LIPTOV. Liptovskí vozičkári napriek tomu denne bojujú so schodiskami, nefunkčnými rampami a úzkymi dverami.
Každá budova musí byť podľa predpisu prístupná ľuďom s obmedzenou schopnosťou pohybu alebo orientácie. Pokiaľ nie je možné postaviť bezbariérový vchod, objekt by mal byť prístupný pomocou plošiny, rampy alebo výťahu. Skutočnosť je ale iná a vozičkári sa nedostanú do niektorých administratívnych budov alebo dokonca ani k lekárom.
Do mnohých objektov vozíčkari vojdú len s pomocou druhých. Ak chcú navštíviť úrady, banky, nemocnicu alebo sa dostať do školy, musí im niekto asistovať. Pre vozičkára je problém aj to, čo si zdravý človek ani nevšimne, teda jediný schod alebo prudká rampa, či nájazd. „Každá budova by mala byť prispôsobená tak, aby sme sa do nej dostali samostatne," povedal Milan Matejka z Liptovského agility klubu.
Bariéry tvoria najmä úradníci
Ružomberskí aj mikulášski vozičkári sa zhodujú v tom, že v oboch mestách sa na bezbariérovosť pri novostavbách a rekonštrukciách zabúda. „Keď kompetentní schvaľujú kolaudáciu, nepozerajú sa, či je vchod prispôsobený aj pre invalidný vozíček alebo či dvere na zárubniach majú požadovaný rozmer," konštatovali Milan Matejka a Bohuslav Čabák, predseda občianskeho združenia Klub vozičkárov v Ružomberku.
Takéto prešľapy úradníkov potom spôsobujú, že vozičkár má problémy s vybavením občianskeho preukazu, prihlásením motorového vozidla alebo zaplatením faktúry na pošte.
„Porušujú tak naše ústavné právo rovnosti medzi občanmi. Základné práva, ako je aj prístup do verejných budov, by vozičkárom nemali byť odopierané," povedal Matejka.
Napriek tomu má Liptovský Mikuláš prístup do verejných budov zabezpečený na oveľa vyššej úrovni ako Ružomberok.
„Budova Sociálnej poisťovne je pre vozíčkarov prispôsobená príkladne, rovnako aj jej sociálne zariadenia. Podobne je na tom aj mestský úrad. Na schodoch budovy polície je namontovaná plošina, pomocou ktorej sa do vnútra dostaneme bez problémov," priblížil Matejka.
Úradníci vychádzajú za vozíčkarmi na ulicu
„V Ružomberku má vozičkár veľký problém s pohybom. Nedostane sa na úrady, na poštu, do Sociálnej a zdravotnej poisťovne, na úrad práce, ba dokonca ani k niektorým lekárom. Nedávno prerábali oddelenia v nemocnici a, napríklad, toalety sú pre človeka na vozíku neprístupné. Šírka zárubne nespĺňa normu, nedostaneme sa do vnútra, tým pádom toalety nespĺňajú svoj účel," informoval Bohuslav Čabák.
Podobná situácia je aj v múzeu a knižnici, kde je pre niekoľko schodov a nevôli kompetentných vstup pre ľudí na vozíku prakticky zamedzený.
Problematický je aj vstup do budovy polície, kde sú na schodoch nainštalované len úzke a prudké koľajnice. „Môj syn odkázaný na vozík čaká v aute, kým ja z kancelárie zavolám zamestnanca polície, ktorý za ním musí s papiermi vyjsť na parkovisko," priblížila Jana, matka 21-ročného vozíčkara.
Bohuslav Čabák má podobné skúsenosti. „Musel som zavolať štyroch policajtov, ktorí ma vyniesli po schodoch hore a keď som si vybavil, čo som potreboval, opäť ma zniesli," opísal vozičkár.
Namiesto plošiny alebo rampy majú zvončeky
Na niektoré úrady v Ružomberku, kde nie je zabezpečený bezbariérový prístup, nainštalovali zvonček vďaka úsiliu občianskeho združenia.
„Napríklad, na ružomberskej pošte, kde chodíme pomerne často, zazvoníme a úradník potom vyjde za nami von," opísal Čabák. Takéto postupy aspoň čiastočne rieši zlú situáciu s bezbariérovými vstupmi do úradov v Ružomberku, hoci podľa zákona musia mať aj vozičkári zabezpečený bezproblémový a pohodlný vstup do akejkoľvek verejnej budovy.
Podobne riešia vozičkári aj návštevy bánk, poisťovní. Dúfajú, že pri rekonštrukcii mestského úradu v Ružomberku, budú myslieť aj na telesne postihnutých obyvateľov mesta a zabezpečia bezbariérový vstup aj na druhé podlažie pomocou výťahu.
Zvonček používajú aj mikulášski vozičkári, keď potrebujú využiť poštové služby v hlavnej budove v meste. „Keď je na pošte veľa ľudí, čakáme vonku celú večnosť, kým niekto za nami vyjde von. Niekedy je zvonček zbytočný, nikto ho nepočuje. Využívam poštu na sídlisku Podbreziny, do ktorej sa vozíčkar dostane."
Služby si vyberajú podľa počtu schodov
„Zakaždým, keď chcem navštíviť lekára, musím si dopredu zistiť, či má ambulanciu na prízemí alebo na poschodí. Pokiaľ k lekárovi idú nejaké schody, manžel si musí zobrať dovolenku, aby mi so synom pomohol. Zdravý človek nevníma bariéry, s ktorými musíme každý deň bojovať a ktoré nás obmedzujú," sťažovala sa matka 21-ročného syna na vozíku.
Odborných lekárov, ktorých telesne postihnutý potrebuje, si musí vyberať nielen podľa kvality, ale aj podľa počtu schodov, ktoré musí pri návšteve prekonať.
Rovnako je to aj s bankami. „Ponuka banky je pre nás vedľajšia. Podstatné je, aby sme sa do nej mohli dostať s vozíkom. Je to trocha smutné, no v Ružomberku sa nám najlepšie pohybuje po hypermarketoch," priblížila Jana.
„Stretávame sa aj s tým, že na schody len položia úzke koľajničky. Tie sú však pre nás nepoužiteľné, pretože sú prudké a chlapca po nich nevytlačím," doplnila matka vozičkára a dodala, že zatiaľ sa stretáva s ústretovými úradníkmi či lekármi, ktorí, ak sa nedostane do budovy, vyjdú za ňou von. Toto riešenie je skutočne núdzové, ale časté," vysvetlila situáciu ružomberských vozíčkarov Jana.
