ZÁVAŽNÁ PORUBA. Každé ráno sa prebudia s úsmevom na tvári. Pozdravia deň a vážia si všetky možnosti, ktoré ponúka. Ľudí stretávajú s úsmevom na perách.
V päťdesiatych rokoch sa mládež najčastejšie stretávala na zábavách. „Stál som na balkóne a všimol som si dievča, čo pekne tancovalo. Padla mi do oka, pozval som ju k stolu a priznám, že som jej tiež nebol ľahostajný. Bolo to na jeseň v päťdesiatom deviatom," povedal Anton Kováč.
Mladí vedno pracovali na textilke. Vídavali sa skoro každý deň a bližšie poznávali. Potom to už išlo ako po masle. Nakoniec aj otcovia boli kamaráti a tiež spolu pracovali vo Svite. No tí sa do vzťahu mladých nemiešali. Nasledujúci rok vystrojili svadbu. Najskôr sobáš civilný v Liptovskom Jáne, potom cirkevný v Závažnej Porube.
„Lialo ako z vreca, keď sme kráčali do kostola. A ja veru riady rada umývam. Možno práve ten dážď nám priniesol šťastie, lebo nemáme upršané, ale slnečné manželstvo, aj keď so starosťami o deti a vnúčatá," poznamenala zlatá manželka.
Svadobné hostiny sa vtedy robili do polnoci u mladuchy a po začepčení u mladého zaťa. Nevesta ráno zostala u novej rodiny.
Mladí manželia začali bývať pri rodičoch oproti škole. No netrvalo dlho a s pomocou rodiny si postavili rodinný domček na Mostkách. „Škoda len, že našim svadobným svedkom a kmotrovcom, manželom Olinke a Milovi Míša nebolo dopriate takéhoto sviatku. Čo sa dá robiť, nemožno od života len dobré veci prijímať," slovami smutného zamyslenia sprítomnili rozdielnosť ľudských osudov.
Práci treba rozumieť
Keď Anton Kováč vychodil ľudovú školu a v meste meštianku, nastúpil spolu s ďalšími Porubänmi do Baťovej školy práce vo Svite. Tam sa vyučil remeslu sústružníka. V roku 1953 prišiel do textilnej továrne v Okoličnom, kde pracoval na kovoobrábacom stroji rovných štyridsaťpäť rokov takmer bez maródky, spoľahlivo, samostatne.
Bolo to náročné remeslo, čo si žiadalo človeka s mimoriadnymi povahovými vlastnosťami: presnosť, trpezlivosť, vytrvalosť. Čo vedel, nenechal si pre seba. Štafetu odovzdal tým, čo sa pri majstrovi priúčali zložitému mechanizmu stroja.
Nielen prácou je človek živý
Voľný čas venoval futbalu. Hrával na pravom krídle, skoro trinásť rokov obliekal futbalový dres rodnej obce. „Futbal sme hrávali srdcom a hrdosťou, že reprezentujeme Závažnú Porubu."
Potom ho chytilo divadlo. Za dlhých zimných večerov chodieval do kultúry na próby. A keď jeden z hercov pred premiérou náhle ochorel, zastúpil ho. Veď vedel skoro naspamäť úlohy všetkých hercov. Trochu pomohol aj šepkár. Z obecenstva nikto ani netušil, že na javisku predstavoval len záskok.
„Divadlo ma celkom začalo baviť. A keď sa v Porube hrala divadelná hra Spoločný byt, už som dostal náročnejšiu úlohu. Stvárnil som hlavnú postavu Dragišu. Aj ma hnevalo, keď deti na mňa kričali: Dragiša, Dragiša, spadnú do vápennej jamy. Darmo som vysvetľoval, že som Tóno a Dragiša je divadelná postava, čo som stvárnil na doskách, čo znamenajú svet. Hlavnú úlohu zahral aj v divadelnej hre Žobrácke dobrodružstvo.
Je na čo spomínať, je o čom rozprávať, najmä vtedy, keď človek dáva viac, ako berie. Aj tak sa niekedy povie, že na druhý svet si človek zoberie iba to, čo za života dokázal darovať druhým.
Koch o štvrtej ráno
Na jar sa brali a v zime sa už tešili z prírastku v rodine. Keď v noci prišli pôrodné bolesti, zabehol k susedom po babicu do Jurečkov. Pôrodná asistentka sa už postarala o nastávajúcu mamičku a zabezpečila prevoz do nemocnice. Nadránom sa vrátila s radostnou správou. Kým doma čakali, piekli koch. Od radosti, že sa dieťatko šťastlivo narodilo, si spoločne o štvrtej ráno na porubskom kochu pochutnali.
Po dvoch materských sa Marienka Kováčová zamestnala v obchode s potravinami. „Bola to dobrá partia obchodníčok. Žiaľ, už nás viaceré predišli do Brestovej. Ale aj tak jesto na čo spomínať. Kumštu obchodníčky som sa priučila u pani Kompánovej. Ona nám takto hovorila: Náš zákazník, náš pán. Niekedy rozmýšľam, či to platí aj v dnešnom svete supermarketov," rozhovorila sa.
Zdravie nadovšetko
Ani ona nesedela, ako sa hovorí, za pecou. Rada nielen tancuje, ale i spieva. Spolu s manželom nechýbali už ako seniori skoro na žiadnej porubskej zábave. Na zábave sa zoznámili a so zábavami žili po celý život.
V sedemdesiatych rokoch sa zapojila ako speváčka do miestneho Zboru pre občianske záležitosti. „Bavilo ma to. Bol to relax, hoci veľmi náročný na čas. Najskôr povinnosti v práci, potom doma navariť, poupratovať a rýchlo bežať do kultúry. Veď príležitostné akcie boli vo sviatok i v piatok."
Dnes si zlatí manželia žijú spolu s rozvetvenou rodinou pod jednou strechou. V pohode a porozumení. Tešia sa zo siedmich vnúčat a jedného pravnúčaťa. „Aspoň sa jesto s kým pozhovárať. Naozaj na staré kolená netrpíme samotou. Keď treba dačo okolo domu urobiť, je nás celá rota, a keď treba jesť, tak sme tiež všetci spolu," priznali sa k spôsobu života v Kováčovie rodine. "
