Peter Tomko pochádza zo siedmich detí, Oľga zo štyroch. Obaja sa narodili v Dovalove, ale kým sa stretli ako partneri, uplynulo od Petrovho narodenia takmer tridsaťštyri rokov.
DOVALOVO. Vzali sa 18. novembra 1950, takže oslávili šesťdesiat spoločných rokov. Aké boli? „Celý život bol pekný," rýchlo zareagovala Oľga Tomková. „Keď sme si aj dakedy strmšie povedali, nikdy sme sa nevadili ani nehnevali. Niekto sa už po dvoch rokoch rozvádza a my sme žili, žili."
Napriek tomu, že hodnotí spoločný život ako krásny, z pohľadu súčasníka nebol vôbec ľahký. Na spoločnú cestu nastúpili tesne po druhej svetovej vojne. Obaja vždy cítili zodpovednosť aj za svojich blízkych a keď bolo treba pomôcť, pomáhali.
Do oka si padli v operete Pozor na vlak
Do oka si padli ako ochotnícki herci v operete Pozor na vlak, ktorú uvádzali v Dovalove. Po roku chodenia sa vzali. Do siedmich rokov si postavili v Dovalove domček a narodili sa im tri deti. Všetky v októbri, dokonca najstaršia Evka a najmladší Mirko v jeden deň, Janka prišla na svet koncom mesiaca. A všetci traja sa upísali školstvu. Dievčatá bývajú v Dovalove, syn v Liptovskom Hrádku, vnúčatá sa rozpŕchli do sveta.
„Deti sme nemali plané. Odmalička pomáhali robiť okolo gazdovstva," pokývala hlavou domáca pani. „Sú veľmi šikovné. Urobia každú robotu, ktorú chytia do ruky." Dodala, že dievčatá sa u nich každé ráno, keď idú do roboty, zastavia sa, rovnako keď prichádzajú domov. Prinesú nákupy, zariadia, čo treba.
Keď nebolo televízorov
Oľga Tomková pochádza zo štyroch detí. „Keď som vychodila školu, bola som doma. Neskôr som chodila robiť k murárom, potom do Semenolesa a odtiaľ do družstva, kde som robila v živočíšnej výrobe až do dôchodku. S malými deťmi som ostala doma. Keď sa roztratili do škôl, znovu som sa vrátila na družstvo," zhrnula svoju mnohoročnú prácu žena.
Spomenula si však aj na časy, keď dievčila. „Vtedy neboli televízory, a tak sme v jeseni ľan buchkali a v zime chodili na priadky. Priadli sme na kolovrátkoch ľanové nite, z ktorých sa tkalo plátno na plachty či uteráky. Husi sme tiež chovali a v zime perie párali. Niekedy sa nás stretlo až dvadsať žien v jednom dome."
Pamätá si však aj časy, keď nebolo ani vlny na pletenie. Deti malé, a tak pre ne štrikovala pulóvriky či sukničky z páraných baretiek. Neskôr po večeroch rada háčkovala a pre všetky deti aj vnúčatá urobila podložky na stoličky. Viac ako šesťdesiat.
Dnes si k ručným prácam už nesadá, bolia ju ruky. Prsty má vykrivené z ťažkej roboty na družstve, ale v záhrade si v lete rada pokopká. „Máme rozličné náradia, ktoré nám uľahčujú robotu," prezradila a pozrela na manžela, ktorého nevolá Peter, vraj jej to nejde do úst, ale tatko. Ten vyrobil rôzne pomôcky do záhrady, veď je vyučeným strojníkom.
Vo vojne zažil hrozné veci
Peter Tomko sa narodil v prvej svetovej vojne, druhú prežil na vlastnej koži. Keď narukoval, len štrnásť dní bol československým vojakom, potom sa utvorila prvá Slovenská republika, takže slúžil jej. „Ako záložného vojaka ma povolali do Slovenskej armády. S divíziou som sa dostal do Ruska, kde sme pobudli v tyle frontu asi dva mesiace."
Na odchod domov čakal spolu s ostatnými vojakmi na stanici v Pavlisko-kirohradskej oblasti. „Videl som tam otrasné veci. Nemci priviedli na stanicu ruských zajatcov. Nechali ich nocovať vonku v ohrade. Nevládnych a ranených ráno postrieľali."
Ani po návrate domov to Peter Tomko nemal ľahké. „U Jána Chovana sme jednu februárovú nedeľu v roku 1945 hrali s kamarátmi žolíka. Našla ma sestra Zuzana. Vraj mám prísť na národný výbor a zobrať si jedlo na dva dni. Nechcel som, ale nakoniec som si obliekol dva svetre, zobral baranicu, obul bagandže, do batohu dal jedlo na dva dni a šiel."
Hrozil mu transport na Sibír
Na národnom výbore čakali Petra a jeho kamarátov, ktorí boli v Rusku, štyria strážni z NKVD (ekvivalent ministerstva vnútra v Rusku v rokoch 1917 až 1946. NKVD bola, okrem iného, zodpovedná za politické utláčanie, spravovala gulagy, deportovala veľa ľudí najmä na Sibír.)
„Vyviedli nás z výboru, pred ktorým už stáli príbuzní a tušili, že je zle. Strážni nás odšikovali do Liptovskej Porúbky a potom do Svitu, kde bol zberný tábor. Ostrihali nás, oholili všetky chlpy a šaty dali do pary na odvšivenie. Na druhý deň sme však zistili, že už aj my máme vši. Zo Svitu asi tristo chlapov odviedli do Levoče. Pešo. Ubytovali nás v dome, kde sme boli natlačení tak, že sme spali postojačky. "
Z Levoče zajatých ľudí odviedli do Prešova, odtiaľ pešo cez Dukelský priesmyk do Sanoku. Tam prežil Peter Tomko jeden z najťažších dní v živote. „V noci nás poslali pod sprchy, pustili trochu teplej vody. Opäť nám vzali šaty na odvšivanenie a nahí sme čakali na ne. Po troch hodinách ich nám hodili na jednu kopu. Každý hľadal svoje, mnohí ich nenašli. "
V apríli 1945 hrozil Petrovi Tomkovi transport na Sibír. V lágri však zajatcov navštívil dôstojník Československej armády a volal ich do armády. „Asi dvesto sa nás prihlásilo, aj všetci z Dovalova, Pribyliny, Kokavy a Hrádku. Vytvorili z nás rotu Čechoslovákov. Čakali sme na odchod do armády." Vojna sa chýlila ku koncu, do armády Peter Tomko už nešiel. Ani domov. Čakal ho láger v Sanoku a ťažký život v ňom. Dovalovec sa dostal na Slovensko po ďalších útrapách až vo februári 1946.
Ťažké srdce na komunistov
Na komunistov má však Peter ťažké srdce aj z neskorších udalostí. „Keď som sa vrátil do Dovalova, stavali v Hrádku Teslu. V roku 1949 som do nej nastúpil ako robotník. Vypracoval som sa na majstra, ale keďže som nebol pohodlný komunistom, jedného dňa ma z hodiny na hodinu zbavili roboty. Vraj môžem odísť alebo ostať ako frézar." Ostal, ale dlho ho preradenie trápilo.
„Mnohé prebolelo, teraz sa tešíme zo spoločných dní," usúdili nakoniec manželia Tomkovci.
