Arpád Tarnóczy sa narodil ako šľachtic, bol politickým väzňom, po zmene režimu poslancom a slovenským veľvyslancom v Maďarsku. Je členom Rádu maltézskych rytierov, predsedom Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja na Slovensku a členom Správnej rady Ústavu pamäti národa.
LIPTOVSKÁ SIELNICA. S Arpádom Tarnóczym sme sa porozprávali na stretnutí bývalých politických väzňov a členov Zväzu protikomunistického odboja v Liptovskej Sielnici. V rámci neho bol aj seminár, na ktorom si pripomenuli popravených a umučených politických väzňov, ktorým na Slovensku odhalili pamätné tabule.
Aké ste mali detstvo?
- Narodil som sa v aristokratickej rodine v roku 1936. Rodičov si nepamätám, keď som mal rok, zahynuli pri autohavárii. Boli sme traja bratia a na našu výchovu dohliadala stará mama. Bola frankofilka, rozprávala siedmimi jazykmi, písala básne, ktoré jej dokonca vo Francúzsku aj vydávali.
Bývali sme v kaštieli v Novákoch, mali sme služobníctvo, súkromných učiteľov, často k nám chodievali návštevy. Mal som poníka aj kolobežku, ale nemohol som robiť to, čo som chcel. Presne sme mali nalinkované, čo môžeme, čo musíme a čo nesmieme. Bola to drezúra ako vo všetkých šľachtických rodinách. Povinné otroctvo od rána do večera. Hodiny klavíra, francúzštiny, latinčiny, spoločenského správania a tak ďalej. Štyrikrát za deň sme sa prezliekali.
Viete, čo bol môj najväčší sen, keď som bol malý chlapec? Z balkóna kaštieľa som videl, ako na lúke za plotom hrajú chlapci s handrovou loptou futbal. Väčšinou mali červené trenky a boli bosí. Mojím najväčším snom bolo mať červené trenky a hrať s nimi futbal.
Ako ste žili, keď ste o všetko prišli ?
- Keď nám v 45. roku všetko zobrali, z kaštieľa nás vysťahovali do koncentračného tábora, kde predtým boli Židia. Nestihli po nich ani prezliecť postele. Vyhnali nás tam všetkých, aj učiteľku klavíra. Videli sme, ako rabujú náš kaštieľ. Dodnes majú niektorí ľudia na nás averziu, lebo vedia, že vieme, že si postavili svoju existenciu na tom, že nás okradli.
V koncentráku sme boli asi tri mesiace. Potom sa našiel jeden človek, ktorý povedal ľuďom, aby mali rozum, že sme ešte len deti a presťahovali nás do domu, kde predtým býval náš vrchný lesný inžinier. Bol to vlastne náš dom.
Ako trinásťročného vás prvýkrát zatkli. Spomínate si na to?
- Bolo to na Božie narodenie. Zobrali ma od stola za to, že som roznášal letáky Smrť komunizmu. Sám som ich vyrobil. Odviedli ma na žandársku stanicu, bili ma a po niekoľkých dňoch pustili domov.
Chápali ste už vtedy význam slova komunizmus?
- Veľmi dobre. Naši lesníci boli totiž Rusi, ktorí ušli pred komunizmom z Ruska a hovorili o tom, čo sa tam dialo. Napríklad, že keď odmietli ľudia ísť do kolchozu, otrávili studne v celej gubernii a zahynulo milión ľudí. U nás takéto veci ľudia ešte nevedeli. Až keď sa vrátili z Ruska naši vojaci, rozprávali, čo tam videli a zažili. Ale tajne a potichu, lebo by ich boli zavreli.
Arpád Tarnóczy v roku 1947 dva roky predtým, ako ho prvýkrát zatkli. FOTO: ARCHÍV AT
S bratom ste sa v roku 1950 pokúsili ujsť do Nemecka, ale chytili vás.
- Žiaľ Bohu. Pustili na nás psov. Doteraz mám po nich pamiatku - jazvu na ruke. Pamätám sa, že sme mali v batohu jeden chlieb doma upečený a modlitebnú knižku. To bola naša výbava.
Tri mesiace nás vypočúvali a bili, aby sme povedali, čo chceli počuť. Odsúdili nás za velezradu. Domov som sa dostal až v roku 1953 aj to len preto, že prezident Zápotocký dal mladistvým amnestiu.
Bol som aj u pétépákov, v Libave sme betónovali muničné sklady. Ale po ôsmich mesiacoch ma pustili. Vďačím za to jednému lekárovi. Mal som zápal pohrudnice a poslali ma na lekársku prehliadku do Olomouca. Keď si doktor čítal môj životopis, neveril a pýtal sa ma, či je to pravda. Dal mi malý medailónik Panny Márie, povedal, aby som ho naslinil a prilepil na prsia, a tak ma zrengenoval. Do zdravotného záznamu potom napísal: „Vypsán z vojenské evidence na doživotí." Keď som sa mu neskôr išiel poďakovať, už bol pochovaný.
Čo ste robili, keď vás prepustili z väzenia?
- Býval som v slobodárni v Novákoch a nastúpil som pracovať do chemických závodov. Podarilo sa mi za liter rumu, na ktorý som si musel požičať, presvedčiť súdruha na personálnom oddelení, aby ma prijal do zamestnania. Odsúdili ma totiž aj na desať rokov straty občianskych práv a pri amnestii mi to zabudli vygumovať. Dvanásť rokov som robil pomocného robotníka.
V Novákoch ste trénovali vodné pólo. Ako ste sa k tomu dostali?
- Keď v chemických závodoch v Novákoch stavali nádrž civilnej obrany, nahovoril som ich, aby ju neurobili ako kocku, ale v tvare kvádra, aby mohla slúžiť ako bazén. Vymysleli sme aj spôsob, aby v ňom bola teplá voda. A tak sa v Novákoch rozbehlo plávanie a vodné pólo. Asi po šiestich rokoch postúpili Nováky do celoštátnej prvej ligy. Vtedy to bola dedina s asi štyritisíc obyvateľmi. Viac ako dvadsať rokov sme mali ligové vodnopólové mužstvo. Na Pohári európskych majstrov sme v 70-tych rokoch porazili dokonca aj CSKA Moskva.
Ale nikde som nemohol byť uvedený ako tréner, iba ako pomocný technický personál, čo nosil batožinu.
Zaslúžili ste sa o to, že v roku 1996 bol prijatý zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu. Bolo to ťažké?
- Preto som sa stal poslancom, aby som ho presadil. Bol som spoluautorom, predkladateľom aj spravodajcom zákona. Dlho som sa s niektorými hádal, nakoniec zákon prešiel o tri hlasy.
Argumentoval som, že zločiny komunizmu nemôžu byť premlčané, lebo to bol organizovaný zločin a ten je aj podľa medzinárodného práva, ktoré akcepujeme, nepremlčateľný. Po prijatí zákona som sa vzdal poslaneckého mandátu, lebo svoj cieľ som splnil.
V roku 1998 ste sa stali veľvyslancom Slovenskej republiky v Maďarsku.
- V tých časoch to bolo veľmi horúce kreslo, lebo sa riešilo Gabčíkovo Nagymaros. Dobre som si rozumel s vtedajším maďarským prezidentom Arpádom Gönczom, ktorý bol tiež bývalý politický väzeň. Snažil som sa byť pre Slovensko užitočný a dúfam, že som aj bol.
Po tragickej nehode riaditeľa Ústavu pamäti národa (ÚPN) Jána Langoša ste boli jedným z kandidátov na tento post. Prečo ste sa neskôr kandidatúry vzdali?
- Povedal som, že túto funkciu prijmem len vtedy, keď s tým budú súhlasiť všetky parlamentné strany. Súhlasili. Potom som v Národnej rade prezentoval svoju predstavu, ako by podľa mňa mal ÚPN fungovať. Povedal som, že celý ústav treba preorať, lebo vtedy fungoval ako politická strelnica. Naháňali sme udavačikov, spolupracovníkov Štb, ktorých potrebovali „odstreliť", ale to boli iba sluhovia veľkých eštébákov a tí boli tiež len sluhami tých najvyšších súdruhov, ktorých sme nechávali nedotknutých. To som považoval za zvrátenosť.
Po tomto mojom prejave niektoré politické strany, ktoré ma predtým podporovali, odstúpili. Preto som sa vzdal kandidatúry napriek tomu, že som mal šancu byť zvolený.
Čo pre vás znamenalo pasovanie za maltézskeho rytiera?
- Bolo to pre mňa veľké zadosťučinenie. S maltézskymi rytiermi som bol v kontakte už dávnejšie. Na rodovom erbe máme napísané: Opressum deffend, čo znamená, pomáhaj odkázaným. Motto maltézskeho rádu je podobné: Ochrana viery a pomoc chudobným. Čiže, boli sme si blízki. Stretával som sa s nimi v Ríme aj vo Vatikáne.
Do Rádu maltézskych rytierov ma mali prijímať v Ríme, ale mojím snom bolo, aby sa investitúra (pasovanie) uskutočnila na Slovensku, lebo sa hlásim k Slovákom, aj keď šľachta v podstate nemá národnosť. Som šťastný, že sa to podarilo. Za maltézskeho rytiera ma pasovali v roku 2001 v Dóme svätého Martina v Bratislave. Bola to prvá investitúra aristokrata hlásiaceho sa k slovenskej národnosti na území Slovenska po 450 rokoch.
Investitúra (pasovanie) Arpáda Tarnóczyho za maltézskeho rytiera v Dóme svätého Martina v Bratislave. A. Tarnóczy (vpravo) mal počas nej ľavú ruku v sadre, zlomil si ju na dvoch miestach deň pred obradom. FOTO: ARCHÍV AT
Stretávali ste sa s mnohými vplyvnými ľuďmi, boli ste vraj aj na narodeninovej oslave princa Charlesa. Je tiež maltézsky rytier? Prezradíte, aké špeciality na oslave ponúkali?
- Princ Charles je rytierom niekoľkých rádov. A pokiaľ ide o špeciality, prvýkrát som tam jedol chrobáka obaleného v strúhanke, ešte sa hýbal. Zjedol som ho zo zvedavosti. Anglickej kuchyni a ich pudingom som nikdy neprišiel na chuť.
Hlavným poslaním maltézskych rytierov je pomáhať chudobným, chorým a opusteným. Ako pomáhate?
- Poskytli sme peniaze na rôzne prístroje a zariadenia viacerým nemocniciam, detským domovom aj väzniciam. Aj tento rok pred Vianocami im rozdáme asi dva kamióny darčekov. S manželkou sme si na diaľku adoptovali dve deti v Indii a už niekoľko rokov prispievame na ich vzdelanie a živobytie.
Máte nejaký nesplnený sen?
- Básnik Milan Rúfus, ktorého som navštívil niekoľko dní pred jeho smrťou, v jednej básni napísal, že Pán Boh nám stvoril krásnu Zem. Mojím snom a želaním je, aby v tejto krásnej Zemi žili dobrí a šťastní ľudia.
Rád maltézskych rytierov
Maltézsky rád vznikol v 11. storočí. Jeho úlohou bola spočiatku starostlivosť o chorých pútnikov do Svätej zeme, neskôr ochrana kresťanských a pútnických miest pred islamom a arabskými nájazdami. Rád maltézskych rytierov je suverénnym neštátnym subjektom, vydáva vlastné mince a poštové známky a má vlastnú značku áut. Sídlom rádu je Rím, vlastní aj pevnosť St. Angelo na Malte. Hlavou rádu je veľmajster a najvyššou autoritou pápež. Maltézsky rád udržuje diplomatické styky s približne sto štátmi sveta. Na Slovensku má tiež svoje zastúpenie. Veľvyslanectvo rádu sídli v Bratislave. Štátnym sviatkom je 24. jún - narodenie svätého Jána Krstiteľa, patróna rádu, a symbolom osemramenný maltézsky kríž. Poslaním Rádu maltézskych rytierov je pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi, najmú chudobným, chorým a opusteným bez rozdielu rasy a náboženského vyznania.
