Zaujímalo nás, prečo tam išla a čo tam robila.
Prečo ste sa rozhodli ísť do Afriky a čo ste pre to urobili?
- Bol to môj sen od dvanástich rokov pomáhať tým najchudobnejším v Afrike. Vyštudovala som ošetrovateľstvo a pracovala v nemocnici. Išla som na Univerzitu svätej Alžbety do Bratislavy, vypísala som dotazník a čakala. Po nejakom čase sa mi ozvali, že v Afrike potrebujú pomoc. A tak sa môj sen splnil.
V akých podmienkach ste pracovali?
- Írska rehoľná sestra Vincent založila v Keni v dedinke Muhuroni pri Viktóriinom jazere malú nemocnicu. V nej som pracovala ešte s jednou Slovenkou. Bývali sme v murovanom domčeku pre personál v areáli nemocnice.
Je to veľmi malarická oblasť a bolo tam veľa komárov. Mali sme moskytiéru, ale vždy sa pod ňu nejako dostali, a tak sme boli celé doštípané.
Areál nemocnice bol oplotený a večer sme nevychádzali von, lebo to bolo nebezpečné. Ošetrovali sme chorých, niekedy sme robili aj psychológov a sociálnych pracovníkov, ale suplovali sme aj lekárov, lebo bolo treba každú pomoc. Hlavne, keď sme ošetrovali popálených.
Popálených?
- Krátko po tom, ako sme prišli do Muhuroni, havarovalo v meste Nakuru auto s cisternou. Vytekal z nej petrolej, ľudia sa zhŕkli a každý si chcel nabrať. Zrazu cisterna vybuchla. Na mieste bolo asi sto mŕtvych a mnohí mali ťažké popáleniny až na osemdesiatich percentách tela. Zavolali lekárov a zdravotníkov z celého okolia, aj nás, prišla tiež pomoc zo zahraničia.
Dali nám do ruky skalpel, ukázali, čo máme robiť. Robili sme aj prácu, akú robia plastickí chirurgovia. Oškrabkávali sme kožu, veľa sme strihali, aj do živého. Strašne som sa bála, triasli sa mi ruky, ale vedela som, že musím. Niektorí ľudia mali spálené mäso až na kosť, obrovské rany a bolesti. Mali by byť v umelom spánku, ale oni nemali žiadne analgetiká. Zomierali zo šokov ako zápalky. Zo sto prežili asi pätnásti. Boli tam hrozné podmienky, okolo behali krysy, mali sme málo zdravotníckeho materiálu.
Najhoršie bolo, keď sme osem hodím niekoho preväzovali a na druhý deň zomrel.
Ako ste sa s tým vyrovnávali?
- Veľa sme plakali, veľa sme sa modlili a málo sme o tom hovorili. Pracovali sme od rána do noci. Prvé dva dni mi bolo zle, odpadla som. Ale vedela som, že sa musím vrátiť, lebo som potrebná. Človek niekedy až v extrémnych situáciách zistí, čo v ňom je.
Boli ste v malarickej oblasti. Neochoreli ste aj vy na maláriu?
- Boli sme zaočkované, ale aj tak sme sa jej nevyhli. Ale horšie bolo, keď som chytila parazita, ktorý spôsobuje, že sa v celom tele tvoria cysty. Mala som vysoké teploty, hnačky, začali sa mi šúpať prsty až do krvi. Bála som sa ísť do nemocnice a dať si zobrať krv, že dostanem AIDS.
Keď ste predtým ošetrovali popálených, nebáli ste sa?
- Mala som rukavice, ale vtedy som na to vôbec nemyslela. Keď vidíte trpiacich, riešite len ich bolesť.
Ako bývali, žili a akí boli ľudia v Muhuroni?
- Niektorí bývali v plechových búdach, tí najchudobnejší si robia príbytky z blata. Konštrukcia je z banánovníka. Mnohí sú podvyživení, pijú vodu z mláky. Jedia to, či si dopestujú - banány, mango, cukrovú trstinu, strukoviny, z múky robia placky - čapaty. Deti sú veľmi milé, všade na nás pokrikovali musungu (biely). Chceli sa nás dotýkať, hladkali nás a potom si obrezali ruky, či ich náhodou nemajú biele. Keď sme im dali cukrík, nevedeli, že ho treba odbaliť a chceli ho zjesť aj s papierikom.
V Muhuroni sme založili stanicu pre podvyživené deti a otvorili antimalnutričný program. Deťom sme dávali špeciálne mlieko, vážili sme ich, merali, pozorovali, dávali im lieky a vzdelávali sme ich matky. Hovorili sme im, ako sa majú starať o deti, ako dojčiť, robili sme rôzne prednášky, ktoré im prekladali do svahilčiny. Nevedia, napríklad, že si majú umyť ruky, keď urobia biologickú potrebu, že špinavými rukami prenášajú choroby. Ani to, že sa môžu chrániť pred otehotnením, že sú kondómy aj iné možnosti.
Mnohým deťom, ktorým zomrela matka, sme zachránili život.
A čo muži? Ako na vás reagovali?
- Nebola som pre nich veľmi príťažlivá, lebo som chudá a oni majú radi ženy kyprejších tvarov. Ale keď som si dala zapliesť vrkôčiky, prišiel za mnou jeden černoch a opýtal sa ma, či nechcem byť jeho štvrtou ženou.
Muži tam nezabezpečujú rodiny, väčšinou iba robia deti. O všetko sa starajú ženy. Nosia vodu na hlave, chodia po drevo, založia oheň, varia, perú.
Ako ste sa v Muhuroni cítili?
- Oslobodila som sa tam od všetkého. Umývala sa v dažďovej vode, ktorá blahodárne pôsobí na pleť, nepotrebovala som žiadnu kozmetiku. Človek sa tam netrápi, čo si oblečie a pochopí, čo je naozaj dôležité.
Boli ste aj v hlavnom meste Nairobi?
- Zaujímavá bola cesta autobusom. Samý retardér, hrboľ, poriadne nás ponatriasalo. Blízko Nairobi stoja okolo cesty zebry a hlavne veľa paviánov. Sú hladné a čakajú, že im ľudia niečo vyhodia, alebo si niečo ukradnú.
Predstavte si, že autobus zastaví, vybehne z neho štyridsať ľudí a naraz tesne vedľa seba cikajú. Musia rýchlo, lebo o chvíľu majú paviánov na chrbáte aj na kapote.
V Nairobi som raz zablúdila a ocitla som sa v slume, najchudobnejšej časti, kde žijú ľudia v plechových búdach a je tam aj najväčšia kriminalita. Cítila som nepokoj, bála som sa. Na krku som mala krížik a v duchu sa modlila. Všetci sa čudovali, keď som sa vrátila živá a zdravá.
Ale nebezpečné to bolo aj v Muhuroni, hlavne večer a v noci. Vtedy vychádzali von úplne iní ľudia a často sa stávalo, že pre hlúposť niekoho zabili. Boli väčšinou opití alebo zhúlení, majú tam rôzne trávy a špeciálne banánové pivo. Ja som ho nepila, ale hovorili, že to bola strašná žbrnda.
My sme mali so sebou slivovicu, ktorú sme používali ako liek a naozaj to fungovalo. Mali sme to presne vyrátané - každé ráno jedného frťana. Keď sme si ho nedali, mali sme zdravotné problémy.
Kde všade ste boli a čo ste videli?
- Afriku si mnohí predstavujú ako púšť. Ale je veľmi bohatá na faunu a flóru. Boli sme v niekoľkých národných parkoch, videli sme červený piesok, vodopády, tropický prales, obrovské kaňony ako v Amerike, krásne plesá ako v Tatrách. Niekedy som ani nemala pocit, že som v Afrike.
V najväčšom národnom parku Aberdare bolo úžasné pozorovať slony, ako šliapu do kopca. Stretli sme hrochy, žirafy, byvoly aj ochrancov prírody s mačetami a kalašnikomi. Boli sme aj na jednom z vrcholov Mt Keňa. Najskôr sme išli pralesom a poriadne sme sa spotili, ale zažili sme aj takú zimu, že nám v batohu zamrzlo pivo. Domov som si doniesla asi desať kilogramov sopečných kameňov.
Čo pre vás znamenala Afrika? Chceli by ste sa tam vrátiť?
- Afrika bola pre mňa splnená túžba a veľká škola života. Teraz pracujem v ústave s postihnutými deťmi. Nemohla som sa vrátiť do nemocnice po tom, čo som zažila v Afrike. Ťažko sa to vysvetľuje, ale túžila som byť viac potrebná a myslím si, že pri postihnutých deťoch som najpotrebnejšia.
