Z polí a fóliovníka ich zobrali policajti priamo na vypočúvanie. Strážení policajtmi čakali, kým im niekto povie, čo sa s nimi deje.
„Slováci chodia k tomuto majiteľovi už niekoľko rokov a zakaždým sa situácia zhoršovala. Tentoraz to bol doslova horor," začína svoje rozprávanie vysoko- školák Marek, ktorý momentálne študuje v poslednom ročníku učiteľstvo. Na jahodovej farme
v Holandsku strávil svoje tretie leto a ako tvrdí, už nikdy viac sa sem nevráti.
V jahodách prekľačali mnohé dni
„Vstávali sme ráno o piatej a začínali pracovať o šiestej. Končili sme okolo siedmej hodiny večer, teda denne sme boli na farme takmer dvanásť hodín. Na obedňajšiu prestávku nám zamestnávateľ vyčlenil hodinu. Lenže jedáleň s kuchyňou a sociálnym zariadením boli vzdialené15 minút pešej chôdze. V čase, ktorý nám zostal, sme si museli sami pripraviť jedlo a rýchlo sa naobedovať. Ak si niekto potreboval odskočiť na toaletu, mal jednoducho smolu," približuje oklamaný vysokoškolák. „Snažili sme sa majiteľa prehovoriť, aby nám dal viac času na obed, pretože na šiestich elektrických platničkách sa nedá navariť pre päťdesiat hladných krkov. On nás ale odbil s tým, že stačí suchá strava a on sám obed nepotrebuje," priblížil podmienky práce na jahodovej farme Marek.
Tvrdí, že práca nebola to najhoršie, pretože všetci počítali s tým, že peniaze im nikto nedá zadarmo. „Toto všetko sa dalo zvládnuť, aj keď sme mnohokrát celý deň kľačali medzi hriadkami, či pieklo slnko, alebo husto pršalo." Nad niektorými postupmi svojho zamestnávateľa sa Slovákom v Holandsku zastavoval rozum. V nepriaznivom počasí ich pustil z polí, až keď mu prudký vietor pozhadzoval debny z paliet. Niekedy odišli aj sami, čo sa mu, prirodzene, nepáčilo a tvrdil, že v týchto zemepisných šírkach je to úplne normálne počasie.
Tri mesiace žili v otrasných podmienkach
Najväčšie problémy mali Slováci s ubytovaním a vyplácaním poctivo odpracovanej mzdy. Najprv žili v unimobunkách, potom hospodárskych budovách a posledný rok museli bývať vo veľkom vojenskom stane. Majiteľ im ho postavil na dvore susedovej farmy. Miesto ich pobytu starostlivo ukryl a Slováci netušili dôvod. Stan bol malý, labilný, s veľkými dierami. Hneď v prvý večer sa Holandskom prehnala silná víchrica a celý ho zmietla. „Pamätám si to, akoby to bolo včera. Mali sme v ňom nasťahované všetky veci. Len čo sa spustil hustý dážď a krupobitie, rozbehli sme sa do stanu po spacáky a batožinu. Všetko bolo mokré, po kolenách v blate sme zachraňovali, čo sa dalo. Majiteľ so synmi presťahovali železné poschodové postele do garáže a tam sme žili ďalšie dva týždne."
Potom dal postaviť nový biely stan, aký sa používa na záhradné oslavy. Keď bolo pekne, dalo sa v ňom vydržať. Potom ale prišlo obdobie dažďov a do stanu zatekalo, pretože nemal pevný základ. Keď pršalo, museli sme preskakovať mláky a blato. V stane neboli police, oblečenie sme mali poukladané na zemi a stále premokali.
Spomínam si na rána, keď sme z postele skočili priamo do kaluží. V období dažďov sme si vôbec nemuseli nastavovať budíky na piatu hodinu ráno. Už o tretej nás budil neznesiteľný chlad." V takejto situácii ich objavili holandské úrady a polícia.
Časť skupiny sa po tejto skúsenosti rozhodla odísť. „Niektoré dievčatá to veľmi ťažko znášali, boli na konci s nervami a ani sa im nečudujem. Ostatných držala pri čistom rozume motivácia zarobiť si peniaze na školu," vysvetľuje.
Z bahna ich vytiahli kukláči a Česi
Podľa holandských zákonov je stanovená výška minimálnej mzdy pre osobu do 18 rokov na 5,5 eura. Pokiaľ má medzi 21 a 23 rokov, musí zarobiť minimálne 7,5 eura a nad 23 rokov 8,5 eura. Zamestnávateľ im ale vyplácal 5 eur na hodinu. Rozdiel vysvetlil tým, že im musí strhnúť poplatok za ubytovanie, vodu, elektrinu a poistenie.
„Niekedy nám platil mzdu podľa výkonu. Úmyselne falšoval výkazy, ktoré znižoval, aby nám dal menšiu výplatu."
Zlom však nastal až vtedy, keď v ranných hodinách vtrhla do stanu razia tridsiatich holandských kukláčov, policajtov a úradníkov.
„Tušili sme, že niečo nie je v poriadku. Niekto cez dieru v stane zbadal čierny roj policajtov. Zhasli sme svetlá, stíchli a čakali, čo bude ďalej. Dovnútra vošli najprv traja civilisti. Ich pohľad nikomu neprajem. Hľadeli na nás ako na chudákov a úplnú spodinu."
Dve ženy a jeden muž boli pracovníci mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú odhaľovaním vykorisťovania a novodobého otrokárstva. Našťastie pre Slovákov, všetci boli Česi a plynulo rozprávali po holandsky. Prvé slová, ktoré im povedali sa brigádnikom zapísali do pamäti: „Je tady někdo? Mužu zasvítit? Ježiši Kriste, kolik vás tu je?"
Majiteľ oklamal brigádnikov aj štát
„Vedeli všetko. Nášho zamestnávateľa a nás sledovali niekoľko rokov, použili pri tom dokonca aj vrtuľníky. Presne poznali trasy, ktorými sme museli chodiť na jahodové pole, aby nás nikto nevidel. Nešťastím pre nás bolo, že razia vtrhla do stanu práve v deň, keď nám mal dať výplatu."
Všetkých 50-tich Slovákov odviezli z farmy priamo na políciu, kde ich ihneď vypočúvali. Vypočúvanie pokračovalo v hoteli ďalšie tri dni.
„Povedali sme úplne všetko. Potom Česi z mimovládnych organizácií potvrdili, že majiteľa, u ktorého sme pracovali, zatkli za vykorisťovanie, obchodovanie s ľuďmi a porušovanie základných ľudských práv. Farmu prebrali jeho synovia."
Veľkým prekvapením pre Slovákov bolo, keď im pracovníci a policajti oznámili, že každý z nich má zriadený vlastný účet v holandskej banke. Po príchode im dal zamestnávateľ podpísať množstvo dokumentov v cudzom jazyku, ktoré mali byť údajne registračné formuláre na prihlásenie, pracovné povolenie a poistenie.
Na 50 malých účtov prevádzal peniaze, ktoré mu zostali, keď odrátal vyplácaných 5 eur od minimálnej mzdy povolenej v krajine. Takto to robil sedem rokov. Okrem toho im zobral občianske preukazy, aby ich u seba v bezpečí uschoval. Oklamať banku tak bolo pre neho jednoduché.
„Ak by také veľké množstvo peňazí pravidelne prichádzalo na účet, úradom by to bolo podozrivé. Tak na každého z nás otvoril fiktívne konto," ešte stále začudovane rozpráva vysokoškolák.
Na farmu sa vrátili opäť, dokonca znovu pracovali
Ubytovali ich v hoteli, kde v prvý deň tiekla horúca voda v sprchách takmer bez prestávky. Vypočúvanie pokračovalo aj tu a Slováci počas neho nemohli opustiť hotel. Farma zostala bez zberačov a jahody rýchlo hnili.
„Majiteľov syn prišiel za nami, ospravedlnil sa za otca a požiadal nás, aby sme sa vrátili a dokončili prácu. Naše výplaty nám vraj doplatí, všetko bude v poriadku a ubytuje nás v normálnych izbách. Tak znela dohoda. Chceli sme nazad svoje peniaze, tak sme po vypočúvaní opäť cestovali na farmu."
Problémy nastali vtedy, keď majiteľ zaplatil kauciu vo výške rekordných dva milióny eur a o týždeň sa vrátil na farmu. „Na naše výplaty nemal peniaze, ale takú obrovskú sumu zaplatil," rozčarovane pokračuje Marek.
Po návrate bol majiteľ pod stálym drobnohľadom holandských úradov a medzinárodných organizácií. Kontrolovali podmienky, v akých Slováci žijú a pracujú. Napriek tomu sa mu podarilo nájsť si spôsob, ako ich všetkých oklamať.
„Vyplácal nás v menších sumách. Stále nám rozprával, že jeho ekonómka urobila chybu a jeho to veľmi mrzí. Naše peniaze sme ale doteraz nevideli," upresňuje situáciu po tom, ako sa opäť vrátili na farmu v sprievode svojich nových ochrancov.
Už prestali počítať s tým, že im peniaze vráti
„Bývali sme síce ako normálni ľudia, ale výplatu nám nedával nikdy celú. Videli sme, že to už nemá zmysel, a tak sme sa vrátili domov na Slovensko s tým, že peniaze pošle po sprostredkovateľovi. Doteraz sa tak nestalo a dokonca sme sa dozvedeli, že ho znova zatkli za to isté, čo urobil nám," dodáva.
„Keď niekomu vyrozprávam, čo sa nám v Holandsku stalo, počúvam aj také reakcie, že sme tam išli dobrovoľne a sčasti si za to môžeme sami. Je to ale vec názoru. Keby som nepotreboval peniaze, celé leto by som strávil pri vode alebo na festivaloch.
Ak sa mi na Slovensku podarí zohnať brigádu a zarobiť aspoň šesťsto eur za mesiac, môžem byť rád. Ale u nás je ťažké nájsť si niečo také, pokiaľ nemám známeho. Bohužiaľ, takto to funguje."
