.
Zvlášť ničivá povodeň bola v rokoch 1683 a 1713. V dejinách Liptova od začiatku 19. storočia však najkatastrofálnejšou bola povodeň v roku 1813.
Večer 22. augusta sa obloha zatiahla. Na druhý deň ráno začalo husto pršať. Dážď bol taký silný, že už uprostred noci sa začali potoky vylievať. Výdatne pršalo aj nasledujúci deň.
Voda podmyla tisíce stromov. Rozbúrený živel povytŕhal veľké osamelé stromy aj s koreňmi. Za obeť rozzúrenému živlu padlo veľa úrodnej pôdy, mostov, zemianskych kúrií a iných kamenných budov.
Voda spláchla terénne nerovnosti
Pri obci Vlašky sa prepadol vrh Havránok a vytryskol z neho prúd vody popolavej farby. Pri Liptovskom Hrádku a Kráľovej Lehote sa zmenila tvárnosť terénu. Z povrchu zmizli rôzne vŕšky a nerovnosti.
O tri dni ľudia pozorovali v horách výbuchy, pri ktorých vytekala zo zeme kalná voda. Najpozoruhodnejšie však bolo, že v horách sa objavilo množstvo nových potôčikov a potokov, ktoré tiekli väčšinou zo severu na juh.
Stopy po veľkej vode bolo vidno po dvadsiatich rokoch
Povodeň spôsobila obrovské škody na majetku, ktoré dosiahli stovky tisíc zlatých, desiatky ľudí sa utopilo. V celej župe zahynulo 238 obyvateľov. Vo vode vraj plávali aj mŕtvoly, ktoré voda vyplavila z hrobov na cintorínoch.
Vtedajšia kráľovská dvorská kancelária nariadila, aby sa v čo najkratšom čase opravili cesty v župe, najmä obchodné, aby mohli prechádzať zo Spiša transporty soli, železa a medi.
Úrady poskytli časť prostriedkov na opravu strhnutých mostov v Ružomberku, Vlachoch a Liptovskom Mikuláši. Súčasne sa mali vybudovať hate a hrádze, ktoré by ochránili pre ďalšími povodňami najviac postihnuté obce Hubová, Ivachnová a Lisková. Ešte aj po dvadsiatich rokoch boli v Liptove viditeľné stopy po ničivej povodni.
