Starší si možno spomenú, že aj v sedemdesiatych rokoch 20. storočia stávali pred pohostinstvom autobusy prímestských liniek.
Vo dvoroch, smerujúcich k synagóge, žili ešte pred vojnou židovské aj kresťanské rodiny. Medzi nimi rodiny Lisých, ale aj Gemzickovci, Hižnayovci, Stupkovci, Šoučíkovci. O bránu ďalej Bullovci, Jastrabíkovci, Lamajkovci, Lukašíkovci a mnohí iní.
Scenár začínajúci sa narodením, dorastaním a potom aj presťahovaním sa opakoval roky v nezmenených podobách. K chlapcom z námestia patril aj neurológ, prednosta Univerzitnej nemocnice neurologickej kliniky v Bratislave, profesor Ľubomír Lisý. Ale aj iní. Napríklad, Jaroslav Šoučík, ktorý sa na penzii venuje najmä fotografovaniu.
Výhľad z obývačky priamo na krmelec pre srnčiu zver
„Na staré kolená som sa presťahoval do Domova sociálnych služieb Anima na sídlisko Podbreziny v Liptovskom Mikuláši. Keď som videl výhľad z okna obývačky, neváhal som ani minútu. Pozerám sa priamo do porastu masívu výšiny Háj a teraz v zime prichádzajú ku krmelcu hladné zvieratá. Srnčia zver je vo väčšine, ale pobehujú tam aj líšky a, pochopiteľne, sa tam poprechádzal aj medveď, kým ho nezastrelili,“ hovoril Jaroslav Šoučík.
Ale radosť zo stretnutí so zvieratami majú aj iní. Do krmelca im nosia suchý chlieb a ovocie aj dôchodcovia, ktorým už nohy veľmi neslúžia. Ťažko idú do prudkého svahu, opierajú sa palicou, no s vervou a radosťou, že majú lesných priateľov takto poruke.
Huby nielen zbiera, ale aj fotografuje
K prírode mal J. Šoučík blízko odmala. Na tatranské končiare hľadel pomedzi strechy námestia. A nielen on. S mnohými rovesníkmi chodí do hôr dodnes.
„Známy neurológ Ľubo Lisý aj s manželkou, len čo majú chvíľu voľna, pricestujú domov a ideme spolu iba tak na prechádzku, čučoriedky či brusnice, alebo huby,“ vysvetlil J. Šoučík.
Huby nielen zbiera, ale aj fotografuje. V izbe, za ktorej oblokom naozaj vidno uprostred dňa divú zver, visia na stene v paspartách aj zväčšeniny fotografií rôznych druhov húb. Dubákov, muchotrávok jedovatých aj jedlých ružoviek, plávok, kuriatok, bedlí.
„Viete, prejsť popri hubách a iba ich vybrať z podrastu ihličnana, sa mi nevidelo. Preto som si zaobstaral kvalitný fotoaparát a začal som tento úžasný a tajuplný svet húb fotografovať. Po čase ich bolo viac a viac a nakoniec mi vyšla knižka. Niektoré zo záberov som vystavoval v Liptovskom Mikuláši,“ povedal J. Šoučík.
Má svoje zaujímavé turistické trasy
Ako pre mnohých iných aj pre neho je fotografovanie rituál na zaznamenanie určitej si-tuácie. Neopakovateľnej. Chvíle, ktorá sa nemôže vrátiť.
V nedávno vydanej publikácii, mimochodom, pripomínajúcej aj vďaka mapkám prehľadný informačný materiál, ktorých je, čuduj sa svete, v Liptove stále nedostatok, si čitateľ nájde mnohé. Podľa Šoučíka najkrajšie pohľady na Liptov sú zo Západných Tatier, z Volovca, Salatína, Baníkova, Plačlivého a Sivého vrchu. Ale má aj svoje najzaujímavejšie turistické trasy.
„Myslím si, že mám po toľkých rokoch dostatočný prehľad. Važecká dolina v okolí Štrbského plesa smerom pod Kriváň patrí k tým najkrajším. Zelené pleso krivánske je morénovo-karové jazero v nadmorskej výške 2012,5 metrov v trógu Važeckej doliny. Nemá prítok ani odtok. Pod čelnou morénou presakujú do neho vody Bieleho Váhu,“ poznamenal J. Šoučík.
To je aj jeden z prameňov Váhu. Pred štyridsiatimi rokmi v Bystrej doline v okolí Bystrého sedla videli spolu s kamarátom z detstva muflóny. Kamzíky sa pohybovali aj pri Račkových plesách.
So svišťami má intenzívne vzťahy
„Krátko po skončení vojny začal premávať na Podbanské autobus. Pre mňa a mojich kamarátov, len čo okopneli vŕšky a sneh sa držal už iba v priehlbinách a vysoko v horách, to bol čas, keď sme smerovali najmä do oblasti Kamenistej, Račkovej a Tichej doliny. Doteraz mi zostalo, že sa usilujem predbehnúť poľovníkov, ktorí sú na postriežke už pred svitaním,“ hovoril s úsmevom J. Šoučík.
Tvrdí, že má intenzívne vzťahy s niektorými svišťami. Podobne ako výskumník, dokumentarista a kameraman Pavel Ballo, ktorého po rokoch svištie rodinky dôverne poznajú, zdá sa, že aj J. Šoučíka si zvieratká zapamätali.
„Keď je dostatok vody v okolí Žiarskeho plesa, som pozoroval svišťov. V blízkosti chodníka smerom na sedlo má noru môj kamarát, ale stane sa, že idem okolo a neukáže sa,“ napísal Šoučík v knižke. Svišť vždy vybehol na neďalekú skalu a pozoroval ho. „Teraz nič. Pred dvoma mesiacmi ešte žil. Vtedy so mu doniesol dobošku. Jednu orieškovú a druhú obliatu čokoládou.“
Väčšinu prechádzok s fotoaparátom absolvoval J. Šoučík v minulosti spolu s priateľmi. S bratom Štefanom, Ivanom Beláčikom a Vladimírom Staroňom. „Raz som stretol partiu starších českých turistov, ktorí vyšli v krátkom čase tie najťažšie trasy Západných Tatier. Na Baníkov, Tri kopy, Ostrý Roháč. Zvládli aj Skriniarky. Jeden z nich mal problém s achilovkou a pri rozlúčke mi povedal, že sa zo života treba tešiť každý deň, pokiaľ sa dá. A potom, aby to netrvalo príliš dlho. Lebo staroba, ako mi povedal, je smutná. Zatiaľ však je to jediný známy spôsob, ako sa dožiť vysokého veku.“
Chcú vedieť, čo bude, ak nohy prestanú poslúchať
Aj teraz už ako starý muž sa najlepšie cíti v Tichej a Kôprovej. Hory sú plné ľudí. Mladší sa pozhovárajú so svojimi rovesníkmi. Starší tiež.
„Vlani som sa bol rozlúčiť s Jakubinou, ktorá je súčasťou Otrhancov. Vzal som si kamienok,“ povedal J. Šoučík.
Má podobný problém ako starí turisti. Tak sa jeden od druhého chcú dozvedieť, čo bude, ak už ich nohy nebudú počúvať. Neuvládzu horské túry.
V zime je čas na spomienky
V zime, keď sa chodí do prírody menej ako v lete, je čas na spomienky. Šoučíkovi rodičia bývali cez vojnu vo Vrbici, neskôr na Močiaroch. Pre mladších čitateľov je to časť mesta na brehoch Demänovky, oproti areálu vojenskej akadémie.
„Bol to len taký domček neďaleko Kernovcov. Ale zakrátko sme už bývali na námestí, ktoré bolo vtedy vydláždené burgovcami. Skálím z Váhu, ako je teraz pri fontáne. Boli tam aj kocky. Guľky a futbal sme hrávali na ulici alebo priamo pred dverami župného domu,“ spomenul J. Šoučík.
Ako mnohí jeho rovesníci aj on pracoval v baniach, ale do dôchodku šiel už ako tlačiarenský majster. A fotografovanie nie je veľmi vzdialené od polygrafie. Inak povedané, Šoučík - fotograf nezaprie v sebe technika. Trpezlivého a precízneho, ktorý si počká na správne svetlo.
Ľudí, ktorí sa v horách stratili, je dosť
Ale niekedy sa dočkal aj prekvapenia. Neraz sa pri čakaní pred ním objavila medvedica s mladými, alebo, keď mu počasie skomplikovalo cestu domov. Lebo hora a les sa často po dvoch troch rokoch zmení na nepoznanie. Ale to pozná skoro každý, kto chodí rád po horách a vrátil sa.
„Je to tak. Tých, ktorí sa stratili v horách, je dosť. Dokonca sa sem-tam objaví na smerových tabuľkách krátky oznam o hľadaní muža, ktorý sa stratil. Ak ho náhodou stretnete, zavolajte na číslo telefónu. Či dokonca stretnete partičku, ktorá sa vybrala stratených ľudí hľadať. Ale ja si myslím, že stratiť sa v horách nie je až taká hrozná predstava.“
Autor: LACO HÁMOR
