Ráno v deň maminých narodenín išiel na záchod. Kráčal ešte po svojich nohách. Potom sa mu zrazu podlomili kolená, spadol na zem a v priebehu niekoľkých hodín úplne ochrnul.
„Myslela som si, že ho len bolia nohy alebo má svalovicu. V tej chvíli mi nenapadlo, že by mohol Matúš bojovať o život," priblížila svoje spomienky na chvíľu, ktorá radikálne zmenila život celej rodine, Matúšova mama.
Zdravý chlapec ochrnul v priebehu dvoch hodín
Clapca okamžite odviezli do nemocnice, kde zisťovali príčinu jeho náhlej neschopnosti pohnúť nohami. Matka odišla do práce, pretože netušila, aký zákerný nepriateľ v tej chvíli ukrajuje Matúšovi zo zdravia.
Keď neurológ Ján Pajor urobil lumbálnu punkciu a zistil u chlapca Guillan-Barré syndróm, ojedinelé ochorenie, ktoré môže spôsobiť ochrnutie organizmu tým, že zasahuje aj do životne dôležitých orgánov. Tak rýchlo, ako choroba príde, tak pomaly odznieva.
Okamžite zariadili prevoz na detské oddelenie intenzívnej medicíny do martinskej fakultnej nemocnice. O desiatej hodine ho urýchlene prijali na oddelenie. Keď Matúša priviezla sanitka, nehýbal už ani rukami, ani trupom, mohol iba ležať a hýbať hlavou. „Bol ako handrová bábika, ktorú museli prenášať na rukách," opísala matka stav syna, keď za ním pricestovala do martinskej nemocnice.
„Primár v Martine nám povedal holú pravdu, diagnózu potvrdil. Chcela som, aby mi v normálnej reči vysvetlil, čo sa s mojím synom deje. Vôbec som netušila, čo Matúškova choroba znamená. Lekári sa báli, že mu napadne aj pľúca a nebude schopný samostatne dýchať, alebo mu napadne mozog a bude mentálne postihnutý," priblížila slová lekárov matka Marta.
Odišla z práce, aby synovi dodávala nádej
V nemocnici Šalyovcom povedali, že Matúš bude prvé dva týždne na hrane života, pripravovali na najhoršie.
„Sama pre seba som si povedala, že moje dieťa bude žiť a myšlienku na smrť som hodila za hlavu. Bola to pre mňa veľká rana pod pás. Každé ráno som sa modlila, aby mi ho Boh nezobral, pretože je mladý chlapec, ktorý v živote ešte veľa dokáže. Nikomu neublížil, nemá za sebou prešľapy," vyznala sa Marta, ktorej dodávali silu vlastný optimizmus a nádej na synovo vyzdravenie.
Matka ešte v ten deň, keď chlapca odviezli do nemocnice, odišla z práce a zostala pri Matúšovi.
„Keď sme za ním prišli, iba ležal, všetko ho bolelo, ale našťastie aspoň komunikoval. Zostala som tam s ním, neváhala som ani chvíľu, napriek tomu, že som mala prácu. Aj keby som mala zostať o suchom chlebe a rožku, budem pri mojom dieťati. Myslím si, že prítomnosť matky v takýchto chvíľach je rozhodujúca," povedala Marta, ktorá v Martine strávila spolu so synom dva mesiace.
Liečba je behom na dlhé trate
Matúš prešiel sériu náročných vyšetrení. Dvojtýždňová intenzívna liečba infúziami, našťastie, zabrala a lekári vylúčili ohrozenie života.
Primár oznámil rodine, že chlapec nezomrie, no bude ochrnutý. Aby nebol úplne bezvládny a ležiaci, musí vynaložiť veľa sily. Liečba choroby je behom na dlhé trate a prináša so sebou množstvo hodín tvrdej driny pri cvičení.
„Keď k nemu prišla rehabilitačná sestra a začali cvičiť, Matúš veľmi plakal. Musela som odísť z izby preč, nemohla som to počúvať. Nepáčilo sa mu to, no povedala som, že ak chce znova behať s chlapcami, musí byť trpezlivý, pracovať na sebe, cvičiť aj cez slzy. Obdivujem ho, že to v takom veku vydržal," priblížila Marta ťažké chvíle, s ktorými sa musela vyrovnať, aby bola synovi oporou.
V úsilí vrátiť chlapcovi zdravie matka oslovila lekárov so žiadosťou o rehabilitačný pobyt: „Matúšov zdravotný stav si ďalšiu liečbu doslova vyžadoval. Lekári nám vyšli v ústrety a o tri týždne sme už boli v kúpeľoch v Kováčovej."
Nikdy sa nevzdali nádeje
Veľmi im pomohla rehabilitačná sestra, ktorá sa s chlapcom, podľa mamy, vôbec nemaznala. „City a ľútosť museli ísť bokom, nastúpil tvrdý režim, cvičenie. Aj sám Matúš si potom uvedomil, že jeho bolesť je ako hodená skákajúca loptička, ktorá sa mu po páde na zem vráti."
Marta si spomína na dôležitý okamih, ktorý by nevymenila ani ya výhru v lotérii: „Raz ráno na mňa silno kričal a volal ma. Dokázal zdvihnúť ruku, bol to jeho prvý samostatný pohyb."
Z Kováčovej odchádzal na invalidnom vozíku, v ktorom už sám sedel, hýbal rukami a bol menej odkázaný na maminu asistenciu. „Sestričky boli nadšené zo zlepšenia jeho stavu. Nedávali mu veľkú šancu, keď tam prišiel. Povedala som im, že prídeme aj o rok a Matúš bude na barlách," povedala jeho mama, ktorú napriek ťažkej skúške neopúšťa veselosť a optimizmus.
Malé veľké pokroky
Ďalšie malé zázraky, ktoré boli pre Matúša veľkým posunom vpred, nenechali na seba dlho čakať. Po návrate z kúpeľov našli Šalyovci v Liptovskom Mikuláši rehabilitačnú sestru, s Matúšom ju navštevovali dvakrát týždenne.
Robiť kroky na chodítku bolo pre neho ťažké, nedokázal zdvihnúť nohu. Aj to sa museli naučiť odznova. Potom sa učil nohu udržať vo vzduchu aspoň na niekoľko sekúnd.
Na najkrajší deň vo svojom živote nikdy nezabudne. „Nechala som invalidný vozík pri posteli, poukladala naň oblečenie, aby sa sám obliekol a odišla som preč. Keď som sa vrátila, stál pri posteli a vozík odtlačil od seba. Nechcel, aby som ho chytila, priblížila sa k nemu. Potom urobil prvé kroky smerom ku mne. Vystískala som ho so slzami v očiach. Vtedy mi povedal: „Ďakujem, maminka, za to, že si pri mne stála a teraz chodím." Bolo to úžasné, pretože cvičenie sa mu nie vždy páčilo. Vedela, som, že keď dokáže toto, bude aj chodiť lepšie," odhalila Marta, ktorá vytrvalo pokračovala v boji o chlapcov návrat do normálneho života.
Matúš chcel, aby si invalidný vozík zobral niekto, kto ho potrebuje viac, pretože mu stačili barly. „Raz ho jeho kamarát zobral von a jeho barly zostali doma. Vybehla som za nimi a Matúš zrazu kráčal bez opory. Bála som sa, že spadne, no on mi povedal, že ak spadne, spadne on sám. Neskôr barly zabúdal a vtedy sme vedeli, že sú pre neho už zbytočné. Začali sme chodiť do školy pešo, chytil sa ma pod pazuchu a pomaly sme kráčali," priblížila matka.
Matúš chodí plávať, voda ho nadľahčuje a prospieva mu. Okrem toho sa prihlásil dokonca aj na stolný tenis, ktorý veľmi rád hráva.
Vďaka šľachetným ľuďom našli peniaze na liečbu
Marta odišla z práce, aby sa mohla venovať synovi a rodinný rozpočet záležal na príjme manžela. Zvládnuť finančne náročnú kúpeľnú liečbu, rehabilitačnú sestru, návštevy plavárne bolo pre Šalyovcov náročné.
„Stala sa nám úžasná vec. Telefonovala nám žena, ktorá oznámila, že neznámy darca daruje Matúškovi peniaze na liečenie. Tento pán je pre mňa človek s veľkým srdcom. Je veľa takých ľudí, ktorí majú dostatok peňazí, ale nedajú ich tým, čo to potrebujú."
Peniaze sa vrátili, pretože Matúš vyzdravel. Dali mu šancu stať sa takým istým človekom ako pred dvoma rokmi. „Hovorí sa, že peniaze nie sú všetko. Bohužiaľ, nedá sa bez nich žiť a aj zdravie je niekedy postavené na tom, či ich človek má, alebo nie. Ak by sme nemali sponzorov, nemohli by sme si dovoliť kúpele a rehabilitačnú sestru."
Autor: ĽUBICA KUBIŠOVÁ
