Folklórny súbor Váh tancoval a spieval na festivale v Brazílii. Festival bol v meste Cacerés v republike Mato Grosso. Účinkovali na ňom súbory z južnej Ameriky - z Brazílie, Bolívie, Peru a Paraguya. Z Európy na festivale vystúpil iba jediný súbor - Váh.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Ako bolo v Južnej Amerike zaspomínala členka súboru Michaela Košová.
Aký bol festival?
Festival trval päť dní, program bol od rána asi do polnoci. Tancovalo sa na betónovom pódiu približne tri metre nad zemou. Pod ním bola veľká betónová plocha a na nej stáli diváci. Neboli tam žiadne stoličky ani miesta na sedenie, iba vo VIP zóne. Napriek tomu bolo hľadisko vždy plné. Vystupovali sme každý deň dva aj trikrát, spolu sme mali asi pätnásť vystúpení. Ale vystupovali sme aj v školách a domove dôchodcov.
Ako na vás ľudia reagovali? S čím ste mali najväčší úspech?
- Najväčší úspech mali naši chlapci. Bolo tam veľa žien, ktoré spontánne prejavovali emócie. Zdalo sa nám, že sú otvorenejšie a dominantnejšie ako muži. Čakali na našich mládencov po vystúpení, chceli sa s nimi fotografovať, nosili im darčeky, pýtali si od nich podpisy. Očarili ich zrejme nielen svojími tanečnými schopnosťami, ale aj vzhľadom. Najskôr sme sa trochu hnevali, že to sme my baby mohli zostať rovno doma, ale potom sme si povedali, nech si chlapci tú slávu vychutnajú, lebo doma také niečo nezažijú. Aj program sme potom prispôsobili tak, aby vynikli. Veľký úspech mal odzemok.
Mali ste aj valašky?
- S valaškami by nás do lietadla nepustili. Ale mali sme výborného sprievodcu. Keď sme mu povedali, že odzemok sa bez valašiek tancovať nedá a potrebujeme namiesto nich aspoň šesť palíc, dal ich urobiť na mieru. Veľký úspech mala aj skladacia fujara. Požičal nám ju jeden tanečník, ktorý ju dostal ako svadobný dar. Pre Brazílčanov to bola veľká rarita. Je zapísaná aj do nehnuteľného svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Chlapci z Váhu mali v Brazílii veľký úspech. Brazílske dievčatá si od nich dokonca pýtali autogramy.
FOTO: ARCHÍV FS VÁH
Ako sa vám páčil juhoamerický folklór?
- Je úplne iný ako náš a neuveriteľne rytmický. My mávame hudbu vpredu, oni vzadu za tanečníkmi. Bola veľmi hlučná, lebo mali bicie, perkusie aj basovú gitaru. My sme mali svoju vlastnú živú hudbu - husle, basu a kontrabas. Husle nám chceli zapnúť do elektriky a nechápali, že sa to nedá a potrebujeme mikrofóny.
Basa do poslednej chvíle nebola istá. Organizátori sľúbili, že ju zoženú, ale dva dni pred festivalom nám oznámili, že ju nezohnali. Napokon nám ju zohnala Adriana Valášková, rodáčka z Liptova, ktorá už pätnásť rokov žije v Sao Paule. Veľmi nám pomohla, bola našou tlmočníčkou. Dokonca sa pridala aj k našim muzikantom, lebo je huslistka.
Vedeli Brazílčania niečo o Slovensku?
- Myslím si, že ani netušili, kde je. Ale keď sme chodili vystupovať do škôl, ukazovali sme im na mape, odkiaľ pochádzame, rozprávali sme im o Slovensku a Liptove. Záujem o besedy mali najmä v jazykových školách, kde sa učia po anglicky. Inde sme s angličtinou veľmi nepochodili. Brazília bola totiž kedysi najväčšou portugalskou kolóniou a preto je tam úradným jazykom portugalčina.
Kde všade ste v boli a čo ste videli?
- Festival bol od 21. do 26. septembra, ale my sme prišli o štyri dni skôr. Prvé tri dni sme boli ubytovaní v v poľnohospodárskej škole v mestečku Bagries. Vedľa bol močiar, blízko trstinové pole. Na tretí deň vypukol na ňom požiar. Domáci nám povedali, že to je u nich bežné, všetko majú pod kontrolou a požiar monitorujú. Zhorelo asi 25 kilometrov poľa. Priznávam, že sme sa zľakli a pre istotu sme si pobalili všetky veci. V podstate sme boli pripravení opustiť školu, lebo v noci sme sa aj tak už mali presúvať do mesta Cacerés, kde bol festival.
Mesto Cacerés leží v blízkosti prírodnej rezervácie Pantanal, ktorá je veľmi bohatá na faunu a flóru. Videli sme prapodivné stromy, poskrúcané konáre v tvare hadov a špirál, opice, papagáje, vodné prasatá s obrovskými zubami pripomínajúce naše vydry.
V pralese bolo veľa termitovísk a hmyzu. Keďže je to močaristá oblasť, na Slovensku sme si zohnali lieky na maláriu, zaočkovali sme sa proti žltej zimnici. Domáci nás však ubezpečili, že u nich sa tieto choroby vyskytujú len hlboko v pralese, takže nákaza nám nehrozí.
Boli sme aj na krokodílej farme. U nás sú bežné kuracie, v Brazílii krokodílie. Jedli sme krokodílie mäso upravené na viacero spôsobov. Bolo výborné, chutilo ako kuracina s rybacou príchuťou.
U nás sú bežné kuracie farmy, v Brazílli krokodílie. FOTO: ARCHÍV FS VÁH
Ochutnali ste aj iné brazílske špeciality?
- Základom všetkých jedál, ktoré sme v Brazíllii jedli, bola ryža a fazuľa, k tomu podávali veľa čerstvého ovocia a zeleniny. Mango tam rástlo všade ako u nás jablká, bolo popadané hocikde na lúke a ľudia po ňom div nestúpali. Pili sme aj kešuový džús. Kešu u nás poznajú ľudia ako oriešky. Ale nad orieškom je dužina a z nej robia v Brazílii džús.
Pôvodní obyvatelia Ameriky boli Indiáni. Väčšinou si ich predstavujeme ako z filmov o Winetuovi - s čelenkami, pomaľovaných a na koňoch. Videli ste takých?
- Nie. Boli sme v indiánskej rezervácii, ale Indiáni v nej chodili v kraťasoch a tričkách. Nebývali v indiánskych stanoch, ale chatrčiach, nejazdili na koňoch, ale na bicykloch a motorkách. V osade pobehovali kravy, sliepky, mačky a pripomínala tak trochu našu rómsku osadu. Dievčatá sa tam vydávali veľmi mladé, štrnásťročné už mali deti. Bola tam sociálna pracovníčka, tiež Indiánka, ktorá podnecovala ľudí, aby sa živili tradičnými remeslami a dopestovali si všetko, čo potrebujú. Jej otec bol šaman a vyznal sa v bylinkách, zariekaní a liečiteľstve.
V rezervácii vraj neradi vidia cudzích ľudí, ale pre nás urobili výnimku. Predviedli nám svoje archaické tance a výrobky - náramky, náhrdelníky a náušnice z rôznych semienok, tráv a rákosia. Páčili sa im naše šperky a chceli si ich s nami vymieňať.
Páčili sa im aj náš folklór a kroje?
- V indiánskej osade sme v krojoch netancovali, boli tam asi štyridsaťstupňové horúčavy. Ale na festivalových vystúpeniach a sprievodoch sme tie horúčavy museli vydržať aj v krojoch. Potili sa hlavne naši chlapci v súkenných nohaviciach. V osade sme tancovali a spievali v tričkách a kraťasoch. Pre Indiánov sme boli exoti asi ako oni pre nás.
Čo bolo pre vás najväčším zážitkom?
- Všetko, čo sme videli, bol zážitok. Indiáni, červená zem, prales, krokodília farma, trstinové plantáže, exotické ovocie, ľudia. Brazília je krajina plná kontrastov, mieša sa v nej veľa kultúr a rás a sú v nej priepastné rozdiely medzi vrstvami. Navštívili sme centrum, kde sa starajú o deti tých najchudobnejších, ktorí pracujú na plantážach a žijú vo veľmi zlých podmienkach. Ale boli sme aj na návšteve u učiteľky, ktorá bývala v nádhernej haciende ako z telenovely.
Všetci ľudia, s ktorými sme sa stretli, boli však veľmi srdeční, ústretoví, otvorení a priateľskí. S mnohými sme sa skamarátili a píšeme si. Niektorí sa k nám dokonca chystajú na návštevu.
Ako ste sa vlastne na festival do Brazílie dostali a koľko vás to stálo?
- Pozvala nás medzinárodná folklórna organizácia, ktorá sprostredkováva podobné podujatia na celom svete. Požiadali sme o grant, časť financií nám ministerstvo kultúry schválilo. Letenky sme si platili sami, jedna tam a späť stála 1300 eur. Hradili sme si aj cestu do Budapešti, odkiaľ sme odlietali a z Prahy, kam sme prileteli.
