Napriek malej rozlohe je jedinečné svojho druhu v Európe, pretože návštevníci v ňom môžu vidieť približne osemsto druhov drevín z Európy, Ameriky, Ázie či Austrálie. Keďže niektorým hrozí vyhynutie, sú zapísane aj v červených knihách viacerých krajín.
V posledných rokoch sa okolo arboréta rozpútala nejedna diskusia či polemika, pretože názory na jeho využitie sa rôznia. Náplňou debát boli úvahy o tom, či je lepšie arborétum zrušiť, či zachovať s voľným prístupom alebo regulovanou návštevnosťou.
„V prípade arboréta si musia všetci uvedomiť, že nejde o mestský park, je to chránený areál a kultúrna pamiatka. Bol založený ako dendrologická zbierka, čiže zbierka stromov a krov rôznych druhov výhradne pre študijné účely,“ myslí si Edmunt Hatiar, zástupca riaditeľa Strednej lesníckej školy v Liptovskom Hrádku.
Arborétum by chceli spriechodniť
Hrádocké arborétum je podľa primátora Branislava Trégera v územnom pláne mesta určené ako oblasť, ktorú by mali využívať aj občania mesta. Stavebná komisia ešte v predchádzajúcom volebnom období odporučila mestskému zastupiteľstvu, aby do územného plánu mesta, zóny sever, zapracovalo aj požiadavky občanov.
„Chceli sme, aby arborétum bolo priechodné z viacerých strán, rozšírilo sa osvetlenie aj zo západu na východ. V meste by tak vznikla nová oddychová a vzdelávacia zóna, ktorú by aj naďalej využívala lesnícka škola na študijné účely,“ doplnil primátor. Správca, čiže Lesnícka škola proti rozmiestneniu lavičiek na určitých miestach v arboréte nič nenamieta.
„Musíme si v prvom rade určiť miesto, kde by sme mobiliár umiestnili, aký typ lavičiek je vhodný. Všetko by ešte musel schváliť Krajský pamiatkový úrad v Žiline. Keďže ide o kultúrnu pamiatku, úrad nám nedovolí hocijaké lavičky, a tiež nám nepovolí rozmiestniť ich podľa vlastného uváženia,“ doplnil E. Hatiar.
Narazili na dva zásadné problémy
Ešte v predchádzajúcom volebnom období sa primátor mesta a predseda stavebnej komisie stretli s vedením Žilinského samosprávneho kraja, ktorý je majiteľom, a navrhli spoluprácu.
„Chceli sme do arboréta umiestniť mobiliár čiže lavičky, koše a rozšíriť osvetlenie, prípadne umiestniť monitorovací systém. Narazili sme ale na dva základné problémy. Arborétum je v štvrtom ochrannom pásme. Je to chránená študijná plocha a má špecifický návštevný poriadok, takže do neho zasiahnuť nemôžeme. Jediná možnosť je mobiliár zapožičať na dobu, kým sa neopotrebuje a neodpíše,“ doplnil B. Tréger.
Najvhodnejšie by podľa lesníkov bolo, aby sa lavičky rozmiestnili na jedno miesto. „Ideálne je okolie bývalého jazierka,“ povedal E. Hatiar a zároveň dodal: „Určite nie je vhodné, aby bol mobiliár rozmiestnený po celom arboréte a už vôbec nie v odľahlých častiach. Máme dlhoročné skúsenosti, že sa tam zbiehajú vandali a robia neporiadok. Ak by sme arborétum oficiálne sprístupnili ľudom a chodili by doň za oddychom, muselo by mesto prebrať aj časť zodpovednosti za údržbu priestorov. Finančný rozpočet školy je obmedzený počtom žiakov a nemáme na údržbu peniaze od Žilinského samosprávneho kraja.“
Vzťahujú sa naň zákony, ktoré si niekedy protirečia
Paradoxom celého problému je, že na hrádocké arborétum sa vzťahujú dva protichodné zákony.
„Niekedy patrilo pod ministerstvo kultúry a životného prostredia. Keď sa ministerstvo rozdelilo na dva úrady, rozdelili si aj zoznam chránených pamiatok. Arborétum však zostalo zapísané súčasne v zozname ochrany prírody aj v zozname kultúrnych pamiatok. Takže vzťahujú sa naň dva zákony o ochrane kultúrnych pamiatok a aj zákon o ochrane životného prostredia, ktoré v niektorých veciach stoja proti sebe,“ uzavrel E. Hatiar.
V parku oddychujú , ale aj sa učia
Arborétum vnímajú obyvatelia ako prirodzenú súčasť mesta, často ho navštevujú a cítia sa v ňom príjemné.
Dôchodkyňa Viera z Liptovského Hrádku arborétum v mladosti často navštevovala: „Park bol vtedy ešte priechodný z viacerých strán, pravidelne ho kosili a udržiavali. Chodili sme tam s deťmi, bolo to príjemné miesto na oddych. V súčasnosti sa síce oň lesníci tiež starajú, ale najkrajšiu éru už má za sebou. Dnes si už nemáte ani kam sadnúť, chýbajú koše, chodníky sú schátrané. Často tam vidím popíjať mládež, ktorá si po sebe ani neuprace.“
Darina, učiteľka slovenského jazyka: „Pred niekoľkými rokmi som rada chodievala do arboréta so žiakmi na hodiny slohu. Vždy sme sa dohodli, o čom budeme písať a, samozrejme, dohovorili sme si aj pravidla správania sa v parku. Najčastejšie sme robili opisy konkrétnych rastlín či stromov. Deti sa po príchode do arboréta rozišli v určenom priestore, sadli si na kamene, trávu alebo lavičky, ak sa dalo, lebo v tom čase boli už poriadne zničené, a písali. Chodila som od jedného k druhému, ak potrebovali radu pri písaní, poradila som, a tak som mala aj prehľad, či skutočne pracujú a či neničia prírodu. Nikdy sa nestalo, žeby deti sklamali moju dôveru. Myslím si, že aj im vyhovovalo, že sme neostávali v triede a že, poeticky povedané, pod korunami stromov za spevu vtákov mohli pri písaní aj oddychovať.“
Autor: MAREK JURIŠ
