etovej práci. Hudba, spev a tanec patria k jej životu.
Váš vzťah k folklóru je evidentný. Kedy a kde ste sa začali venovať tomuto druhu umenia?
- Nevedomky a prirodzene od detstva. Hudba, spev, tanec a divadlo boli prirodzenou súčasťou života dedinky Konrádovce pri Fiľakove, kde som prežila detstvo a mladosť. Prvý ozajstný súbor, v ktorom som začala tancovať, bol folklórny súbor Mladosť na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. O dva roky som tancovala simultánne už aj vo folklórnom súbore Partizán pri Biotike Slovenská Ľupča, v ktorom som účinkovala dvanásť rokov. Tam som začala diaľkové štúdium choreografie pri Osvetovom ústave v Bratislave.
Po roku učiteľovania v Brezne som nastúpila na Krajské osvetové stredisko v B. Bystrici, kde som desať rokov pracovala ako metodička pre detské a amatérske folklórne súbory stredoslovenského kraja. V tých časoch som často chodila aj do Liptova do Detského folklórneho súboru Ďumbier, Váh aj do Závažnej Poruby.
Ako ste zakotvili vo Váhu?
- Bola to náhoda. Na jednom školení pre vedúcich folklórnych súborov, ktoré som organizovala, ma oslovili mladí vojaci z Liptovského Mikuláša, či by som sa na nich neprišla pozrieť, že potrebujú pomoc. Prišla som, pozrela sa a zostala. Roky som dochádzala dvakrát týždenne večer na nácvik a ráno skorým autobusom späť do práce v Banskej Bystrici. Počas materskej dovolenky som dochádzala len príležitostne na sústredenia a nakoniec sme sa rozhodli presťahovať.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu a zdroje pre choreografiu tanečných blokov?
- V časoch, keď som začínala, sa ešte dalo nájsť veľa nového, scénicky neznámeho folklórneho materiálu. K mnohým inšpiratívnym folklórnym materiálom som sa dostala najmä pri príprave scénických programov, ktoré som pripravovala a režírovala na folklórnych festivaloch a slávnostiach v Detve, Východnej, Terchovej, Likavke. Tiež pri metodickej pomoci detským a amatérskym folklórnym súborom. Keď som začala spoluprácu so súborom Váh, bolo treba pre nich urobiť dramaturgický plán. Postavila som ho na vtedy ešte málo známom, súbormi nespracovanom folklórnom materiáli zo stredného Liptova.
Moje prvé cesty za ich objavovaním viedli najprv do dedín v okolí Liptovského Mikuláša . Za ujom Martinom Uličným do Ploštína, za tetou Zuzanou Štrkolcovou - Uheľoví do Závažnej Poruby a za pani učiteľkou Boženou Devečkovou do Smrečian.
Vedenie súboru organizačne aj umelecky je kus tvrdej práce. Aká je podstata vedenia?
- Po organizačnej stránke sa vo vedení súboru vystriedalo veľa ľudí. Prvým, s ktorým som sa stretla, bol kapitán Oravkin. Šikovný organizátor, Horehronec z Heľpy, ktorý mi ale chcel hovoriť aj do tvorby a tvrdil, že požiadavkou armády sú rady a diagonály. Nedala som sa a robila som ďalej podľa seba.
Vedúci sa každú chvíľu striedali, väčšinou riešili organizačné zabezpečenie vystúpení, uvoľnenie chlapcov zo služieb, dopravu, šitie krojov. Finančne to pokrývala vysoká vojenská škola. Po novembri 1989 už bolo čoraz menej peňazí na kultúru, ale ako vojenský súbor sme nesmeli prijímať za vystúpenie honorár. Tak sme si založili Občianske združenie priateľov FS Váh.
Po mnohých pokusoch viesť súbor z radov vlastných členov sa stala vedúcou Mirka Palanová. Ona teraz nesie na svojich pleciach nielen umeleckú, ale aj náročnú organizačnú prácu súboru. Je to veľká zodpovednosť voči objednávateľom vystúpení i voči divákom, členom súboru aj ich rodičom. Je to dennodenná drobná organizačná práca, ktorej sa netlieska. Vidieť ju len vtedy, ak náhodou niečo zlyhá. Bez nej by takýto rozbehnutý kolos nemohol jestvovať.
Umelecká stránka je viac na očiach. O priazeň publika treba vždy odznova bojovať, lebo ak bolo niečo dobré dnes, zajtra divák čaká viac. A stále je čo vylepšovať. V čom teda spočíva vaša práca?
- Tvorcovia programov a choreografií nesú na trh svoju kožu. Z množstva krásnych ľudových piesní, tancov a zvykov musíme vybrať tie, ktoré uvedieme na scéne, to je dramaturgia. Potom vybrať melódie, zoradiť ich, naplniť tanečnými krokmi, priestorovou kresbou, obliecť do kroja, to je choreografia. O tanečnú prípravu tanečníkov sa starajú taneční pedagógovia. Potom treba s tanečníkmi, muzikantmi a spevákmi nacvičiť nový program, dotiahnuť to scénicky aj režijne.
Som hrdá, že všetky tieto funkcie už dnes robia naši odchovanci, niektorí dokonca vyštudovali aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave: choreografiu Mirka Palanová, tanečnú pedagogiku Evka Ohraďanová, Simonka Dikaszová, Ďuro Ďuriš. Ostatní pri Národnom osvetovom centre v Bratislave alebo v súčasnosti si dopĺňajú vzdelanie diaľkovým štúdiom pri Súkromnej základnej umeleckej škole v Liptovskom Hrádku: J. Štrkolec, E. Bernáthová, M. Košová, M. Žabková, J. Adamík, M. Dvorožňáková - Fuzáková, L. Šupejová - Bačkorová.
Ktoré okamihy Váhu považujete za medzníky?
- Súbor vznikol asi pod šťastnou hviezdou, lebo úspechy žal už od prvých rokov.
Na súťažiach armádnej tvorivosti vždy získal niektorú z cien na prvých priečkach, neskôr sa stal trinásťnásobným laureátom armádneho festivalu Folklórny Turiec v Martine aj Folklórny Trenčín. Neskôr i na civilnej pôde získaval popredné ceny.
Na celoštátnych súťažiach choreografií sme získali ceny za choreografie: Ofčiari, Bez muziky, Po Štrbsky. V posledných rokoch sa zúčastňujeme celoštátnej súťaže sólistov tanečníkov Šaffova ostroha v Dlhom Klčove, odkiaľ sa hrdo vraciame so zlatou, striebornou či bronzovou ostrohou. V tomto roku to boli dva zlaté ostrohy.
Žijeme v dobe, keď technika robí kultúru a človek sa stáva konzumentom. Čo vás najviac znepokojuje a čo najviac teší z hľadiska kultúrnej tvorivosti a aktivity nositeľov tradícií národa?
- Nositelia tradícií, žiaľ, vymierajú. S nimi odchádza aj naše kultúrne dedičstvo. V určité večerné hodiny sú naše ulice ľudoprázdne. Sadnúť si spolu a len tak sa porozprávať pred domom, sa akosi vytratilo. Zašívame sa do svojich príbytkov a pozeráme sa všetci na to isté, ale každý sám. Ešteže sa aspoň na ulici pozdravíme. Spoločné stretnutia pri práci a zábave, kde sa prirodzene preberali stáročiami preosiate tradície, sú v nenávratne. Najviac mi je smutno z toho, že sme to dovolili. Prečo si tak málo vážime to svoje a nekriticky preberáme to cudzie?
Pochodila som veľa krajín a viem, prečo fandím Bretóncom, ktorí sa každý piatok a sobotu stretávajú v niektorej blízkej obci a bez ohľadu na svoj vek dlho do noci tancujú pri gajdách a heligónke svoje tance. A verte, že sú vďaka tomu v dobrej kondícii telesne i duševne. Závidím aj Maďarom, ktorí dostali ľudové tance do školských osnov nielen formálne, ale ich tam vyučujú taneční majstri, takže každé dieťa vie tanečnú abecedu ľudového tanca svojho národa. A v ďalekej Brazílii, z ktorej sme sa nedávno vrátili, ma prekvapili potomkovia nemeckých prisťahovalcov gauchovia, pôvodne pastieri dobytka, ktorých poznáte z telenoviel. Oni na to, aby sa gauchami mohli stať, musia vedieť svojich tridsať pôvodných ľudových tancov. Tí, ktorí s nami účinkovali, boli na poslednej súťaži na piatom mieste z 5-tisíc takýchto zoskupení. Úžasné, akú majú úctu k svojej kultúre.
Teší ma, že aj u nás sa začali mladí, a to nielen zo súborov, vracať k tancovaniu pre seba, nie pre divákov. Vznikajú zábavy, na ktorých sa robí škola tanca a na základe starých filmových nahrávok naštudované tanečné kroky sa vracajú do života s pôvodným poslaním - zatancovať si pre seba, pre radosť. Verím, že sa rozšíri i do našich končín. Prvé lastovičky sme robili aj my pri podujatiach súboru Váh. Vari raz pochopíme, aké poklady vytvorili naši predkovia a že sú hodné toho, aby ostali živé.
So súborom ste prešli kus sveta. Vzniká priehrada medzi národným a svetovým posolstvom dávnych čias?
- Neviem, či nejaké univerzálne svetové posolstvo existuje. Viem len, že na medzinárodných folklórnych festivaloch sa tancom a piesňou svojho ľudu spoznávame navzájom. Je v nich totiž zakódovaná duša každého národa. Dnes sa už mladí všade na svete dohovoria anglicky.
V časoch mojej mladosti sme sa dohovorili tiež: očami, úsmevom, pri spoločnom tanci a keď bolo treba, aj rukami-nohami.
Po niekoľkých dňoch sa lúčime so slzami v očiach. Ostávajú spomienky a ľudia z ďalekých krajín chcú spoznať malé Slovensko, kde sú takí dobrosrdeční mladí ľudia. A my si zase na mape sveta zaznačíme nové miesta, kde máme nových priateľov.
Pekne nám to povedal Francúz José Nivet, ktorý sa naučil po slovensky: „Ste najlepšími veľvyslancami svojej krajiny."
