmi vysokej úrovni. Prvýkrát som zažil taký komfort. Nebol som naučený na slovenských sympóziách až na taký nadštandard. My, rezbári, sme mali dokonalý servis a mohli sme celé dni spokojne pracovať. Tvorili sme z dubových klátov.
Bola to pre mňa nová skúsenosť, lebo v živote som do duba veľkú sochu nerobil. Boli to staré duby a keď som prvý deň zarezal do dreva, iba som zavzdychal. Bolo tvrdé. Ani píla nechcela ísť doň. Keď som spočítal letokruhy, zistil som, že vyrezávam do dvesto osemdesiatšesťročného kmeňa.
Tvorba bola síce voľná, ale zameraná na vinársku tému, takže som urobil baču, ktorý sedí na sude a má veľkú pipetu na ochutnávku vína.
Dva týždne ste len pracovali na soche?
- Nie, bývali sme v horárni, spoznávali aj krásy vinohradov, Moravu, boli sme na rôznych kultúrnych, spoločenských a folklórnych akciách, nechýbalo ani dobré moravské vínko, ale spoznávali sme najmä ľudí. Rezbárov a odborníkov na drevo z Čiech, Litvy, Lotyšska, Talianska a Poľska. Bola to pre mňa nová skúsenosť, vidieť ich pracovať s drevom inými technikami, aké poznáme v Liptove a na Slovensku. Ich práca je veľmi odklonená od našej ľudovej tvorby. Zahraniční rezbári robia väčšinou do reálu a nenechávajú sa viesť len drevom, ale presne si pripravia a nakreslia, čo spravia. Českí rezbári tvrdia, že sympózium má trvať dva až tri týždne. Ja som bol na moravskom štrnásť dní. Sympózium bolo väčšinou o stretnutí, hoci vo Veľkých Pavloviciach bola aj rečová bariéra.
Príjemne ma prekvapila pohostinnosť Moravákov a ich záujem o našu prácu. Stále ich bolo okolo nás veľa a bolo ich veľa aj na slávnosti pri odovzdávaní sôch. Už počas práce nás prišiel pozrieť architekt mesta, aby naše sochy vedeli rozmiestniť v mestských parkov.
Aké sú rozdiely v tvorbe medzi rezbármi?
- Každý má svoj štýl. Rezbári na medzinárodnom sympóziu robili sochy viac do reálu, menej na ľudovú tému. Napríklad, nádhernú modernistiku pod názvom Vínna žena robil Talian. Lotyš síce šiel do ľudovej tvorby, ale inak ako sme zvyknutí v Liptove.
Na sympóziu som skúsil tvrdý dub, ale myslím si, že už by som sochu ani nechcel robiť do iného dreva.
Do duba sa robí ťažko, ale socha vydrží sto až stotridsať rokov. Topoľ je tiež tvrdý, ale jeho životnosť je malá. My sme v Liptove naučení robiť z mäkkých driev, z lipy alebo topoľa. Nie zlé, ale dub je niečo iné.
Česi vravia: „Prečo by si mal sochu robiť z dreva, ktoré vydrží len päť rokov, keď ju môžeš z duba, ktorý vydrží sto rokov. Prečo si máš ničiť dláta v mäkkom dreve. Socha má ostať aj pre ďalšie generácie."
V dube rukopis rezbára dlho ostáva. Viem, že zohnať dub nie je problém. Stačí zbehnúť na druhú stranu Čertovice do Brezna a dobré dubové kláty zoženiem.
Nediktuje teda drevo rezbárovi, čo má robiť?
- Zažil som, že nie. Rezbár ak chce tvoriť reálne postavy a predmety, musí si námet presne zakresliť. Bol som naučený, že na drevo netreba kresliť. Treba. V nákrese mali zahraniční rezbári presne vypočítané proporcie budúcej sochy. Napríklad, jeden rezbár dostal na sympóziu osemdesiatku drevo. Bolo menšie ako si pripravil nákres. Potom celý večer prekresľoval, aby sa do dreva zmestil.
Liptovskí rezbári sa väčšinou nechávajú viesť drevom, aj ja som sa nechával. Ak sa však chcem trochu ďalej posunúť, bádam teraz nad inou technikou a viem, že nevystačím s tým, čo som sa kedysi naučil.
