Jej manžel je akademický maliar Karol Feňveš. Žije a tvorí v Liptovskom Hrádku.
Vnímate Liptov ako niečo obmedzujúce?
- Myslím, že osud dal každého tam, kde patrí. Ocko, ktorý bol z Budapešti, mal slovenské korene. Pracoval vo filme, mal na starosti reklamu. Jeho koníčkom bolo komponovať hudbu a písať texty pre husle a klavír. Škoda, že som ho nepoznala. Tragicky zahynul, nechtiac sa otrávil plynom.
Moja mamička sa narodila v Békešskej Čabe. Ako devätnásťročná vdova sa s rodičmi presídlila na Slovensko do Komárna. Neskôr sa druhýkrát vydala do Liptovského Mikuláša. Od piatich rokov som teda Liptáčka. Tu som chodila do školy a po gymnáziu som absolvovala nadstavbové štúdium knihovníctva v Bratislave.
To, že som nemohla žiť vo veľkomeste, mi bolo ľúto v čase puberty a čiastočne aj po knihovníckej škole. Teraz to už neľutujem. V osvetovej práci som sa našla. Vytvárať priestor pre druhé talenty dáva človeku krídla aj odvahu. Mojou ambíciou je, aby ma ľudia milovali.
S manželom diskutujete o vašich obrazoch?
- Keď niečo namaľujem, čakám, kým sa vyjadrí. Ticho si maľujem. Ak ho to nezaujme, nevraví nič. Na moju prípadnú bezradnosť odpovie: „Nechaj to na zajtra." Málokedy tak urobím. Veci niekoľkokrát premaľovávam, úplne zruším pôvodné, silou vôle sa snažím dokončiť „veľdielo". Keď sa mu obraz páči, povie mi, že som lepšia maliarka než on, ale i keď sa vytešujem, neberiem to vážne.
On má za sebou školu. Jeho zmysel pre kompozíciu, farebnosť, tvary, vnútorná sila obrazu ma očarúva. Ja pracujem čisto intuitívne.
Pomáhali ste robiť školenia a súťaže aj pre neprofesionálnych filmárov. Skúsili ste si filmovanie aj na vlastnej koži?
- Filmári boli vzdelaní technici, vedeli dobre narábať s kamerou, ich filmová reč však v mojich očiach zaostávala. Mňa zaujímajú klubové filmy, literatúra. U nich tieto veci absentovali. Boli príliš zahľadení do seba. Málo si všímali súčasné divadlo, jeho výrazové prostriedky. Túžila som ich posunúť vyššie, aby pozerali na svet cez kvapku vody, aby prenikli hlbšie do problematiky, ktorú stvárňujú. Veľmi si cením ich komplexné mapovanie nielen kultúrneho života v našom regióne, ich dokumenty, reportáže. Tušila som v nich väčšie možnosti, chcela som „vyrobiť" veľkých umelcov.
Keďže som osobne žiadny film nenatočila, moje názory negovali. Neviem, odkiaľ sa to vo mne berie, že si nárokujem, že sa v umení vyznám lepšie ako oni. Ozaj som smiešna, každý môže robiť len tak, ako vie. Som presne taká ako oni. I keď rozumiem kritickým slovám porotcov na výstavách a uznávam ich, akosi nemám síl vylepšiť svoje maľovanie. Jediný rozdiel medzi nami je v tom, že ja porotu akceptujem a nezvádzam s ňou boje. Som ocenená na regionálnych, krajských výstavách, ale na celoslovenskej výstave som rada, že vôbec vystavujem. Vystavujúci tam sú lepší.
Okrem toho, že ste výtvarníčka, ste aj herečka, aj píšete básne. V roku 2008 ste vydali zbierku Ešte sa nestmieva, píšete v nej: „Nepredám svoju slobodu za nič na svete. Prijmem prehry, slzy, škrípanie zubov, tiež smrť, ak nemôžem byť sama sebou." Obmedzoval vás socializmus?
- V osvetovom stredisku som sa vedela presadiť, lebo som chcela vytvoriť priestor pre iných tak, ako som to povedala na úvod. Keď mi niečo nechceli schváliť, vybrala som sa na ústredný výbor strany na ministerstvo kultúry, hoci som nebola komunistka.
Riaditelia osvety komunistami boli, ale keďže oni sami mali dobré postavenie, nestarali sa do toho, čo robím. Občas boli ohlasy, že prečo sa nemaľuje k výročiam, čo za experimenty robím s filmármi, ale obhájiť to mi nerobilo problém. Režim ma nerobil neslobodnou. Myslím, že socializmus obmedzoval skôr nadpriemerných ľudí, ľudí s väčšími schopnosťami, vyššími ideálmi.
Zahrali ste si, napríklad, Ginsbergovu matku Naomi v inscenácii divadla Bodea Allen & Naomi. Bola to náročná postava. Ako sa vám hrala?
- Začalo to tak, že Viliam Dočolomanský, vtedy sedemnásťročný gymnazista a režisér, prišiel do osvety za metodičkou Evkou Štofčíkovou. Hľadiac na mňa povedal, že potrebuje do svojej hry škaredú a tučnú Naomi, čo fajčí. Vo Vilovi bola genialita zjavná už v detstve, jeho všestrannú umeleckú osobnosť som obdivovala a obdivujem. Chcela som hrať, ale bála som sa, že to nedokážem. Začala som chodiť na skúšky, veľmi ma to bavilo. Vilo ma fascinoval. K hercom pristupoval individuálne a vydoloval v nich aj to, o čom sami ani nesnívali. Presvedčila som sa, že divadlo je v mojej povahe, neskôr som to potom aj uplatnila. Rada sa predvádzam a som stredobodom pozornosti.
V súvislosti s inscenáciou ste si korešpondovali s Allenom Ginsbergom. Stretli ste sa s ním aj osobne?
- Nie, keďže sme robili divadlo inšpirované jeho básnickou zbierkou Vytie a on vtedy ešte žil, rozhodla som sa mu napísať. List preložili do angličtiny a poslala som mu ho.
Prišla som domov asi o tri týždne, manžel mi podstrčil obálku a vraví: „Ginsberg ti písal." (Smiech.) Krásny vlastnoručne napísaný list. Nadchlo ho, že tu niekto niečo o ňom robí. Keď som to povedala v divadle, eufória. Veľa vecí mi prišlo ako z neba. Stretnutia a spolupráca s významnými ľuďmi, samozrejme, aj s ľuďmi jednoduchými, ktorí oplývali talentom a ľudskosťou. Vždy som sa z toho tešila, ale nikdy som nevedela postaviť na tom ani milimeter svojej istoty. Aj to je odvrátená črta mojej povahy.
Zorganizovali ste stretnutie filmárov s americkým astronautom Jamesom Irwinom.
- Malo byť školenie vo Vavrišove. Bol pozvaný lektor, prihlásení filmári. Pripravila som exteriér vo dvore majiteľa vodného gátra na spracovanie dreva. Gátrista ráno v prvý deň školenia akciu odvolal, ochorela mu žena. Prišla som o námet, nebolo mi do smiechu. Vo Vavrišove bol akurát James Irwin, americký astronaut. Vavrišovo je najstaršou baptistickou obcou v bývalom Československu. Oni pozvali Jamesa Irwina, ktorý je tiež baptista, na návštevu už pred rokom.
Prišiel. V Prahe ho prijal Václav Havel, prednášal aj v Bratislave a napokon Liptovskom Hrádku. Do Vavrišova prišiel aj so svojou manželkou. Strávili tu dva dni. Prvé, čo mi napadlo bolo, že sa skontaktujem s baptistami. Boli ústretoví a sám astronaut súhlasil účinkovať v našom filme. Začal sa rýchlo písať scenár, režisér a lektor Samo Ivaška nás doviedol do varu: „To je mesačný človek, zanecháva stopy."
Tak vznikol film Tiché pristátie, sprievodná hudba skupiny Pink Floyd. Začína obrazom tichej dediny Vavrišovo, ráno. Ľudia vstávajú, stará mama umýva vnučku vodou z lavóra, nalieva mlieko, periny dáva vetrať von na gánok. Hra lúčov slnka. Do toho v čisto bielom baptistickom kostolíku americký astronaut rozpráva o svojom pristátí na mesiaci. Film bol ocenený striebornou palmou na filmovom festivale vo Francúzsku.
Čo by ste odkázali mladým umelcom ako svoje posolstvo?
- (Smiech.) Pripadá mi, že na Slovensku je každý druhý človek umelcom. Všetka mládež z môjho okolia sa vrhla na umenie alebo na humánne vedy. Neviem, ako sa chcú uživiť. Na druhej strane, myslím si, že umenie potrebujeme. Nedá sa bez neho žiť, obklopuje nás. Ja z kultúrnych aktivít najradšej navštevujem čítačky v knižnici G. F. Belopotockého. Nazývam to, že „okolo ide Paríž". Chodím na výstavy neprofesionálnych výtvarníkov, filmárske súťaže, besedy so zaujímavými osobnosťami, ojedinele na koncerty vážnej hudby Konvergencie. Žijeme síce na vidieku, ale vidieť a počúvať Štefana Hríba či Fedora Gála, Arnošta Lustiga, to sú zážitky, ktoré ma posúvajú a pomáhajú mi v orientácii. Želám mladým umelcom, aby boli okrem profesionálnosti pravdiví a aby im spoločnosť vytvárala adekvátny priestor.
