BRATISLAVA/LIPTOV. Bol aj redaktorom, neskôr šéfredaktorom Slováka. Počas svojho života sa Jozef Sivák podieľal na vzniku viacerých školských úradov, odhaľoval pamätníky mnohým slovenským osobnostiam. Zostavil viacero učebníc a kníh v slovenskom jazyku.
Niektoré jeho pedagogické knihy boli preložené do nemčiny a maďarčiny. Zakladal vedecké, historické
a katolícke spolky. V pedagogickej činnosti sa usiloval realizovať idey katolíckeho výchovno-vzdelávacieho systému, bol iniciátorom a realizátorom viacerých dôležitých školských reforiem.
Rodák z Bobrovca spolupracoval v Hlinkom
Patril k umiernenému krídlu vo vnútri Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Od konca 30. rokov 20. storočia sa presadzovalo v HSĽS radikálne krídlo, ovplyvnené nemeckým národným socializmom, usilujúce sa nahradiť existujúce autonómne postavenie Slovenska úplnou samostatnosťou.
Jozef Sivák sa narodil 14. januára 1886 v liptovskej dedine Bobrovec. Študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi a na cirkevnom ústave v Spišskej Kapitule. Vzdelanie si doplnil letnými kurzami v Brezne a v rumunskom Kluži a Temešvári. Desať rokov učil na viacerých miestach, napríklad v Liptovskej Teplej, neskôr v Likavke. Blízkosť Ružomberka mu umožnila stretávať sa s Andrejom Hlinkom, s ktorým mali na slovenskú otázku (autonómia Slovenska v rámci ČSR, vychádzajúca z existencie svojbytného historického slovenského národa) rovnaký názor.
V niektorých slovenských novinách a časopisoch uverejňoval články a básne. Po vytvorení Československej republiky nastúpil začiatkom roku 1919 do Prievidze ako školský inšpektor. Silné národné povedomie priviedlo Jozefa Siváka už v mladosti do Slovenskej ľudovej strany (SĽS). V marci 1919 ho zaradili medzi 14 doplňujúcich poslancov do Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe.
Vydával aj učebnice pre národné školy
Ako učiteľ sa v poslaneckom kresle zaujímal o jemu známe problémy školstva a pomáhal ich riešiť. Tak napríklad zachránil pred zánikom najstaršie piaristické gymnázium na Slovensku v Prievidzi. Po roku 1920 Jozef Sivák už nezasadol do poslaneckej lavice a naplno sa venoval svojej pedagogickej činnosti v Prievidzi. Práve vtedy sa dal na zostavovanie dovtedy neexistujúcich, v slovenskom jazyku vydávaných učebníc pre národné školy. Postupne pripravil Abecedár, čítanky pre všetky ročníky ľudových škôl, Prírodopis, Mravovedu, učebnicu Krátka náuka o hospodárstve, z češtiny preložil tri diely Merovedy a rysovania pre školy meštianske i Rozprávky pre najmenších, vydal zbierku Hry našich detí a knihu básní Na úslní.
Význam jeho učebníc bol v prvých rokoch republiky nesmierny. V roku 1928 ho za rozvoj cirkevného školstva na Slovensku pápež Pius XI. vyznamenal pápežským Rytierskym radom sv. Silvestra.
Jozef Sivák sa do parlamentu vrátil v roku 1924 a opäť sa venoval hlavne problémom v školstve a kultúrno-osvetovej oblasti.
Stal sa známym ako rozvážny a umiernený politik, no neohrozený bojovník za kultúrne práva Slovákov a za politické právo slovenského národa na autonómiu. V pražskom parlamente pôsobil až do vytvorenia Slovenskej republiky v roku 1939. V novom štátnom útvare zastával v rokoch 1939-1944 post ministra školstva a národnej osvety. Za obdobie jeho pôsobenia na ministerstve vyšlo okolo 4000 knižných titulov a po prvý raz sa začalo aj s vlastnou filmovou produkciou.
Zaslúžil sa o vznik Slovenskej akadémie vied
Kultúrna tvorba sa zamerala na národné tradície a kresťanský hodnotový systém, popritom sa však rešpektovala sloboda tvorenia. Sivák nedovolil, aby sa do vyučovacieho procesu dostala ideológia nemeckého národného socializmu. Mal osobný vplyv na vznik Slovenskej akadémie vied a umení, od roku 1940 udeľoval štátne ceny slovenským vedcom a umelcom, podporoval všeslovanskú spoluprácu. Po septembri 1944 sa Jozef Sivák viac do politiky nevrátil.
V máji 1945 ho zatkli a odsúdili na dva roky väzenia, jeho rodinu ešte dlho potom prenasledovali. Jeho životná púť sa skončila 27. januára 1959 v Bratislave.
