„Manželstvo je ako počasie. Raz hrmí, raz je pekne," povedala Libuša Šoltésová. S manželom Viliamom nedávno oslávili zlatú svadbu.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Keď sme zazvonili pri ich dverách, boli prekvapení. Nečakali návštevu. „Ale my nie sme ničím výnimoční, žijeme obyčajný život. Prečo chcete o nás písať?," spýtala sa pani domu. „Prišli sme si vypýtať recept na šťastné manželstvo," odpovedali sme. Zasmiala sa a pozvala nás dnu. S manželom práve pili kávu.
Manželku si doberá, že ho uhnala
Zaujímalo nás, ako sa zoznámili. „Uhnala ma," bleskovo zareagoval pán Viliam, na čo sa jeho manželka schuti rozosmiala. „To je taký drozd. Zoznámili sme sa na jednej zábave. Môj chlapec nemohol prísť, jemu zase neprišla frajerka, tak sme spolu tancovali. To bolo všetko. Potom sme boli spolu celá rodina zase na zábave a on povedal, že tam príde. Sedeli sme pri stole, sála bola plná, nikde už nebolo miesto. Keď som ho uvidela vo dverách, išla som za ním a povedala som mu, že si môže sadnúť k nám. Odvtedy sa mi smeje, že som ho uhnala."
A čo by sa stalo, keby ho nezavolala? „Asi by som sa otočil a išiel preč. Ale som rád, že ma zavolala," odpovedal Viliam Šoltés a pohladil svoju ženu pohľadom.
Odlieval zvonce, urobil aj sošku ženy s kolovrátkom
Ako 15-ročný odišiel Viliam Šoltés do Prahy na vojenskú školu a bol tam spolu takmer desať rokov. Potom sa vrátil do Liptova a pri vojsku pracoval až kým nešiel zo zdravotných dôvodov do predčasného dôchodku.
Jeho koníčkom bolo odlievanie zvoncov a rôznych sošiek. V byte ich majú niekoľko, malých aj väčších. Jeden zvoniec sa nám zdal priťažký. „Ten je pre neposlušné ovce, ktoré sa nechcú pásť. Preto je taký ťažký, aby ju nútil zohnúť hlavu," vysvetlil. Urobil aj sošku jeleňa, Jánošíka a dievčiny s kolovrátkom. „Môj otec bol kováč, manželkin otec Bohumil Šroll zručný medikováč, odlieval aj všetky mosadzné časti na veľkom pomníku osloboditeľov v Liptovskom Mikuláši. Naučil som sa to popri nich a bavilo ma to. Ale teraz už neodlievam, len občas očistím zvonce, keď idem nakŕmiť zajace. Chovám ich sedemnásť, dielňa a zajačník sú pri štreke blízko seba. Vedľa je záhradka, o ktorú sa zase stará manželka," prezradil V. Šoltés.
Kedysi by radšej kopala zákopy, ako varila
Keď odbehla do kuchyne, nenápadne sme vyzvedali, ktorá vlastnosť sa mu na nej páči najviac a ktorá najmenej. „V poslednom čase veľmi dobre varí," odpovedal bez rozmýšľania. Ale nad tým, čo sa mu nepáči, rozmýšľal dlho. „Ťažko povedať. Vždy musí mať posledné slovo."
Vtom vošla s misou čučoriedkových koláčov. Mimochodom, boli naozaj výborné. „Keď som sa vydávala, nevedela som variť, nemala som sa to ani kedy naučiť, lebo som do devätnástich chodila do školy. Ale je pravda, že by som radšej išla kopať zákopy ako varila. Postupne som sa to naučila, prišli deti, vnúčatá a teraz ma baví vyvárať a som rada, že im chutí," povedala pani Libuša. Ona sama si však to, čo má rada, dopriať nemôže, lebo má problémy so žlčníkom.
Predtým viac ustupoval on, teraz ona
Aj jej sme sa spýtali, čo si na manželovi najviac váži a čo ju na ňom hnevá. „On je fajn, je veľký kľuďas a uvážlivý. Ale niekedy bol až veľmi šetrný, vedel sa rozčúliť, keď som napríklad rozbila tanier. Je pravda, že kedysi som bola veľmi tvrdohlavá a výbušná, ale on to vedel vždy nejako uhrať a ustúpiť. Teraz ustupujem zase ja. Dávam pozor, aby na neho ani nezafúklo, obletujeme ho, aby sa mu dačo nestalo, lebo má chorôb viac než dosť. Už sa ani nerozčuľujem, len aby sa nedajbože nerozčúlil aj on," povedala a dodala:
„Viete, človek vekom niektoré veci vníma inak. Keď je mladý a zaľúbený, myslí si, že jeho vyvolený je ten najlepší a najdokonalejší človek na svete. Keď prejdú najkrajšie chvíle a objavia sa problémy, zase si myslí, že toho druhého prerobí. Nie je to pravda. Ale potom som na svojom manželovi zistila také hodnoty, ktoré na druhých mužoch nevidím a vážim si ho preto, že je taký aký je. Mala som šťastie, že som ho stretla."
Libuša Šoltésová pracovala v administratíve, s manželom vychovali dve dcéry, majú jedného vnuka a jednu vnučku. Ich narodenie považujú obaja za najkrajšie chvíle v svojom živote.
A recept na šťastné manželstvo podľa Šoltésovcov? „Vždy musí jeden ustúpiť. Zlosť prejde, je to len okamih. Čím viac sa budete hádať a kričať po sebe, tým horšie. Treba radšej odísť do druhej miestnosti a nechať vychladnúť hlavy."
