„To je krása. My tadiaľto chodíme denno-denne a nevidíme ju," zareagovala žena, keď za humnami v Hybiach nazrela do rozmaľovaného obrazu Karola Feňveša, akademického maliara z Liptovského Hrádku.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. „Slová ženy z Hýb sa mi hlboko zapísali do pamäti a pokladám ich za jedno z najväčších maliarskych ocenení. Podávam krásu, ktorú bežne v živote ľudia nevidia," povedal maliar a dodal, že v Hybiach býval desať rokov.
Narodil sa 29. decembra v roku 1921 o pol noci v Malužinej, ale nikdy tam nebýval. Vyrastal do devätnástich rokov v Budapešti, otcovom rodnom meste. Dospelosť prežil v Liptovskom Hrádku, kde žije dodnes. K srdcu mu prirástla najmä Michalská dolina a Podbanské, ale aj celý horný Liptov. Maľoval odmalička a všade.
Čo to znamená, že ste maľovali odmalička?
- Odkedy si pamätám, kreslil som najmä hlavy. Často podľa vlastnej fantázie. Napríklad, starých Arabov v turbanoch, potom Indiánov s ich klasickou výzdobou hlavy. Kreslil som ich stále, aj v škole na okraje zošitov alebo do kreslenky. Upútala ma ich rôznorodosť. Dokonca sme s mojím kamarátom urobili aj komiks, o ktorom vtedy nebolo ani reči. Potom, keď som chodil do gymnázia v Budapešti, otec sa šiel informovať k odborníkom, či mám talent. Odporúčali mu, aby som sa školil.
Keď som nastúpil na novovzniknutú Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, mnohí nemali maturitu, prišli od rôznych remesiel, ale mali talent. Ani ja som nemal maturitu, pretože som tesne pred ňou ochorel. Všetci sme si ju museli urobiť. Chodili sme na doškoľovací kurz, ale bolo to veľmi smiešne štúdium. Veď sme tam už boli hotoví ľudia.
Napríklad, aj Helena Gáforová, klaviristka, ktorá vtedy už verejne účinkovala. Do maturity sme boli mimoriadni študenti, potom sme už boli riadni poslucháči. Ja som študoval u profesora Jána Murdocha. Bol som starší od ostatných takmer o desať rokov. Realizmus som mal vtedy už v ruke, lebo som kreslil veľa portrétov, kde je každý detail dôležitý.
Prečo ste z Budapešti odišli do Liptova?
- Pretože som mal dva domovy. Jeden v Budapešti, kde som chodil do školy, druhý v Liptove, kde žil starý otec a moja matka každý rok až do roku 1938 chodievala s nami, troma deťmi, do Liptovského Hrádku k svojej blízkej rodine. V meste sa cítila šťastná a vravievala: „To je dobré leto, keď si človek musí kabát dať." V Budapešti totiž boli horúčavy a v lete sa v nej nedalo dýchať. V roku 1947 sme sa však vrátili na Slovensko. Vtedy som už bol chorý. Mal som tuberkulózu pľúc a matka sa vrátila do Liptova preto, aby som sa v Tatrách mohol dokonale vyliečiť, čo sa aj podarilo.
Keď som dokončil vysokoškolské štúdium, ochorela matka. Mala cukrovku a Parkinsonovu chorobu. Opatroval som zas ja ju. Vtedy som nakreslil aj hlavnice a periny, keď som v noci k nej vstával. Súčasne som si začal viac všímať aj prírodu. Chodieval som totiž s mamou denne na prechádzky. Tak som sa pozvoľna z portrétistu stal krajinárom. Mal som rád najmä súmraky a nočné výjavy, ale skicoval som všetko, čo som videl, do malého skicára, ktorý som vždy nosil so sebou. Nosím ho dodnes. Všetky skice odkladám a po určitom čase si ich pozriem a - aha, v tom niečo je, a tak sa mi často z odložených prác podaria veľmi pekné veci vydolovať.
Ako ste sa dostali od kresby ceruzkou k olejovým farbám?
- V Budapešti sme bývali blízko akadémie výtvarných umení, ale aj blízko obchodu s maliarskymi potrebami. Keď som doň vkročil, vždy ma upútala veľká komoda s množstvom zásuviek a desiatkami pastelov rôznych odtieňov. Zaľúbil som sa do tejto techniky, a tak som prešiel k farbám.
Môj prvý olejový obraz, na ktorom je potok Hybica a domy v Hybiach, mi veľmi prirástol k srdcu. Bola na ňom totiž krajina, ktorú som tiež maľoval prvýkrát. Neskôr, keď som ovládal techniku maľby, som už bol smelší. Maľoval som realisticky krajinu. Maľoval som aj Kriváň z rôznych pohľadov, ale najkrajší je, podľa mňa, z Východnej.
V týchto rokoch sa mi dobre robí pastel. Je pre mňa najpohodlnejší. Navyše, mám dobré zásoby ešte z dávnych čias, ktoré mi slúžia dodnes. Doplnil som si ich pred dvadsiatimi rokmi v Budapešti, kam som šiel špeciálne po ne. V súčasnosti už maľujem menej. Skôr by som povedal, že dokončujem, vylepšujem to, čo som kedysi namaľoval.
Vediete si štatistiku namaľovaných diel?
- O to sa absolútne nezaujímam. Som šťastný, keď maľujem. Keď domaľujem obraz, koniec.
Maľovali ste rôznymi štýlmi.
- Samozrejme, veď človek nežije vo vzduchoprázdnom priestore. Čiastočne ma ovplyvnil aj kubizmus. Často som chodil k Ester Šimerovej, ktorá študovala maľbu v Paríži u kubistov. U nej som nasával Francúzsko a západný svet. Vtedy sa mi otvorili oči, že nemožno maľovať len holú prírodu, ale treba obraz prebásniť. Môže vyjsť z prírody a ísť až do fantázie. Prešiel som rôznymi technikami a štýlmi, experimentoval som.
Učil som denne deti v Ľudovej škole umenia v Liptovskom Hrádku, ale aj dospelých v Liptovskom Mikuláši. S nimi sme sa stretávali každý mesiac v sobotu. Boli medzi nimi učiteľky výtvarnej výchovy, bolo nám spolu veľmi príjemne. Na týchto stretnutiach som sa zoznámil aj s jednou knihovníčkou Juditkou, ktorá sa neskoršie stala mojou manželkou.
Vy ste ju priviedli k maľovaniu?
- Nie, ona už taká ku mne prišla. Všetci, ktorí chodili na mikulášske stretnutia, už niečo vedeli. Každý si doniesol svoju prácu a my sme sa k nej vyjadrovali. Ja som povedal posledný verdikt. Ale učili sme sa spolu aj rôzne grafické techniky, atmosféra bola veľmi tvorivá, srdečná a ľudská. Dodnes na to obdobie života s manželkou veľmi radi spomíname.
Posudzujete aj dnes jej výtvarné práce?
- Opýta sa na názor. Keď nepoviem nič, to znamená, že zaveľa jej práca nestojí. Zvyčajne jej potom poviem - odlož si to na zajtra. Keď pokračuje na druhý deň, vznikne celkom iný, krásny obraz. Moja žena robí impulzívne a intuitívne, farby ju veľmi inšpirujú. Maľuje iným spôsobom ako ja, ale keď som spokojný s jej prácou, aj ona sa teší a vie, že je to dobrý obraz.
Vystavovali ste?
- Nevystavoval som veľa. Samostatné výstavy som mal v Liptovskom Hrádku v roku 1958, neskoršie v Bohúňovej galérií v Liptovskom Mikuláši, v Liptovskom múzeu v Ružomberku, na hrádockom hrade, v bývalom závodnom klube Tesly, v hrádockom Národopisnom múzeu, v Bratislave v Galérii plynárenského závodu.
Každoročne som vystavoval aj na výstavách liptovských umelcov, ale aj v Ostrave, kde herci Ján Jamnický a Eva Krížiková recitovali slovenské ľudové balady. Oslovili ma, mám ich na platni a často si ich prehrávam.
Neťahalo vás nikdy do väčšieho mesta?
- Moja matka raz výstižne povedala, že žijeme v Budapešti ako na dedine. Do žiadnych kaviarní sme nechodil, otec tiež nikde nechodil, matka bola v domácnosti, s nami troma deťmi. Mal som dve sestry, mala dosť roboty.
K nám však chodilo veľa známych a priateľov, pre každého sme mali otvorené dvere a ja som každého kreslil. Sedeli okolo stola a rýchlo som si ich naskicoval. Keď bolo treba, aj sa mi posadili ako modely.
Portrétovanie mi ostalo v krvi až dodnes, lebo keď zhliadnem aj na látke nejaký vzor, hneď v ňom vidím ľudskú hlavu.
