RUŽOMBEROK - BIELY POTOK. Labanský aj kurucký drevený vojak stoja od 29. októbra v novootvorenom múzeu bitky vo Vavrišove. Nie je to však klasická rezbárova práca. Bližšia mu je určitým spôsobom ľudová tvorba. Na nej ako rezbár vyrastal. Nie však od detstva. Zato jeho jedenásťročný syn Adam momentálne pričucháva k otcovej práci a v malej dielničke sa pod jeho rukami rodí drevená madona. Otec Albert sa však k rezbárstvu dostal ako dospelý muž.
Rezbárstvo teda nebolo vašou záľubou od detstva?
- Nie. Keď som po ženbe pracoval na salaši, zaujali ma vyrezávané črpáky, palice či salašnícke riady. Doma som začal robiť malý betlehem. To bola moja prvotina. Postupne som skúšal ďalšie sošky. Začal som s nimi chodiť do Vlkolínca pešo s ruksačikom na chrbte. Nemal som ani vodičský preukaz. Moje práce však zaujali turistov. Drevo ma postupne chytilo, a keď som zistil, že sa môžem drevárstvom aj živiť, ostal som pracovať s drevom. Momentálne ma už tretí rok živí. Pri rezbárstve však trpia ruky. Najmä kĺby pri otrasoch pri práci s dlátom. Je to náročná záľuba aj práca.
Ako ste sa z ľudovej tvorby dostali k vojakom, ktorí sa pred takmer troma stovkami rokov bili pri Vavrišove?
- Keď bolo pred niekoľkými rokmi rezbárske sympózium v Liptovskom Petre, oslovil ma Zdeno Majerík z Hornoliptovského kuruckého regimentu vo Vavrišove s tým, že potrebujú do vznikajúceho múzea s tematikou bitky plastiky. Kým som sa pustil do veľkých sôch, urobil som dva reliéfy. Na jednom je Rákoczi, na druhom erb regimentu.
Rezbár s dvoma plastikami určenými do múzea vo Vavrišova. FOTO: AUTORKA
Pracovali ste na vojakoch podľa nejakej predlohy?
- Najprv musím povedať, že obaja vojaci sú celkom iné sochy, na akých som robil doteraz. Sú viac prepracované do detailov. Faldy na plášti, drobnosti na puške, detaily na mundúroch. Ja som predovšetkým ľudový rezbár, a preto je pre mňa práca na sochách nezvyčajná. Možno preto som na nich pracoval podstatne dlhšie ako na ľudových. Tie robím týždeň, dva, na vavrišovských som pracoval viac ako dva mesiace.
Nie všetky detaily som však mohol do dubového dreva vyrezať podľa obrázku. Viem, že premiestňovaním a prevozom sa môže na sochách čo - to poškodiť, tiež návštevníci múzea určite budú sochy chytať, niektoré časti by na nej mohli odlomiť, takže nejdem do takých detailov, ktoré by boli nestabilné a tým ohrozené. Kamenná socha je niečo iné.
Na predlohe, podľa ktorej som sochy robil, som mal kuruckého a labanského vojaka z osemnásteho storočia. Keď som ich podobizne videl, nemyslel som si, že budem mať s ich stvárnením nejaký problém. Ten nastal hneď pri zaobstarávaní materiálu, dubového dreva. Hľadal som klát najmenej s osemdesiatcentimetrovým priemerom. Cestoval som k Nitre, na východné Slovensko, našiel som ho až pri Modre. S dubovým drevom robievam najmä na sympóziách, v Liptove je problém zohnať ho.
Sochy vojakov sú vysoké takmer dva metre a budú umiestnené vo vnútri múzea, kde budú pomaly vysychať. Tento týždeň ich chcem do múzea nainštalovať, pretože jeho otvorenie je naplánované na 29. októbra. Sochy vznikli v rámci operačného programu cezhraničnej spolupráce Slovenska a Čiech, ktorý je spolufinancovaný z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.
Takže dub je pre vás novým materiálom?
- Nie celkom. Vyrezávam z neho najmä na sympóziách, ale robievam s ním aj doma. Sú to najmä sochy v ľudovom štýle, ale oveľa menšie ako vojaci do Vavrišova. Tak do jedného metra. Také sú, napríklad, sochy sv. Urbana, Ambróza, anjelov.
Vrátili ste sa z rezbárskeho sympózia na východnom Slovensku. Aké bolo?
- Uskutočnilo sa v Čerhove, tokajskom kraji, trvalo týždeň a nieslo sa v znamení vinobrania. Volalo sa Tokajské vinobranie a tohto roku bol jeho druhý ročník. Robil som ženu, ktorá tlačí nohami hrozno v sude.
Vybral som si ľudový motív, ale všetky sochy mali vinobranícku tematiku. Jeden rezbár robil, napríklad, bežca, pretože v Čerhove organizujú beh tokajskými vinicami, iný chlapa, ktorý okopáva vinohrad, ďalší Bakchusa s rukou plnou hrozna. Sochy, vlaňajšie aj tohtoročné, sú umiestnené v miestnom parčíku.
Zaujímavosťou je, že ešte vlani bolo viac rezbárskych sympózií na Slovensku. Tohto roku mnohé padli, napríklad, aj sympózium v Zázrivej Jánošíkov dvor. Tohto roku v Zázrivej nebola žiadna ľudová tvorba, ale stavali minigolfové ihrisko. Do golfového ihriska som urobil dva orly.
Kde všade sú umiestnené vaše sochy?
- V Čechách, Nemecku, na Slovensku v Košiciach, Topoľčanoch, Bratislave, Zázrivej, vo Východnej, Vlkolínci, Sielnici. Veľa väčších i drobnejších je aj v súkromných zbierkach.
