„Začala som sa rozprávať s papierom," hovorí v súčasnosti už dospelá žena Enja Rúčková z Liptovského Hrádku, ktorá si po vydaji krstné meno Eva zmenila na Enju (Eňu). Je to jej prezývka, ktorú sa rozhodla zverejniť.
Na materskej dovolenke napísala Enja Rúčková dva romány, tretí má rozpísaný a v hlave si nosí plno inšpirácií. Enja pri písaní kníh čerpala aj zo svojich denníkov.
Byť spisovateľkou bol jej detský sen. V denníkoch sa naučila klásť myšlienky na papier, vyjadrovať sa, našla si svoj štýl a natrénovala pravopis. Potom vyštudovala v Trnave masmediálnu komunikáciu, vydala sa a už štyri roky je doma. Svojou prvou knihou Čo koho do toho, ktorá vyšla vlani v auguste, oslovila najmä tínedžerov. Tí ju čítajú napriek tomu, že vôbec nie je tenká.
Čo vás podnietilo napísať prvotinu Čo koho do toho?
- Len tak som si sadla k počítaču a písala som. Keď som sa o niekoľko dní k textu vrátila, uvedomila som si, že je dobrý a nebolo by na škodu, keby som ho rozpísala. Príbeh sa potom začal tvoriť sám. Už som len sedela, písala a postavy žili svoj vlastný život. Dej som dopredu neplánovala, nemala som pripravenú ani osnovu.
Vydavateľstvo zaradilo knihu do vekovej skupiny detí nad desať rokov. Knihovníčky, ktoré sa ňou prelúskali, ju však odporúčajú starším dievčatám. Kniha sa totiž od iných dosiaľ vydaných odlišuje tým, že príbeh je veľmi reálny, sú v ňom isté udalosti, ktoré sa naozaj stali. Podľa niektorých ľudí je dej románu až priveľmi tvrdý a krutý.
Na druhej strane mi písala mamička z Bratislavy. Chce knihu darovať svojej dvanásťročnej dcére a pýtala sa, či jej ju odporúčam. Sama mám dcéry a chápem jej obavy, ale dala by som im ju čítať. Je to totiž odvážnejší román, no nesie v sebe veľké posolstvo. Pôsobí ako osveta, prípadne varovanie.
Mne osobne podobné príbehy chýbali, keď som dospievala. Pociťovala som hlad po informáciách, ktoré nie sú v odborných knihách a o ktorých sa bežne nerozpráva.
Keď som si pred dvoma rokmi robila prieskum kníh určených tínedžerom, zistila som, že všetky sú o tom istom: dievča stretne chlapca, myslí si, že je skvelý, ale nakoniec sa ukáže, že to tak nie je.
V mojom románe dievča chlapca odmietne, doslova ho od seba odstrkuje, ale iba preto, aby ho chránila. Ide o vzťah mulata Bena a blondínky Simony. Dej románu sa odohráva v Liptovskom Mikuláši a jeho okolí.
Prečo sa kniha nekončí happy endom?
- Osobne neverím na šťastné konce, pretože v bežnom živote sa veci mnohokrát nekončia tak, ako chceme.
Nechcem si zatvárať oči pred bolesťou a krivdou. Napísala som príbeh s tým, že to nebude love story do autobusu.
Mojou snahou bolo zatriasť vedomím ľudí, vykresliť rozdiely dvoch spoločenských vrstiev, dvoch ľudí, ktorí nemôžu byť spolu, a podnietiť diskusiu na tému diskriminácie a rasizmu.
Postavy z románu nikdy reálne neexistovali. Vymyslela som si ich, ale veľa ľudí sa v nej môže nájsť. A nejde len o mojich známych, ale aj o náhodné osoby.
Máte spätné väzby od čitateľov?
- Dostávam veľmi pekné maily. Čitateľky v nich reagujú najmä na predsudky, ktoré som opísala v knihe.
Vďaka ich ohlasom sa dozvedám, že aj ony prežívajú podobné situácie a tým dokazujú, že som sa trafila do ich pocitov. Vraj konečne sa takejto témy niekto chytil.
Vyjde pokračovanie knihy Čo koho do toho, ktoré si žiadajú čitatelia?
- Nie, hoci ho mám hotové na asi osemdesiat percent. Pôvodne som plánovala, že rukopis pošlem vydavateľovi, ale on ho nechce. Vraj sa mu neoplatí pokračovanie knihy vydať z ekonomických dôvodov.
Tým, že kniha nemá šťastný koniec, som pobúrila svoje čitateľky a vyvolala veľa otázok. Dievčatá sa ma pýtajú, keďže nevyšlo pokračovanie knihy, ako sa majú hlavné postavy, čo robia, ako sa hlavný hrdina vyrovnal so správaním Simony. Píšu, že sa im Ben veľmi páči a chcú vedieť, či taký chlapec niekde existuje. Vraj by ho rady stretli.
Na základe ohlasov, ktoré som dostala, si dovolím tvrdiť, že na Slovensku vznikla taká menšia Benmánia.
Vo vydavateľstve je už pripravená ďalšia kniha. Kedy vyjde?
- Pravdepodobne v jarných mesiacoch. Bude to tiež veľmi realistická kniha, tentoraz z oblasti hudby a punk rocku.
Hlavné postavy stoja na prahu dospelosti, riešia, čo budú robiť ďalej. Je to román o hľadaní. Má isté autobiografické črty.
Kedy sa darí písať mamičke na materskej s dvoma deťmi?
- Večer, keď idú deti spať. Nepredpokladám však, že sa písaním uživím. Ani prvú knihu som nenapísala s tým - hurá, idem byť slávna.
Na druhej strane by som bola rada, keby môj príbeh povzbudil ďalšie dievčatá, ktoré majú spisovateľské ambície a originálne nápady.
Naučila som sa, že sa vždy dá, keď sa chce, a toto poznanie by som chcela šíriť ďalej.
Prečo ste si za cieľovú skupinu zvolili práve tínedžerov?
- Dospievanie ja osobne pokladám za jednu z tých ťažších etáp ľudského života naplnenú rozčarovaním, dezilúziou, hľadaním samého seba a svojho miesta v živote.
V tomto období veľmi veľa závisí od toho, do akej partie sa dospievajúci človek dostane, akých má kamarátov, lebo práve oni ho formujú. Nie sú to rodičia ani učitelia. Kam si mladý človek ide po radu, keď má nejaký problém? Rozoberie problém s kamarátmi, posťažuje sa, konfrontuje svoju skúsenosť s ich skúsenosťou.
Svojimi príbehmi by som chcela pomôcť mladým ľuďom v ich osobnom hľadaní, porovnať si s nimi svoju skúsenosť, ubezpečiť ich, že robiť chyby nie je na škodu a ukázať, že aj my dospelí sme mali podobné problémy, iba sme na to akosi zabudli.
