ýrala."
Na začiatku bola veľká zaľúbenosť a pravdepodobne nestihla prerásť do lásky. Aspoň tak tvrdí jedna z liptovských žien, ktorá nepočúvala svojich rodičov ani priateľov a známych, keď jej neodporúčali vydávať sa. Všetci totiž videli, že on nie je muž do manželstva. Ona nič nevidela. Okuliare zaľúbenosti boli ružové.
„Už keď ma na svadbe uniesli priatelia, urobil cirkus a vyhlásil, že on po mňa nejde," zaspomínala na úplne prvé chvíle manželstva žena. „Bol zakomplexovaný, žiarlivý, násilnícky, ale ja - zaľúbená som ho takého nevnímala. Iní v mojom okolí hneď videli, že idem do problémov, ja som však na ich rady nedala.
Už viem, že láska je naozaj slepá, ale dnes si ani nemyslím, že to bola láska. Bol to stav zaľúbenosti. Lásku a zaľúbenosť by si dievčatá nemali pliesť."
Sedel za týranie blízkej osoby
Muž si odsedel viac ako osemdesiat dní za týranie manželky, no on sa necíti ako tyran. „Vzali ma do väzby bez toho, že by som niečo urobil. Môžem povedať na svoj život, že nikdy som ju netýral. Že som ju udrel, to viem.
Viete, emócie sa niekedy nedajú udržať, ale boli to len normálne manželské hádky. Žiadne bitky. V žiadnom prípade nie násilie," povedal a pripustil: „Keď už človek emócie pustí, povie čo-to aj agresívnejšie. Mám však nahraté všetky nadávky, ktoré mi povedala manželka." Tvrdí, že si takmer vždy všetky hádky s manželkou alebo ďalšími osobami, ktoré považoval za dôležité smerom k manželke, nahrával na diktafón alebo kameru. Vraj aby mal dôkazy.
Rozhovor s údajným manželkiným milencom si nahrával
Hádky v manželstve, podľa vyjadrenia manžela, vznikali vtedy, keď robil na týždňovkách v inom meste na Slovensku. „Vtedy si manželka začala so spolupracovníkom. Vedel som o jej mimomanželskom vzťahu, ale jednoducho som jej veril," dodal a pokračoval, že sa s milencom svojej ženy stretol, aby si vyjasnili situáciu.
„Jeho dušu som charakterizoval ako kozmické vákuum, je to vygumovaný, prázdny chlap, ktorý si žije v ulite," povedal a prekvapil tým, že rozhovor s akoby milencom nahrával: „Prozreteľnosť bola taká, že som si rozhovor s ním nahral na videokameru. Mal som ju zapnutú na pleci, on o tom nevedel." So slzami v očiach zdupľoval, vraj má svoju ženu rád. Potom pokračoval:
„Aby ma manželka dostala čo najrýchlejšie z bytu, dvakrát v priebehu dvoch mesiacov nahlásila, že ju týram. Kecy," ohradil sa muž, ktorý sa po návrate z väzenia odsťahoval k matke.
Žena vraj, podľa mužových slov, zmanipulovala aj deti. „Keď mala dvoch svedkov v rodine, šupli ma na tri mesiace do vyšetrovačky," zahlásil. „Mal som zákaz jej telefonovať. Nahlásila, že jej volám na mobil. Kecy. Omylom som spustil vytáčanie jej čísla. Záznam ostal a na tomto základe ma sudkyňa s prokurátorkou odsúdili.
Dostal som sa do väzenia v Ružomberku. Sudkyňa vtedy povedala: Vy pôjdete sedieť. Nebrali nič do úvahy, jednoducho bolo rozhodnuté, tento chlap pôjde sedieť. Vzali ma do väzby bez toho, že by som niečo urobil."
Bála sa chodiť z práce domov
„Vzali sme sa v roku 1983. Žiadosť o rozvod som podala až vtedy, keď malo mladšie dieťa pätnásť. Krik, zvady a bitky boli však u nás oveľa skôr," objasnila situáciu žena. Dlho si totiž neuvedomovala alebo nechcela uvedomiť, že je týraná.
„Našla som si informácie o domácom násilí. Dočítala som sa v nich aj to, že muži, ktorí sú emocionálne a morálne nezdraví ľudia, cítia potrebu kontrolovať svoju partnerku. Neznesú, aby mala svoju prácu, priateľov. Sú žiarliví a podozrievaví.
Toto som prežívala od samého začiatku nášho manželstva a vždy som sa bála každého piatku, keď sa vracal domov. Teraz, keď nežije s nami, sa teším domov."
Dodala, že postupne sa v spoločnom živote odkrývalo manželovo konfliktné správanie, hoci varovné signály, nebyť zamilovanosti, mohla žena vidieť ešte za slobodna. „Dnes už viem, že som bola slepá aj hluchá. Nechcela som počuť nikoho, kto ma od manžela odrádzal. Mala som ho rada. On sa však od začiatku správal ako podľa príručky tyrana: trval na príliš rýchlom zbližovaní sa, nerešpektoval moje hranice, bol nadmieru vlastnícky a žiarlivý, kritizoval môj vzhľad alebo ma nepochopiteľne potupoval, hovoril jedno a robil druhé, za svoje zlyhanie či ťažkosti hádzal vinu na druhých.
Požadoval odo mňa, aby som sa vzdala svojich aktivít vo voľnom čase a silno trval na tom, aby som nemala žiadnych priateľov, dokonca aby som nechodievala domov k rodičom. Nielenže ja som nemohla ísť s deťmi k nim, ale ani oni nemohli prísť k nám. Často som počúvala: Po čo zas k nim ideš, keď si sa vydala."
Peniaze sa zo spoločného účtu stratili
Čo bolo vo vzťahu najhoršie? Vraj ťažko povedať. Všetky neprávosti sa žene zliali do jedného obrovského klbka. Dokonca fyzické násilie, kopance a bitky dlho pred všetkými zapierala.
„Keď som chodievala s modrinami do roboty, vždy som si vymyslela nejakú výhovorku. Nakoniec ich už bolo toľko, až som sa do nich zamotávala. Vymýšľala som si sprostosti a zabudla som, čo som komu povedala. Dnes práve zakrývanie bitky považujem za veľkú chybu, ktorú som robila."
Kedy začal manžel ženu fyzicky napádať? „Ešte keď boli deti malé," zaznela jej rýchla odpoveď.
Rovnako ako bitka aj ďalšie udalosti ženu nepríjemne prekvapovali. Od začiatku manželstva jej partner nedovolil disponovať vlastnými peniazmi. „Mali sme jeden spoločný účet a keď bolo treba raz v septembri platiť deťom do školy, na účte nič nebolo. Pritom v tom čase som dobre zarábala, on tiež robil. Nemala som ani korunu, a to som mu dovtedy dôverovala. Dodnes neviem, čo s peniazmi porobil."
Panebože, veď to je násilie, spoznala žena
„Nebola som vôbec pripravená na problémy, ktoré ma v manželstve stretli. Vzor, ako žiť v manželstve, som mala vo vlastnej rodine. U nás sa nikdy hrubo nerozprávalo, nikto v rodine nepil. Nemyslela som si ani o vlastnom mužovi, že je alkoholik.
Bola som naivná, veď on popíjal už aj na strednej a vysokej škole. Keď si vypil, bol hrubý, vulgárny, agresívny. Alkohol bol u neho spúšťačom zlého správania ku mne a deťom," prezradila žena a dodala, že jej pohár naivity a trpezlivosti pretiekol.
Hľadala pomoc. Našla ju v Centre pre týrané ženy v Martine. Od lektoriek dostala skriptá o týraných ženách. „Keď som ich prečítala, iba som si povedala - panebože, veď to je násilie. Našla som sa takmer vo všetkom. Čo sa týkalo mňa, som si podčiarkla." Ukázala brožúru, takmer celá bola popodčiarkovaná.
„Vtedy som poznala, že aj v mojej rodine platilo, čo som často počúvala: to nie je násilie, to sa len hádajú. Napriek tomuto poznaniu som ešte stále dúfala, že sa problémy v mojej rodine nejako vyriešia. Nie, vystupňovali sa."
Z novín a časopisov si začala vystrihovať príbehy týraných žien, pri čítaní ktorých sa jej otvárali oči. Začala chápať bez akýchkoľvek ružových okuliarov, že aj ona je týraná žena.
„Z príbehov som sa dozvedela pre mňa jednu podstatnú vec: nemám a nesmiem sa uzatvárať do seba, ako som to celé roky robila."
Rozvodom sa problémy celkom nevyriešili
Po tomto uvedomení urobila rozhodné kroky. Požiadala o rozvod. Začala sa dlhá a boľavá peripetia. Jediné jej plus bolo, že ostala v byte sama so svojimi deťmi. Konečne sa nemuseli skrývať a báť sa, v akom stave otec príde domov a čo zas urobí.
„Neviem, či ho možno nazvať otcom," zamyslela sa žena. „Po rozvode od nás žiada nielen vyplatenie za byt, v ktorom sme ostali s deťmi, ale chce množstvo vecí z neho. Dokonca aj postele, na ktorých deti spávajú. Pritom po rozvode neplatí ani výživné na nich."
Ženy, ktoré zatĺkajú problémy, len hrajú
Matka dvoch detí v súčasnosti už vidí aj na ostatných ženách, keď zatĺkajú svoje manželské problémy: „Herečky. Ľutujem ich a viem, že nič nezatlčú. Mali by ísť s pravdou na bubon, dostať ju von zo seba.
Najhoršie však je, keď si sama uvedomím, že som do všetkých týchto problémov vliezla aj ja dobrovoľne. Nikoho som za slobodna nepočúvala. Nedala som si poradiť, hoci všetci videli, že sa ženiem do záhuby.
Tak rada by som s dnešnými skúsenosťami povedala všetkým dievčatám, ktoré idú bezhlavo do manželstva, aby počkali, kým im opadnú okuliare zaľúbenosti a aby si dobre všímali konanie svojho nastávajúceho v rôznych situáciách. Viem však, že ma nebudú počúvať, ako som ani ja nepočúvala nikoho. Škoda."
