Svetoznámy mím Milan Sládek predstavil svoje umenie bez slov vo viac ako päťdesiatich krajinách sveta. Už viac ako päťdesiat rokov si natiera tvár bielym púdrom, oči si maľuje čiernou ceruzkou a pery červeným rúžom.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Porozprávali sme sa s ním v Liptovskom Mikuláši na festivale pantomímy a pohybových divadiel PAN 2010 v šatni pred predstavením počas líčenia.
Líčite sa vždy sám alebo máte maskéra?
- Raz ma jeden maskér nalíčil a bol som veľmi nešťastný, lebo som to nebol ja. Poznám svoju tvár najlepšie a tým pádom sa najlepšie nalíčim sám.
Púder zrejme vašej pleti neškodí, práve naopak.
- Dnes sú už kvalitné púdre, ktoré sú zdravé a obsahujú dokonca aj vitamíny. Ale keď som začínal a zinková beloba sa mi dostala do očí, preplakal som celé predstavenie.
S Milanom Sládkom sme sa rozprávali v šatni v liptovskomikulášskom Dome kultúry pred vystúpením. Dovolil nám fotografovať, aj keď si maľoval pery. FOTO: BEATA CHRENKOVÁ
Ako ste začínali?
- Keď som mal asi pätnásť rokov, prečítal som si knižku Františka Kožíka Najväčší z pierotov. Bol som ňou taký nadšený, že umelecká priemyslovka a rezbárstvo, ktoré som vtedy študoval, išli bokom. Existovala iba pantomíma. Mal som potrebu natrieť si tvár na bielo, zničil som doma niekoľko posteľných plácht, aby som si mohol urobiť pierotský kostým a začal som robiť prvé pantomímy. Keďže žiadna špeciálna škola pre pantomímu nebola, išiel som študovať herectvo na Vysokú školu múzických umení (VŠMÚ) v Bratislave.
Keď som ukončil prvý ročník na VŠMÚ u Júliusa Pántika, dostal som sa do Prahy do divadla E. F. Buriana. Prijal ma bez toho, aby ma videl. Mali sme tam aj pohybovú výchovu a mohli sme komponovať pantomimické predstavenia.
S priateľom sme si vymysleli, že zahráme Čechovovu Smrť úradníka. Burianovi sa to páčilo, a tak sme cez prázdniny dali dohromady s kolegom Eduardom Žlábkom pantomimickú komédiu, ktorá sa volala Hrča, po česky Boule. Lenže Burian zomrel a nevedeli sme, či sa nám podarí dostať ju na javisko. Jeho manželka nám však dovolila, aby sme ju zahrali a bolo to také „malé pozdvižení" v Prahe. V nej sa prvýkrát objavila aj postavička Kefka, ktorú som si vymyslel a dodnes ju hrám. Vyvíja sa a starne spolu so mnou.
Prečo Kefka?
- Keď som študoval v Prahe, býval som na internáte s českými kolegami a každé ráno som hľadal zubnú kefku. Oni nevedeli, čo hľadám, lebo po česky sa to povie inak - kartáček. A tak ma začali volať Kefka. Vtedy som mal aj vlasy trochu ako kefa, bol som ostrihaný na ježka.
Keď som hľadal meno pre postavu do svojej prvej hry, povedal som si, že sa bude Kefka. Neskôr som tak nazval aj divadlo, ktoré som založil v Kolíne nad Rýnom v roku 1974. Bolo to vtedy veľké riziko otvoriť divadlo pantomímy v Nemecku, lebo tento druh umenia tam nemal tradíciu. Nemohol som ho nazvať, napríklad, Svetové divadlo pantomímy, lebo keby ho za krátky čas zatvorili, bola by to hanba. Ale keby zatvorili Divadlo Kefka, nikto by to ani nevedel. Ale Divadlo Kefka prežilo a pobehalo celý svet.
Do roku 1968 ste pôsobili v Bratislave, ale po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa vaše divadlo pantomímy v Divadelnom štúdiu zrušili a stali ste sa nežiaducim. Za čo to bol trest?
- Viete, niektorí ma nemali v láske už predtým, lebo som sa nikdy nezapájal do politických dramaturgických plánov, ani som sa nemohol, lebo pantomíma je iné umenie ako činohra. Ale myslím si, že za tým bola hlavne závisť, lebo sme mali úspech a veľa sme už v tých časoch cestovali po svete.
Najskôr ste žili dva roky vo Švédsku, potom ste sa presťahovali do Nemecka. Prežili ste tam aj Vianoce. Aké boli? Čím sa líšia od slovenských?
- Prvé Vianoce vo Švédsku v roku 1968 boli trochu smutné a poznačené tým, čo sa doma udialo. Na druhé Vianoce nás pozvali na študentský večierok, na ktorý si každý priniesol vlastné jedlo a pitie. Dali nám texty s vianočnými pesničkami, ale ja som nespieval, lebo som ich nepoznal.
Vianoce v Nemecku sa od tých našich líšia tým, že na Štedrý večer nejedávajú kapra, ale hus. Ale ja som si pripomínal aj slovenské, varil som kapustnicu, mali sme oblátky s medom.
Raz som strávil Vianoce v Indonézii. Vyučoval som v Jakarte a od začiatku nového roka som mal učiť v Bankoku. Býval som vo veľkom hoteli, všade hrali Tichú noc, svätú noc vo všetkých možných jazykoch a na rôznych nástrojoch, aj bambusových. Keď som bol na raňajkách, cez okienka, na ktorých boli bielym sprejom nakreslené stromčeky, som videl ľudí, ako sa kúpali v bazéne.
Jeden študent ma pozval na návštevu k jeho rodičom, ktorí bývali blízko Jakarty. Cestou k nim som v nejakom mestečku uvidel katolícky kostol a mal som chuť ísť sa do neho pozrieť. Práve v ňom spievali Tichú noc v indonézštine. Bolo to veľmi zaujímavé a vyhŕkli mi slzy.
Vaša manželka je Japonka. Strávili ste niekedy Vianoce v Japonsku? Viete po japonsky?
- Po japonsky neviem, iba pár slov, komunikujeme po nemecky. Ani Vianoce som nikdy nestrávil v Japonsku. Sú tam bujarejšie a komerčnejšie ako naše, rodinný sviatok je u nich Nový rok.
Vystupovali ste vo viac ako päťdesiatich krajinách. Kde ste ešte nehrali?
- V Portugalsku a Grécku. Ale dúfam, že sa tam ešte dostanem.
Milan Sládek vystupoval vo viac ako päťdesiatich krajinách sveta.. Svoje umenie predviedol aj na festivale PAN 2010 v Liptovskom Mikuláši. FOTO: MAJKL VELNER
Ktorú zo svojich postáv hráte najradšej?
- Jedna z mojich najstarších pantomím sa volá Slnečnica. Mám ju veľmi rád, je časťou môjho života a osudu a vždy mi pomáhala ísť ďalej. Rád hrám aj biblické príbehy, napríklad Samsona a Dalilu. Stvárňujem v nich obe postavy, ale trochu som ich upravil a prispôsobil modernej dobe.
Je niečo, čo sa pantomimicky vyjadriť nedá?
- Ale nie všetko sa dá vyjadriť aj slovom. Emócie sa dajú ťažko opísať slovami a najprirodzenejšie ich dokáže sprostredkovať práve pantomíma. Reč tela je veľmi dôležitá.
Vedci hovoria, že až 65 percent všetkých informácií, ktoré vydávame, sú neverbálne, čiže reč tela. Iba 35 percent je verbálnych, čiže slovných. Dokonca, aj keď nieto hovorí bez emociálneho zázemia a výrazu, nechápeme, čo chce povedať, čo cíti. Chápeme iba význam slova ako informáciu. Milujem ťa sa dá povedať rôznymi spôsobmi a vždy to môže znamenať niečo iné.
Milan Sládek
Narodil sa v roku 1938 v Streženiciach pri Púchove. Prvé pantomimické predstavenie predviedol v Bratislave v roku 1958, o dva roky neskôr v pražskom Divadle E. F. Buriana uviedol pantomimickú komédiu Hrča (Boule). Od roku 1961 pôsobil v Bratislave. Po auguste 1968 sa stal nežiaducim, žil vo Švédsku a od roku 1970 v Nemecku. V Kolíne nad Rýnom založil pantomimické divadlo Theater Kefka. Ako profesor vyučoval pantomínu na vysokej škole v Essene. Spolupracoval s Goetheho inštitútom, ktoré ho posielalo do celého sveta, reprezentoval Nemecko. Po zmene režimu sa vrátil na Slovensko, zaslúžil sa o vznik divadla Aréna v Bratislave, bol aj jeho riaditeľom. V roku 2002 sa vrátil do Nemecka. Žije v Kolíne nad Rýnom, je ženatý a má jedného syna. Vystupoval a tvoril vo viac ako päťdesiatich krajinách, je autorom viac ako päťdesiatich inscenácií. Napríklad Pantalon a Columbine, Carmen, Kráľ Ubu, Salome, Apocalyptica. Napísal autobiografickú knihu Umenie okamihu, jeho koníčkom je maľovanie obrazov.
