rvý dojem z Estónska.
Po dlhšom pobyte však dostanete z tejto krajiny, ktorá je zmesou Fínska, Nemecka a Ruska, pocit jedinečnosti.
Či už vás zaujme bažinatá príroda, odľahlé dedinky, alebo estónsky naturel, budete odchádzať oddýchnutí a možno trochu radi, že žijete v strednej Európe.
Rusky alebo ručne-stručne
„Hovoríte po rusky?“ pýta sa lámavou angličtinou mladý ryšavý chlapec na letisku v Rige, keď si požičiavam auto. „Vôbec,“ odpovedám a znižujem úroveň svojej angličtiny na tú jeho, aby sme sa aspoň trochu dohovorili.
Zároveň ľutujem, že už nie som tá generácia, ktorá sa povinne v škole naučila aspoň trochu po rusky. Sadli sme si do auta. „Pas a vodičský preukaz, prosím,“ pokračuje.
„Potrebujem ísť do Estónska, mohli by ste mi požičať navigáciu?“ hovorím pomaly a jednoducho. On, porovnávajúc moju fotografiu na vodičskom preukaze s fotografiou z pasu, sa na mňa nedôverčivo otáča a v očiach akoby mal napísané: Ženská, ktorá si požičiava auto!
„Vy môcť ísť do Estónska. Ale navigácia v centre,“ vypadlo z neho po chvíľke napätia. A tak som sa s ním vybrala do centra Rigy vyzdvihnúť si navigáciu a vyraziť smer Tartu v Estónsku.
Diaľnice nemajú
Čakalo ma takmer tristo kilometrov a hneď po úvodnej päťdesiatke som zistila, že Lotyši majú v obľube dopravnú značku Pozor! Nerovnosti na vozovke. Tie sa najčastejšie prejavujú vo vyjazdených koľajach, ktoré sú nepríjemné hlavne pri predbiehaní.
Inak sú lotyšské aj estónske cesty široké a rovné. Dokonca sa na nich dá ísť rýchlejšie ako na niektorých úsekoch našich diaľníc. Tie by ste tam však hľadali márne. Ale niet sa čomu čudovať. Okrem okolia väčších miest na miestnych cestách nestretnete takmer žiadne auto. O čerpacie stanice nie je núdza, no musíte sa pripraviť na komunikáciu rukami-nohami, ak nehovoríte po rusky.
Šampus je najlepší šampón
V Tartu, druhom najväčšom meste Estónska s približne stotisíc obyvateľmi, je si- tuácia už trochu iná. Tam aj predavačka v obchode s oblečením hovorí po anglicky. Dôvodom je, že Tartu je univerzitné mesto.
Tartu Univerzita je najstaršou univerzitou v Estónsku. Schádzajú sa v nej študenti z celej krajiny a v meste to zanechalo pekný kolorit študentských lokálov, klubov a kaviarničiek, kde sa dá lacno najesť.
V centre mesta za obed s polievkou aj nápojom necháte v prepočte päť eur. Keď si objednáte typicky estónske jedlo, donesú vám schnitzel a kefír. Dokonca to ako schnitzel uvádzajú v jedálnom lístku.
Rezeň, ako som zistila, je pozostatok baltických Nemcov, zatiaľ čo kefír a obľuba acidofilných mliečnych výrobkoch je vplyv ruskej kultúry. Baltickí Nemci tam majú bohatú históriu, mnohí z nich tiež učili na tamojšej univerzite.
Napríklad, so sochou Karla Ernsta von Baera, zakladateľa embryológie, ktorá je umiestnená v univerzitnom parku, je spojená študentská tradícia takzvaného umývania hlavy. Zvyk poliať hlavu tohto pána šampusom je súčasťou sviatku pálenia čarodejníc na prelome apríla a mája. Zároveň to má študentom posvätiť ich čistú myseľ a vzdelanosť.
Jednotiacim prvkom je škola
Asi štyridsať kilometrov juhovýchodne od Tartu je malá dedinka Mooste, rozdelená historicky na dva tábory.
Po Nemcoch zostala pôvodne pálenica vodky, ktorá sa v súčasnosti za peniaze z európskych fondov prestavuje na hotel.
Na druhej strane jedinej hlavnej cesty, ktorá vedie cez obec, s nemeckou precíznou architektúrou silne kontrastuje maximalistická jednoduchosť socialistických obytných blokov. Jednotiacim prvkom je miestna škola, ktorá sa usadila v pôvodnom panskom sídle.
Zbytočne by ste hľadali kino alebo ihrisko. Je tam malý obchod s potravinami a paradoxne medzinárodne známe umelecké centrum Moks, ktoré z času na čas hostí umeleckých rezidentov z celého sveta a organizuje umelecké dielne a výstavy.
Svoje webové stránky pre uchádzačov o rezidentúru celkom trefne uvádza slovami: „Ak ste aktívnym umelcom zvyknutým na rýchly mestský život, potrvá chvíľu, kým sa prispôsobíte miestnej vidieckej atmosfére.“
Vlajky únie sú všade
Modrú vlajku s dvanástimi zlatými hviezdičkami vidno častejšie ako dopravnú značku avizujúcu križovatku. Je to dôsledok povinnosti dať okoloidúcim vedieť, že celá Európa prispieva na rekonštrukcie ciest, budovanie infraštruktúry a zveľaďovanie okolia.
Preto aj cesta medzi Mooste a ďalším väčším mestom na západe, Polvou, z dôvodu rekonštrukcie pripomínala skôr tankodrom ako cestu druhej triedy.
Fasády rodinných domčekov tam navodzujú atmosféru našej domoviny, avšak s tým rozdielom, že väčšina z nich ukrýva vo svojich útrobách saunu.
Dedina na okraji bažín
Keď do navigácie zadáte Tanja, zavedie vás to na západný breh Čudsko-pskovského jazera, ktoré oddeľuje Estónsko od Ruskej federácie.
Keď sa ale z navigácie ozve uprostred cesty „zahnite vľavo“ a vy nevidíte žiadnu odbočku, treba len spomaliť a úzku prašnú uličku skutočne považovať za plnohodnotnú cestu.
Tanja totiž nie je žiadna romantická dedina, kde by ste mohli sedieť pri jazere a popíjať čaj, ale len hlúčik polodrevených-polobetónových chatiek, ležiacich na okraji bažiny, ktorá vôbec neláka na kúpanie.
Nehovoriac o tom, že sa k brehu vôbec nedostanete, pretože všade sú nápisy so zákazom vstupu na súkromný pozemok. Alebo je tam taký prales, že ho možno len ťažko prekonať.
Určite stojí za to ísť sa pozrieť do jednej z bažín, ktorých je v Estónsku veľa. Niektoré sú viac mokré, iné menej. Za pozornosť stojí panské sídlo Rapinä v rovnomennom meste. Je tam umelé jazero a vďaka prítomnosti záhradníckej školy aj krásne záhrady na prechádzky.
Autor: Karolína Brosková
