né koníčky a vlastnosti.
Ako ste sa dostali k maľovaným krížovkám?
- Maľované krížovky ma naučila lúštiť moja dcéra. Spočiatku som ich lúštil v časopisoch, ale bolo to zdĺhavé. Tak som hľadal na internete, našiel si tú správnu stránku a začal som ich lúštiť tam.
Na stránke je zaregistrovaných asi 125-tisíc lúštiteľov z celého sveta. Približne po troch rokoch lúštenia som sa vlani v apríli dostal na prvé miesto v počte vylúštených krížoviek a túto pozíciu si zatiaľ udržujem.
Keďže som súťaživý tvor, štyrikrát som sa zapojil aj do turnaja v riešení maľovaných krížoviek na čas. V zatiaľ poslednom turnaji som skončil na druhom mieste na svete a prvom na Slovensku.
Ako internetový turnaj v lúštení maľovaných krížoviek vyzerá?
- Každý turnaj mal 24 kôl spravidla po desať krížoviek strednej obtiažnosti, ktoré boli v určenom čase uverejnené na webovej stránke. Čas sa počíta od ich uverejnenia do vylúštenia. Najmä u ľahších krížoviek zohráva dosť podstatnú úlohu rýchlosť internetového pripojenia, ktoré mi najmä vo večerných hodinách zhoršovalo dosahované výsledky.
Na vašej webstránke je maľovaná krížovka - obrázok dinosaura, ktorú ste lúštili viac ako sedem hodín. Je to váš rekord alebo ste nejakú maľovali aj dlhšie?
- Obrázok dinosaura je zložený zo šiestich krížoviek 50x50 štvorčekov a nelúštil som ho naraz. Dosiahnutý čas je súčtom časov všetkých šiestich krížoviek. Sú však aj zložitejšie krížovky. Nevediem si štatistiku, ktorú som riešil najdlhšie. U mnohých mám vyriešených niekoľko častí a dostávam sa k nim postupne.
Čo robíte s maľovanými krížovkami? Máte ich niekde uložené, prípadne zavesené na stene ako obrazy?
- Vyriešené krížovky sú uložené na serveroch, kedykoľvek si ich môžem pozrieť alebo vytlačiť. Ale zatiaľ som vytlačil len niekoľko obrázkov pre vnučky, väčšinou rozprávkové alebo zvieracie námety.
Aká je vaša najkrajšia maľovaná krížovka?
- Ťažko povedať. Niektoré sú dosť vydarenými kópiami umeleckých diel alebo fotografií. Často sú to portréty osobností, významné stavby z celého sveta a iné motívy.
Máte všetky Janského plakety aj Medailu profesora Jána Kňazovického za 100-násobné darovanie krvi. Ešte v tom plánujete pokračovať? Volali vás niekedy náhle, keď išlo o život?
- Darcom krvi som už od roku 1972, zatiaľ som ju daroval 102-krát a pokiaľ mi to zdravie dovolí, ešte niekoľko litrov by som chcel darovať.
Za takmer štyridsať rokov ma zavolali niekoľkokrát. Raz si dokonca jedna pani zistila mená darcov, ktorí zachránili jej mame život. Všetci sme sa stretli u nich na zabíjačke. Bolo nás tam sedem a bolo veselo.
Ste rodák z Trenčína. Ako ste sa ocitli v Liptove?
- Do Liptovského Mikuláša som prišiel v roku 1968 študovať najskôr strednú a potom vysokú vojenskú školu. Oženil som sa tu a po trojročnom pôsobení v Jihlave som pracoval vo vojenskej akadémii v rôznych funkciách, v posledných rokoch pred odchodom do dôchodku ako náčelník školskej skupiny na fakulte logistiky.
Ste jeden z mála mužov, ktorý nemá vodičský preukaz. Prečo?
- Keď som ho chcel mať, nemal som možnosť si ho urobiť a potom som si zvykol na život bez auta. Pri väčších vojenských cvičeniach som však ako veliteľ často musel jazdiť na rôznych vojenských vozidlách, aj na tanku. Nikoho nezaujímalo, že som nevodič. Našťastie, väčšinou to bolo vo výcvikových priestoroch, takže okrem zopár vylomených stromov, stĺpov a polámaných plotov som nikomu neublížil.
Nemáte ani mobil. Nechýba vám?
- Nerád telefonujem, s mobilom strácam pocit osobnej slobody. Dcéry a manželka sa mi ho už niekoľkokrát pokúšali vnútiť, ale zatiaľ úspešne odolávam. Nie je nič horšie, ako keď popíjam pivko a zavolá manželka, čo všetko treba nakúpiť. Veď by mi to pivo zhorklo v ústach.
Zbierate vtipy a staré pohľadnice. Koľko ich máte?
- Pohľadnice už nezbieram, uchovávam len pozostatky zbierky z detských rokov. Mám ich asi štyritisíc, najstaršia je z roku 1898. V mladosti som zbieral všeličo, teraz už len vtipy a peniaze. Ale vtipy mi pribúdajú rýchlejšie. Spočiatku som zbieral iba zakázané, neskôr všetky. Väčšinou ich mám uložené v počítači. Tie, ktoré som mal v zošitoch, som do počítača prepisoval takmer osem rokov. Spolu ich mám možno pol milióna.
Od roku 1989 pravidelne publikujem v časopise Kocúrkovo, kde mi vyšla v deväťdesiatych rokoch kniha vtipov Nebo - Peklo - Raj. Okrem vtipov zbieram aj aforizmy a perličky zo školských lavíc. Mám ich tiež niekoľko desiatok tisíc, niektoré som aj sám vytvoril.
Váš najobľúbenejší vtip?
- Nemám najobľúbenejší, ale páči sa mi, napríklad, tento: Čo treba urobiť, keď sa nám na ulici vyšpiní na hlavu holub? Poďakovať Pánu Bohu, že nedal krídla kravám.
Hrali ste vo filme. Ako sa vám to podarilo?
- Počas môjho štúdia nakrúcali v okolí niekoľko filmov a televíznych seriálov. Keď potrebovali do komparzu Nemcov, partizánov, trestancov a podobne, často si vyberali vo vojenskej škole. Bola to možnosť, ako si privyrobiť. Za jeden filmovací deň sme dostávali sto korún, čo boli vtedy pre nás veľké peniaze, nehovoriac o tom, že sme sa uliali zo školy.
Prezradíte veselú príhodu z nakrúcania?
- Vo filme Vlak do stanice Nebe bola scéna, kedy vyhodili do vzduchu železničný most. Aby nevbehlo do záberu nejaké auto, strážili sme v nemeckých uniformách na určených miestach príjazdové cesty. Zastavili sme trabant, ktorého posádka pri pohľade na nás nechala všetko tak a zutekala do lesa.
V jednom televíznom seriáli som bol zase v komparze ako trestanec v kameňolome. Spolužiak bol nemecký dozorca. Ušlo sa mi od neho niekoľko rán korbáčom a veru, poriadne štípali. Lenže, na druhý deň obliekli za dozorcu mňa. Spolužiak bol trestanec a ja som si tiež dal záležať, aby pracoval poctivo. Pomsta bola sladká.
Máte okrem maľovaných krížoviek aj iné koníčky?
- Koníčkov mám veľa. Každý chlap je vlastne veľké dieťa, ktoré sa rado hrá a o mne to asi platí dvojnásobne. Kedysi som lepil modely autíčok, lietadiel, staval hrady, maľoval taniere. V súčasnosti si rád zaplávam, v lete jazdím na bicykli a venujem sa vnúčatám a psíkovi. So psíkom však nie som príliš úspešný, pretože už bude mať desať rokov a stále sa mi nepodarilo naučiť ho chodiť na splachovací záchod, čo pokladám za svoj veľký životný neúspech.
