Keď sa človek vráti z protialkoholického liečenia, nie je jednoduché odolať pokušeniu. Často vzniknú problémy, stratí prácu, poháda sa s partnerom alebo dieťa niečo vyparatí.
Akýkoľvek problém môže byť pre alkoholika zámienkou, aby si vypil. A prvý pohárik spustí lavínu, ktorá ho väčšinou strhne a ťažko sa z nej vyhrabe. Aby sa to nestalo, pomocnú ruku podávajú AA kluby, čiže kluby abstinujúcich alkoholikov.
Klub Nádej má už jedenásť rokov
V klube Nádej v Liptovskom Mikuláši sa stretávajú abstinujúci alkoholici už jedenásť rokov. Prevažne tí, ktorí sa liečili na Prednej Hore.
Založili ho na podnet Miroslava Partscha, ktorý sa síce na Prednej Hore neliečil, ale tiež mal problémy s alkoholom. Pri zrode klubu stáli psychologičky Jana Brezinová, Zuzana Benková a Ján Palider.
Klub Nádej patril na začiatku pod Centrum poradensko-psychologických služieb, v roku 2004 sa pretransformoval na občianske združenie. Najskôr sa jeho členovia stretávali na fare, v múzeu a napokon zakotvili v mikulášskom Dome kultúry. V súčasnosti má klub 32 členov, stretávajú sa každý pondelok o 16. hodine. V lete si pravidelne varia guláš, v decembri kapustnicu. Najmladšia členka klubu mala šestnásť rokov, najstarší viac ako sedemdesiat.
Sú situácie, ktoré nepochopí ten, kto ich neprežil
Na stretnutiach klubu Nádej sa členovia rozprávajú o svojich radostiach aj starostiach. Hovoria si všetko, niekedy aj to, čo nepovedia ani rodinným príslušníkom. Aby ich nezaťažovali alebo preto, že by im nerozumeli. Lebo sú situácie, ktoré nepochopí ten, kto ich neprežil.
Snažia sa poradiť si, navzájom sa podržať a povzbudiť. Každý vie presný dátum, kedy prestal piť a výročie svojho abstinentizmu oslavujú viac, ako narodeniny či výročie svadby. Samozrejme, bez alkoholu. V posledných rokoch si dávajú aj diplomy a sú na ne hrdí. Každý další rok bez alkoholu je víťazstvo. Keď príde kríza a majú chuť siahnuť po fľaške, zatelefonujú kamarátovi z klubu a pomáha to.
„Klub je moja druhá závislosť. Dáva mi veľmi veľa energie a síl pokračovať v abstinencii ďalej. Teší ma, keď môžem pomôcť iným, aj keď len dobrým slovom," povedala predsedníčka klubu Nádej Biba Stanová.
Uvítali by terapeuta, ktorý by ich posúval ďalej
„Na začiatku nám veľmi pomohli odborníci Jana Brezinová, Zuzana Benková a Ján Palider. Dostali nás zo závislosti, naučili nás to, čo vieme a sme im za to veľmi vďační. Ale majú svoje rodiny a pracovne sú veľmi vyťažení, tak teraz si pomáhame a radíme sami. Uvítali by sme terapeuta, ktorý by nás posúval ďalej," povedala Helena Pirohová a dodala: „Myslím si, že v zahraničí sa viac venujú prevencii. U nás štát z alkoholu profituje a pracuje na tom, aby tu bola hŕba opitých ľudí. Chceli sme priestory, kde by sme sa mohli stretávať, boli sme ochotní sami si ich opraviť. Robili sme projekty, žiadali o grant, ale odbili nás s tým, že predtým sme sa stretávali po krčmách a teraz žobreme peniaze. Dotklo sa nás to. Netajíme sa svojou alkoholickou minulosťou a rátame aj s nálepkovaním, ale nie je fér, ak nás niekto považuje za žobrákov."
Osemnásť rokov už nepije ani kvapky proti kašľu
Milan Král je v klube Nádej od jeho vzniku. „Som veľmi rád, že ho založili. Škoda, že nebol už vtedy, keď som prišiel z Prednej Hory. Chodím si do klubu dobíjať baterky, mám sa s kým porozprávať a neťahá ma to do krčmy. Osemnásť rokov už nepijem ani kvapky proti kašľu, lebo aj v nich je alkohol. Keď si ku mne nedávno v autobuse prisadol opitý chlap a počúval som jeho hlúpe reči, išlo ma poraziť, keď som si pomyslel, že som bol taký istý hlupák, a možno ešte väčší ako on. Veľmi ma mrzí hlavne to, že som prepil mladosť svojich detí."
Každý z členov klubu Nádej prešiel kus ťažkej cesty a má svoj vlastný príbeh. Všetci sa dotkli dna, ale dokázali sa od neho odraziť a kráčať rovno ďalej.
Motto Biby Stanovej znie: „Život je ako mlynský kameň a či nás rozdrví, alebo vybrúsi, záleží len na nás." Ich nerozdrvil, ale vybrúsil.
