LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Horana, ktorá sa zrodila v horách, žila pôvodne v Karlových Varoch ako Veronika Kicková. V šestnástich rokoch ju však tak silno ťahalo za hudeckou hudbou, že sa rozhodla hľadať v horách ľudí, ktorí ju hrajú. S dvoma priateľkami prešla rôzne regióny od Moravského Horňácka po Podkarpatskú Rus, istý čas žila v Zaježovej.
V súčasnosti býva s rodinou na lazníckej samote. Po dvoch materských sa našla v poézii, próze aj hudbe. Dokonca jej osemročný syn Janko ju doprevádza na koncertoch. Čo-to zaspievajú spolu, ale Janko hrá najmä na píšťalke a bubnoch, ktoré vyrobila Horana. Janko tvrdí, že sa mu žije v samote na lazoch dobre: „Najmä keď sa s mamou a tatečkom po večeroch túlime k sebe alebo hráme. Ja hrávam na gitare, s maminou cvičíme bubny. Keď nemám čo robiť, vymýšľam novú melódiu, postavím z nej pesničku bez textu."
Viac o sebe a trošku o svojej rodine po šnúre koncertoch po Slovensku, ktorú zakončili s liptovským pesničkárom Jankom Majerčíkom v Liptovskom Hrádku a Mikuláši, prezradila Horana.
Pred dvadsiatimi rokmi ste podnikli prvý výlet do moravských a slovenských hôr. Ostali ste žiť v slovenských. Nezdá sa vám, že život na lazoch je drsný a ťažký?
- Nie. Vyhovuje mi. Asi som ho mala už od puberty v sebe a navyše, som nepadla natvrdo do drsnej reality, ale z mestského života som prešla do Zaježovej, kde už žili k prírode orientovaní mladí ľudia. Bol to pre mňa akýsi nácvik. Mohla som si vyskúšať, ako sa žije bez vody, kúrenia a iných mestských vymožeností s tým, že som mohla zo Zaježovej hocikedy odísť. Ešte som nemala rodinu. Domáci ľudia boli našimi bezprostrednými susedmi a bolo úžasné, ako nás prijali. Veď sme pre nich mohli byť mladí blázni, ktorí majú svoje ideály o ekológii, čomu, samozrejme, lazníci nerozumeli. Napriek tomu nás intuitívne, srdcom a s otvorenou dušou prijali. Možno to bolo aj tým, že ich vlastné deti už žili v mestách a nemali o nich na lazoch veľký záujemu. Ale my sme mali skutočne úprimný, hlboký záujem o práce, ktoré robili.
V Zaježovej som sa naučila tkať či piecť chlieb. Niekedy nevládzem fyzicky, niekedy psychicky, ale príroda je ohromná, má veľmi veľa energie a keď žijem v nej, môžem z nej priamo čerpať. Otvorím len jedny dvere a som v nej. Hory sú všade okolo mňa.
Čo vás priviedlo na samotu v dedinke Prochot pod Vtáčnikom?
- Manžel. Žijeme pod horou a robím časť toho, čo voľakedy ženy robievali. Síce netkám a nepradiem, vyšívam sporadicky, ale robím piesne. S obľubou však robím aj veci, ktoré kedysi robievali muži. Napríklad, korytárske práce, ale aj bežné ženské práce - periem, plejem, okopávam, varím, umývam riady, pečiem chlieb. Elektriku máme cez solárny panel a voda je v studničke.
Vaše piesne sú, z môjho pohľadu, drsné, majú veľmi silný nádych smútku a hnevu, náruživo v nich chránite prírodu.
- Mnohí mi hovorievajú, že sú také. V speve sa snažím používať rôzne odtiene hlasu, ale viac-menej je to klasický folklórny horský spev, ktorý ide až z brucha a človek na plné hrdlo kričí. Nejde však stále takto spievať. Spočiatku som tak spievala, je to ale nápor silnej energie. Moje piesne sú v prvom rade postavené na textoch, ktoré vychádzajú z hôr, prírody, pretože v horách skutočne žijem a robím to, čo spievam, takže je to v mojich piesňach počuť.
Mne moje piesne nepripadajú drsné a, navyše, vedome sa snažím, aby texty neboli len o ťažkých a temných stránkach života, lebo život nie je jednostranný. A pre mňa nie je drsný ani život na lazoch. To, čo je pre iného drsné, ja to mám odjakživa v sebe, vidím sa v tom.
Čo vás spája s mikulášskym pesničkárom Jankom Majerčíkom?
- Keď sme sa spoznali a zistili, že spievame o tom istom, ale každý iným spôsobom, povedali sme si, že by bolo zaujímavé skúsiť naše prejavy spojiť. Že protiklady sa vyvažujú. Mne spočiatku pripadalo, že Janko je až príliš jemný a optimistický, ale na koncertoch sme sa vynikajúco dopĺňali.
Vyrábate si aj korýtkové husle, píšťaly či bubny, na ktorých hráte?
- Bubny si vyrábame doma, nie je to žiadne veľké umenie, aj keď výroba jedného je dosť náročná, ale nie je náročná na remeselnú zručnosť. Vyrobiť husle, ktoré by skutočne hrali, to vyžaduje majstrovstvo, tie nevyrábam.
Korytkové husle, na ktorých hrám, sú kópiou starého nástroja vylepšenou, napríklad, aj tak, že je na nich moderná kobylka či zlaďovače. Zvuk korýtkových huslí je naozaj na prvé počutie drsný a v porovnaní s gitarou, ktorú má Janko Majerčík nádherne nazvučenú, chvíľu znejú vŕzgavo. Mojím snom však je dať dokopy hudeckú muziku, kde by boli kontra, prim a basička.
Nepíšete však len texty piesní, napísali ste aj knihu o Jánošíkovi, ktorá dostala prémiu R. Slobodu v literárnej súťaži Rubato.
- Niekoľko rokov som zbierala materiál na ňu. Cítila som v sebe veľký pretlak, píšem totiž pomerne ťažko. Podľa mňa však próza oproti pesničkám má jednu nevýhodu. Keď je hotová, nedá sa ľahko zdieľať s ľuďmi. Dlho som však mala zábrany v slovenčine robiť poéziu. Keď sa mi narodili chlapci, chvíľu som sa venovala rodine. Kamarát ma však raz pozval na folklórnu akciu. Bolo tam úžasne a ja som pod náporom ľudových piesní celú noc nespala.
O dva, tri dni som sama začala piesne chŕliť. Akoby sa niečo vo mne zlomilo a jedna pesnička šla za druhou. Potom som ešte na nich musela dosť dlho pracovať, kým dostali počúvateľný tvar a potom som dlho naberala odvahu niekomu ich zaspievať a vystúpiť s nimi pred ľudí. Bývam na lazoch, kde aj niekoľko dní nikoho nevidím okrem svojich najbližších. Keď potom idem do Bratislavy či Prahy hrať, je to psychicky náročné. Ja si síce užijem aj samotu, aj koncerty. Keď sa vrátim z hrania v meste, som veľmi rada, že mám svoje ticho v horách, že mám svoje obyčajné činnosti a naopak.
