V jarnej časti Corgoň ligy odchytal Ružomberčan 25-ročný Pavol Penksa osem stretnutí, rovnaký počet aj v celej predchádzajúcej sezóne. V ročníku 2008/2009, keď zažil aj krst v našej najvyššej súťaži, to bolo 540 minút.
RUŽOMBEROK. Do sezóny 2010/2011 ako brankárska jednotka MFK vstupoval Libor Hrdlička. Šesť zápasov ste museli čakať na svoju šancu. Napokon však z toho bolo 720 medzi corgoňligovými žrďami.
Možno hovoriť z vašej strany hovoriť o spokojnosti?
- Myslím si, že ani jeden futbalista, ktorý neodtiahne celú sezónu a nie sú v tom zdravotné dôvody, nejasá. Samozrejme, chcel som viac chytať, avšak tešia ma aj tie príležitosti, ktoré som dostal.
Čo všetko prebehne brankárovi hlavou, keď na lavičke čaká, kedy konečne pôjde medzi žrde?
- Nie je to nič príjemné. S Liborom sme nikdy do poslednej chvíle nevedeli, kto pôjde do brány. Je to situácia, s ktorou sa musíme vyrovnať a len húževnato bojovať o „flek". Určite príjemnejšie je pravidelne chytať, ako sa s niekým striedať.
Na ktorý jesenný zápas máte najkrajšie spomienky?
- Všetky, čo sme vyhrali, si rád vybavujem. Avšak asi najviac na stretnutie v Nitre. Vyhrali sme 2:1, gól do našej siete padol len po Rákovej jedenástke a dobre sa mi chytalo. Len škoda, že zároveň išlo aj o posledný víťazný zápas Ružomberka v jesennej časti.
Dosť často ste nastupovali aj za béčko v I. lige. Napĺňali vás aj tieto majstráky?
- Jednoznačne. Ja sa veľmi teším na každý zápas. Keď som v sobotu v Corgoň lige sedel na lavičke, sám som sa na druhý deň pýtal do brány. Navyše, v béčku je veľmi dobrá partia. Tiež som sa tu cítil uvoľnenejší, psychický tlak nebol taký ako v Corgoň lige. V B tíme som si aj takzvane dobýjal baterky.
Vráťme sa trošku dozadu. V šestnástich ste prvý raz prišli pod Čebrať a už aj ročnou skúsenosťou v Rakúsku. O čo vlastne išlo?
- Mal som trinásť, keď som išiel do Hornu, ktorý je farmou Rapidu Viedeň, na výber. Zišlo sa tam okolo 150 chalanov, vrátane viacerých mladých futbalistov zo Slovenska. Sitom sme prešli iba dvaja Slováci. Rok som navštevoval tamojšiu základnú školu, bola to pre mňa obrovská skúsenosť, veľmi veľa mi dala do života. Nehovoriac už o tom, že naučil som sa jazyk.
Po príchode do Ružomberka ste sa ale v novom klube veľmi neohriali. Čo nasledovalo potom?
- Bol som v Kunoviacich a v Prachaticiach, kde klub skrachoval. Potom prišiel zase návrat do ružomberského klubu a ročné hosťovanie v Šali.
Prečo ste aj druhý raz vstúpili do tej istej rieky?
- Počas môjho pôsobenia v Čechách, Ružomberok získal titul a vyhral pohár. To ma ťahalo a aj tamojšie podmienky. Prvým brankárom bol vtedy Ľuboš Hajdúch.
Už niekoľko rokov ružomberských brankárov má na starosti tiež niekdajší gólman, váš otec Milan. Práve on vás pritiahol k futbalu?
- Áno. Keď som bol malý, tak sme trénovali len tak zo zábavy. Otec bol určite jeden z tých, vďaka ktorým dnes stojím v bráne.
Vo futbalovom hnutí je však z Penksovcov známejší váš bratranec Marek, bývalý reprezentant. Ste s ním v kontakte?
- Priznám sa, videli sme sa iba párkrát. Marek bol taký futbalový svetobežník, pochodil takmer celú Európu. Hoci sme neboli v kontakte, sledoval som jeho futbalovú dráhu.
Čo nevidieť, sme na prahu nového roka. S akým želaním do neho vstúpite?
- Určite viac chytať, aby to na jar nebolo len osem stretnutí za A mužstvo. S tým súvisí aj moje prianie byť zdravý a mať optimálnu športovú formu. Samozrejme, všetci dobre vieme, že po jeseni nie sme na tom najlepšie. Verím, že na jar sa Ružomberok posunie v tabuľke tam, kde patrí.
