mi.
Ukážky zo svojich troch filmov, ktoré získali v zahraničí na festivaloch so zvučnými menami množstvo významných ocenení, prezentoval dokumentarista Tomáš Hulík aj pred Mikulášanmi. Stretnutie usporiadal Klub mladých v Liptovskom Mikuláši.
Priblížil im svoju niekoľkoročnú prácu, rozprával zážitky z natáčania a pozorovania prírody. Divákom odhalil aj niekoľko minút z nového filmu Návrat rysov, ktorý nakrúcal v srdci Národného parku Veľká Fatra. Film uvedie Slovenská televízia na Vianoce.
Okrem ukážok ukázal Tomáš Hulík aj krátky film Bača Imro, v ktorom zachytil život sa salaši v Jakubovanoch. Pravidelne ho navštevujú medvede a vlky.
Najprv spadol do bobrej nory
Tomáš študoval environmentalistiku a výjazdy do prírody neboli pre neho len povinnou praxou, ale aj vášňou. Často chodieval do močiarov pozdĺž rieky Moravy na Záhorí. Počas jednej prechádzky sa prepadol do bobrej nory.
„Bol som veľmi prekvapený, pretože som si myslel, že bobry na Slovensku nežijú a posledného zastrelili aspoň pred sto rokmi," žartoval Tomáš.
Začal sledovať to miesto a zbadal samicu bobra, ktorú pomenoval Ráchel podľa toho, že zakaždým silno udierala - rachla chvostom o hladinu rieky.
„V tom čase kúpili do školy kameru, čo mi uľahčilo prácu, pretože som bol lenivý zapisovať všetky pozorovania," priblížil Tomáš začiatky zbierania materiálu pre film Hulík a jeho bobry, ktorý spracoval pre rakúsku televíziu.
Počas piatich rokov sledovania bobrov štáb nikdy nezasiahol do ich života. „Nikdy sme neprekopali noru, aby sme ju mohli nakrútiť. Ráchel nebola pred kamerou vystresovaná, pretože si zvykla a vnímala nás ako súčasť prírody. Stres sa dá potom na plátne ľahko odhaliť. Nenápadné pozorovanie je najľahší a najlepší spôsob ako nakrútiť divé zviera," priblížil dokumentarista.
Prácu Tomáša Hulíka možno časovo zaradiť ku začiatkom návratu bobrov na Slovensko, ktoré boli v minulosti vystrieľané alebo vylovené. Podľa jeho slov sa prvý bobor u nás objavil po dlhom období až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a zastrelil ho poľovník. Vo voľnej prírode ich pozorovali až v rokoch 1984 až 1985.
Keď vstúpia do nory, musia pozdraviť
Projekt bol jedinečný aj preto, že Tomáš mal ako prvý možnosť sledovať bobry vo svojom prirodzenom prostredí. Všetky vtedajšie výskumy robili na bobroch žijúcich v zajatí.
Bobry sú plaché a pre človeka neviditeľné. Tomáš Hulík zaznamenával aj jazyk, ktorým medzi sebou komunikovali. Najmä mláďatá boli veľmi zhovorčivé. Spozoroval, že keď vošli do nory a neprihovorili sa svojej matke, tá ich ručne poláskala a vyhodila.
„Raz som videl kačicu s deviatimi kačiatkami plávať po rieke. Hladina bola nízka a kačiatka zrazu vplávali bobrovi do nory. To posledné z nich ešte ani nestihlo vojsť a tie, čo tam vbehli ako prvé, už leteli z nory von, hoci lietať ešte nevedeli. Pravdepodobne sa nepozdravili a bobrica ich surovo vyhodila." priblížil Tomáš príhodu z pozorovania bobrov.
Na Slovensku už ťažko odhadnúť počet voľne žijúcich bobrov. Vyskytujú sa najmä na Záhorskej nížine, postupne prechádzajú dole Dunajom.
Hulík predpokladá, že skôr či neskôr bude osídlenie celoplošné. Bobor potrebuje stabilnú hladinu vody a potravu, ktoré u nás má. „Bobor žerie stále a ak nežerie, hľadá si niečo, čo by zožral," vysvetlil so svojskou dávkou humoru.
Najbližšie zaznamenali výskyt bobra v Kežmarku a na rieke Poprad. Jeden dokonca vyšiel aj na Brnčalovu chatu v Tatrách. Aj na Orave skúšali dosadiť bobry, kde, žiaľ, neprežili.
Rysí súrodenci sa vrátili na slobodu
Rys, sanitár hôr, vyhľadáva zoslabnutú alebo zostarnutú zver. Ak chce uloviť korisť, musí prekryť svoj pach. „Naši dvaja rysovia milovali motorovú pílu, vyšúchali a vyobtierali si ju do kožušiny. Akýkoľvek nový pach museli naťahať do seba," začal svoje rozprávanie o jedinečnom projekte Návrat rysov Tomáš.
Rok a pol strávili spoločne s Milošom Majdom, strážcom prírody Národného parku Malá Fatra v horskej chate v Ľubochnianskej doline. Sledovali naše najväčšie mačkovité šelmy a po nakrutení filmu vrátili dvoch rysích súrodencov nazad do prírody.
Líza a Muro si nesmeli zvyknúť na človeka. „Nebol medzi nami vybudovaný vzťah, vnímali nás skôr ako nositeľov potravy. Nepristupovali sme k nim ako k domácim maznáčikom," vysvetlil Tomáš. Ich túžba po slobode bola stále silnejšia a minulé leto rysí súrodenci opustili chatu a ľudských spoločníkov.
V januári zachytila Mura fotopasca nainštalovaná v chate, kde vyrastali, čo svedčí, že úmysel projektu sa vydaril a rysy dokázali prežiť vo voľnej prírode. Rovnako i poľovníci ich informujú zakaždým, keď uvidia v lesoch rysa. Poslednú správu dostali pred štyrmi týždňami.
„Našli sme veľa stôp, ako Muro lovil. Najvtipnejšia bola tá, ktorá zaznamenala, ako naháňal jelenicu. Nedokázal zastaviť pred potokom. Objavili sme dvojmetrovú brzdnú dráhu, určite sa v potoku aj vykúpal."
Bašty sa menia na poľovné revíry
Národné parky by mali zachovávať rôznorodosť a pestrosť slovenskej prírody, zostávať nedotknutou baštou. Situácia je ale úplne iná. V dôsledku nadmernej ťažby a výrubu lesov, šafárenia niektorých poľovníkov a drzosti pytliakov sa slovenské poklady strácajú a znovuobjaviť ich je stále náročnejšie.
„O rysoch, medveďoch a vlkoch vieme veľmi málo. Nedokážeme ani len odhadnúť ich počty. Vidieť rysa alebo vlka v prírode je zázrak. Niektorí poľovníci považujú rysa za škodnú zver či túžia po cennej trofeji," vysvetlil Tomáš.
Nepríjemné stretnutie so zvieraťom v lesoch nezažil: „Médiá rady vyrábajú príbehy o krivilačných šelmách, ktoré útočia na ľudí. Nikdy ale nepovedia druhú stranu veci. Až v 95 percentách je na vine človek, pretože zviera vyruší alebo vyplaší v jeho prirodzenom prostredí. Ak idem do lesa mimo turistického chodníka, musím poznať pravidlá. Medveď nečíha v kríčkoch, aby človeka napadol. Keby ho chcel zabiť, na Slovensku máme stovky mŕtvych ročne."
Veľké medvede v Liptove sú vystrieľané
Liptáci sa s medveďmi stretávajú častejšie ako v iných kútoch krajiny. Skúsenosti ukazujú, že sa neboja priblížiť k ľudským obydliam, dokonca prišli aj na najväčšie sídlisko v Liptovskom Mikuláši.
Tomáš uznal, že výskyt medveďov je tu vyšší: „Teritoriálne medvede nad 250 kilogramov už vystrieľali poľovníci a pytliaci. Tie by si dokázali urobiť v doline potrebný poriadok. K ľuďom chodia najmä mladé samce. Naučili ich na pohodlie, každý kontajner pri lese alebo pri chate je pre nich supermarket s jedlom. Pre medvede je to jednoduchšie ako zbierať čučoriedky, huby alebo maliny."
